Bol zhrbený a pôsobil nemotorne; obliekal si obleky o niekoľko čísel väčšie, so sebou nosieval povraz a preslávil sa svojou mimoriadne neznášanlivou povahou.

Túžil stať sa umelcom. Osud však jeho snom neprial – zverili mu jedinú rolu, a aj tú len, ako by sme dnes povedali, „v komparze“. „Si príliš nepekný!“ vravievali mu bez okolkov priamo do očí. A veru nevynikal krásou: drobné oči, výrazný nos, vysoká, chudá postava, dlhé ruky s veľkými dlaňami…

Neskôr, keď už dosiahol slávu, sa naučil duchaplne odrážať narážky na svoj zovňajšok. Keď sa akýsi elegán v Kodani, uzrúc na hlave spisovateľa starý, ošúchaný klobúk, posmešne opýtal: „To, čo máte na hlave, nazývate klobúkom?!“ – pohotovo odvetil: „A to úbohé, čo sa skrýva pod vaším klobúkom, nazývate hlavou?“

Hans Christian Andersen sa narodil 2. apríla 1805 v rodine chudobného obuvníka a práčky. Napriek skľučujúcej biede boli rodičia presvedčení, že ich syn má nevýslovné šťastie. Veď mal strechu nad hlavou a nemusel pracovať, zatiaľ čo starí rodičia z matkinej strany vyháňali svoju dcéru už od útleho veku na ulicu a nútili ju žobrať.

Od detstva bol Hans Christian zvláštny. Neprestajne sníval a rozprával príbehy rovesníkom, ktorí však o jeho výmysly nestáli a bez milosti ho za ne bili. Dokonca aj domáci kocúr sa snažil zmiznúť čo najďalej, keď sa chlapec, nemajúc iných poslucháčov, pokúšal vyrozprávať niektorý zo svojich príbehov jemu.

Zároveň bol úplne neschopný učiť sa, privádzal učiteľa do zúfalstva a často sa vracal domov s opuchnutými prstami – pedagóg ho bil pravítkom po rukách, no napriek tomu si nedokázal osvojiť ani základy pravopisu.

Andersen písal po celý život s množstvom chýb. A vo veku štrnástich rokov tento nezbedník napokon opustil domov so slovami, že mieri do Kodane stať sa slávnym umelcom. A predsa sa preslávil po celom svete – ako rozprávkar.