Bola to susedka — tá istá, ktorá si vždy požičiavala cukor. V deň, keď odišla z tohto sveta, som pod dverami našiel obálku s krátkym odkazom: „Ďakujem vám, že ste mi dovolili cítiť sa potrebná.“

Nikdy som nepoznal jej priezvisko. Päť rokov bola len „pani z tretieho poschodia“, hoci ma vytrvalo prosila, aby som ju volal Marta.

Prvýkrát zaklopala v utorok popoludní. Práve som sa prisťahoval — krabice stáli všade navôkol.

— Prepáčte, mladý pán, — ozvala sa tichým, mäkkým hlasom, ktorý som sa neskôr naučil rozpoznať už na niekoľko krokov, — nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Došiel mi a pečiem koláč pre vnučku.

— Samozrejme, len chvíľočku, — odpovedal som.

Prehľadal som polovicu bytu, kým som ten prekliaty cukor našiel. Keď som sa vrátil, Marta stála vo dverách s jemným úsmevom, ruky zopnuté, akoby sa modlila.

— Ste hotový anjel, — povedala úprimne. — Zajtra vám ho vrátim, sľubujem.

A naozaj — na druhý deň prišla. Nádoba bola plná a vnútri ležali tri malé koláčiky, starostlivo zabalené v papieri.

— Trochu som toho napiekla viac, — ospravedlňovala sa, hoci sme obaja vedeli, že to nie je pravda.

Tak sa začala naša malá tradícia. Raz za dva týždne sa Marta objavila vo dverách:

— Ach, zas je mi to trápne… Nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Zase som zabudla kúpiť…

Spočiatku som jej veril. Po šiesty či siedmy raz mi došlo, že mi vždy vracala plnú nádobu.

A raz som ju zazrel v obchode — v košíku mala obrovské balenie cukru.

Nikdy som jej to nespomenul. Jednoducho som jej podal cukor a na druhý deň som dostal koláčiky… a niekoľko minút vrúcneho rozhovoru na chodbe. Rozprávala mi o vnučke, o kvetoch na parapete, o mladom páre, ktorý sa nedávno nasťahoval o poschodie nižšie.

— Je dobré mať milých susedov, — povedala raz. — Človek sa potom necíti až tak sám, však?

V posledný utorok Marta neprišla. Neskôr som pred vchodom uvidel sanitku. Záchranári vychádzali z jej bytu so sklopenými pohľadmi.

Pani z druhého poschodia potichu povedala:

— Zomrela v spánku. Pokojne. Vnučka vraví, že sa ani netrápila.

V tú noc som dlho nemohol zaspať. Pristihol som sa, že čakám na známe zaklopanie. Na ten istý tichý hlas.

Ráno visela na mojich dverách biela obálka. Moje meno, napísané trasúcou sa, no starostlivou rukou.

Vo vnútri bol jediný list:

„Drahý sused,

ďakujem vám, že ste mi dovolili cítiť sa potrebná.

Po smrti manžela sa dni nekonečne naťahovali. Deti žijú ďaleko, vnučka je už dospelá a má vlastný život. Prestala som variť — pre koho? Prestala som niekam chodiť — kam?

A potom ste sa objavili vy. A ja som pochopila, že ak mám dôvod napiecť koláče, ak mám zámienku zaklopať na cudzie dvere, deň znovu dostáva zmysel.

Odpusťte mi tú malú lesť s cukrom. Dúfam, že ste sa nehnevalli. Len som chcela cítiť, že som ešte niekomu potrebná — aspoň na požičanie lyžice cukru.

Ďakujem vám za úsmevy, za trpezlivosť a za tých pár minút rozhovoru, ktoré robili moju samotu o čosi ľahšou.

S úctou
Marta“

List som poskladal a vložil do vrecka. Potom som zašiel do malého obchodu za rohom a kúpil cukor. Veľké balenie.

Keď som sa vrátil, zaklopal som na dvere pani z druhého poschodia. Prekvapene otvorila.

— Dobrý deň, — usmial som sa. — Nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Práve mi došiel.

Zamrkala, zaskočená. Potom niečo vyčítala z mojich očí a pomaly sa usmiala:

— Aká náhoda! Práve som vás chcela požiadať o to isté. Poďte ďalej, urobím kávu.

Vošiel som. A po prvý raz za päť rokov som naozaj pochopil, čo mala Marta na mysli.

Ľuďom nie vždy chýba cukor. Niekedy im chýba len pocit, že sú ešte pre niekoho dôležití.

~ Autor neznámy