HELENA CITRÓNOVÁ Z HUMENNÉHO:
Zaujímavý životný príbeh, ktorý oslovil mnohých tvorcov. Helena Citrónová sa narodila v roku 1922 v meste Humenné. Jej rodina bývala na ulici, ktorá je na obrázku. Humenné malo pred vojnou asi 8 000 obyvateľov a z nich bolo približne 1800 Židov. Rodina Heleny bola židovská rodina. Jej otec bol kantorom v synagóge.

Na prvej fotografii zľava Helena so sestrou Rózou a jej malou dcérou v Humennom. Rózu v roku 1939 rodičia zavolali domov z Palestíny, kde žila už 5 rokov. Jej muž si tam nevedel nájsť prácu.
V marci 1942 slovenský štát nariadil tzv. pracovné nasadenie židovských dievčat. Rodiny boli úradmi uistené, že ide len o krátku pracovnú službu v továrňach. Dievčatá dostali príkaz, aby sa v určený deň dostavili na zberné miesto v Poprade. Vlak s 997 osobami odišiel zo stanice Poprad 25. marca 1942 a dorazil do koncentračného tábora Auschwitz 26. marca 1942. Helena bola v zozname pod číslom 314.

Na druhej fotografii je Helena Citrónová už v koncentračnom tábore. V tábore sa do Heleny zaľúbil dozorca mladý Rakúšan Franz Wunsch (tretia fotografia). Helena dostala v tábore škvrnitý týfus, Fanz jej pomáhal. V októbri 1944 sa Helena dopočula, že v transporte práve doviezli jej sestru Rózu s manželom, ich šesťročnou dcérou a so synom. Franz jej zachránil sestru. Ostatní však skončili v plynových komorách. Vzťah Franza a Heleny vydržal približne 2 roky.

V januári 1945, keď sa k táboru blížila Červená armáda, sa nacisti snažili odviesť väzňov z Auschwitzu na západ do iných táborov v Nemecku. Väzni museli kráčať v zime, snehu a mraze, hladní, chorí, vyčerpaní. Kto nestíhal, spadol alebo sa pokúsil utiecť, bol na mieste zastrelený. Sestrám Helene a Róze sa podarilo tento pochod prežiť.

V máji a júni 1945 sa sestry túlali po Nemecku, no stále im hrozila smrť. Opití vojaci Červenej armády hľadali pekné ženy a znásilňovali ich. Helena Citrónová spomínala: „Počula som ich krik, až kým úplne neutíchli a neopustili ich sily. Často ich pri znásilnení aj zabili. Uškrtili ich. Odvracala som hlavu, pretože som to nechcela vidieť, pretože som im nedokázala nijako pomôcť. Bála som sa, že znásilnia aj moju sestru a mňa. Boli to zvieratá. Nech sme sa skryli kamkoľvek, náš úkryt našli a znásilnili niekoľko mojich kamarátok. Robili im hrozné veci. Až do poslednej chvíle sme nemohli uveriť tomu, že to skutočne prežijeme. Mysleli sme si, že keď sme nezomreli kvôli Nemcom, určite nás zabijú Rusi.“

V júli 1945 sa sestry Helena a Róza dostali do Humenného. No keďže z ich rodiny nikto neprežil, rozhodli sa obe pre odchod do Palestíny. Na štvrtej fotografii je Helena po vojne.

V roku 1972 dostala Helena list od manželky Franza Wunscha, v ktorom ju prosila, aby šla svedčiť v jeho prospech na súd. Tam sa o vzťahu dozorcu a väzenkyne dozvedela verejnosť. Príbeh oslovil rôznych tvorcov kníh, opier,...

Helena krátko pred smrťou britskej televízii BBC povedala: „Boli chvíle, keď som zabudla, že som Židovka a on nacista. Ak mám byť úprimná, nakoniec som ho milovala… Nebola to moja voľba, jednoducho sa to stalo.“
(Pravda. sk, Svetzeny. cz, Wikipedia)