Dve sestry, len jedenásť a trinásť rokov, zostali samy na zamrznutej farme vo Wyomingu, keď im otec jedného novembrového rána prestal dýchať. Najbližší sused dvadsať míľ, sirotinec plný detí miznúcich v pracovných kontraktoch… Rozhodnutie padlo bez slov: zostanú. Prežijú. Spolu.

Nevedeli ako zabiť dobytok, opraviť strechu ani udržať oheň cez noc pri mínus tridsiatich stupňoch. Prvé dni spálili drevo, ktoré malo vystačiť na mesiac; jedli surové zemiaky, plakali potichu každá osve aby to tá druhá nepočula. No keď treba, deti sa stanú tým, čím si prežitie vyžiada.

Sarah sa učila z otcovej poľovníckej príručky ako nastaviť pasce Emma sa naučila čítať stopy — zajačie, jelenie, vlčie. Striedali sa pri ohni aby nevyhasol. Prekopali sa panvicou cez snehovú záveje prsty popraskané a zakrvavené. V jednom februárovom pekle sa Emma prepadla pod ľad; Sarah ju vytiahla a držala pri sebe šesť hodín a zahrievala až kým modrá koža znovu neožila. „Nevezmeš si ju,“ šepkala temnote.

Jar prišla ako zázrak. Keď v apríli prechádzal farmou potulný kazateľ, našiel dve dievčatá chudšie, tvrdšie a staršie, než bol ich vek. Sadili záhradu so zvláštnou, tichou súhrou. „Kde je vaša rodina?“ spýtal sa.
Sarah zdvihla pohľad: „My sme rodina.“
Emma stála po jej boku: „Prežili sme zimu. Teraz prežijeme všetko.“

A skutočne prežili.

Po rokoch neskôr našla Sarah v otcovej Biblii lístok s dátumom 18. január 1884, napísaný Emminým písmom:
„Ak padnem ja — ty pôjdeš ďalej. Ak padneš ty — ponesiem ťa. Tak sa víťazí.“

Niektoré putá sa netvoria časom ale ohňom. A láska, tvrdohlavá a nezlomná, dokáže prežiť aj tie najprudšie zimy, ktoré na teba svet vrhne.

Často sa hovorí, že sila je vrodený dar. No sestry vedeli, že to nie je pravda. Sila je voľba, ktorú urobíš keď vzdať sa by bolo jednoduchšie. Je to podeliť sa o posledný kúsok chleba a predstierať, že nie si hladný. Je to bdieť, aby ten, koho miluješ, mohol spať. Sú to šepkané nočné sľuby, ktoré musíš splniť, aj keď je svitanie studené a nemilosrdné.