Jej „norma“ predstavovala dvadsať mužov denne. Marta nemala na výber — inak by ju jednoducho vyhnali. A kam by sa mala podieť bez peňazí, bez povolania, s chatrným zdravím? So zaťatými zubami vydržala jeden rok, potom ďalší. Každý nový deň jej prinášal iba poníženie a bolesť. Tak to bolo až do roku 1907, keď sa osud mladej ženy náhle a prudko obrátil.

Narodenie Marty 15. apríla 1889 nevyvolalo nijaké osobitné nadšenie: rodina už mala dcéru a dvoch synov. Matka si povzdychla, kolísajúc kolísku. Otec mrzuto opakoval, že z ich mizerných grošov sotva uživia štvrté dieťa. Boli Nemci a žili v lotrinskom Nancy. Keď Marta dostatočne vyrástla na to, aby mohla chodiť do školy, poslali ju do katolíckeho internátu. Bolo to praktické: dievčatá tam zároveň vzdelávali aj živili a školné bolo zanedbateľné.

Dokončiť štúdiá jej však nebolo dopriate. V deň svojich štrnástych narodenín Marta uvidela na prahu kláštora zamračenú matku. Tá jej stroho oznámila, že Marta ide pracovať — všetko je už dohodnuté. Našli jej miesto v dielni na šitie pánskych košieľ a nohavíc. Veď mníšky ju naučili šiť — o to lepšie.

Do práce musela prichádzať o siedmej ráno. Obedná prestávka trvala pol hodiny, potom opäť nekonečná práca. Marta sa vracala domov neskoro večer a vyčerpaná sa zrútila na lôžko. Takto to trvalo niekoľko mesiacov, až sa rozhodla utiecť. Najprv sa túlala ulicami, potom si začala pýtať drobnú pomoc a hľadala príležitostné práce, len aby prežila. Raz ju zastavila polícia a po zistení mena i domácej adresy ju odviedla späť domov.

— Hanba! Hanba! — kričal otec.

Prikázali jej vrátiť sa do dielne, žiť ako ostatní, a Marta sa musela podrobiť. No opäť ušla. Tentoraz s mladíkom, ktorý jej prisahal priateľstvo a podporu. Ach, ako ju očarili jeho reči! Až neskôr zistila, že nebol vždy úprimný, a Marta sa ocitla v bezvýchodiskovej situácii. Z pocitu beznádeje, hanby za vlastné chyby i prežitý podvod sa rozplakala bez zadržiavania.

— Ani sa neopováž! — povedala prísne majiteľka dielne. — Do práce, čas nečaká!

V krikľavých šatách, ktoré jej boli priveľké, sa Marta snažila zachovať úsmev. Pracovala v podniku slúžiacom vojenskej posádke v Nancy. Pravdepodobnosť, že by tu stretla niekoho známeho, kto by mohol podať správu jej rodičom, bola mizivá. Objaviť sa na prahu domu manželov Betenfeldov jej pripadalo potupné. Ako by sa mohla pozrieť matke do očí? Čo by odpovedala na otcove výčitky?

Preto znovu zatínala zuby. Pre Martu zaviedli osobitnú evidenčnú kartu s údajmi o jej práci i „špecifikách“. Hrozil jej trest i donútenie, no ona nečakala, kým si po ňu prídu — odišla sama.

Neskôr s úsmevom rozprávala, ako sa dostala z Nancy do Paríža. Ako využívala každú možnosť i obchádzku, aby sa dostala do hlavného mesta, a ako si tam okamžite našla prácu v vhodnom podniku.

Marta sa mohla ľahko vzdať, no zvíťazila zvedavosť: čo bude ďalej? Zajtra? O rok? Práve to jej dávalo silu vydržať. Odmenou za jej vytrvalosť bolo stretnutie s Henrim Richardom z trhu Les Halles.

Obchodoval s rôznym tovarom, slušne zarábal a táto bystrá a rozhodná brunetka ho očarila.

Do jeho domu sa Marta nenasťahovala hneď, no ten deň napokon prišiel. Bývalé dievča z ulice, Marta Betenfeldová, sa premenilo na madam Richardovú. Mala vlastný dom, krásne šaty a naučila sa vystupovať s dôstojnosťou. Zamilovaný Henri bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek. A to, čím si prešla, jej dodávalo osobitný pôvab — akýsi závoj nezlomnosti.

Treba jej priznať: Marta milovala učenie. Keby ju matka nebola vyrvala z kláštora, jej osud sa mohol vyvíjať inak. Chápala rýchlo, mohla sa stať učiteľkou či guvernantkou. Teraz však hltala knihy, učila sa šoférovať a zatúžila po nemožnom — lietať.

— Kúpim ti lietadlo, — rozhodol manžel.

Pilotnú licenciu získala Marta 23. júna 1913. Stala sa iba šiestou Francúzkou, ktorá sa tým mohla pochváliť. Vstúpila do ženského aeroklubu La Stella, ktorý založila Marie Surcoufová. Zúčastňovala sa leteckých predstavení, zbierala potlesk a obdivné výkriky. Novinári o nej písali reportáže a dali jej prezývku — Škovránok. Minulosť bola zabudnutá.

Aj keď padala, vždy znovu vstala a kráčala k cieľu. Po nehode v La Roche-Bernard strávila tri týždne v kóme, no neba sa nevzdala. Lietanie ovládala a milovala, hoci ju manžel úpenlivo prosil o opatrnosť. Vo februári 1914 vzlietla a dokonca vytvorila rekord v dĺžke preletu. Keď vypukla prvá svetová vojna, okamžite ponúkla svoje služby ako pilotka, no odmietli ju.

Henri Richard takisto odišiel na front a v máji 1916 padol pri Verdune. Bol jediným človekom, ktorý ju tak hlboko miloval. Vtedy Marta zložila prísahu, že bude svojej krajine pomáhať všetkými dostupnými prostriedkami. Prostredníctvom sprostredkovateľov začala pracovať pre tajné služby pod krycím menom Škovránok, venujúc sa spravodajskej činnosti na ochranu záujmov Francúzska.

Škovránok sa spravodajskej činnosti venovala viac než rok. V Španielsku sledovala námorného atašé baróna Hansa von Krona a neskôr predstierala ochotu spolupracovať s ďalšími osobami. Uverili jej. Stala sa agentkou a odovzdávala cenné informácie nevyhnutné pre obranu krajiny.

Neobišlo sa to však bez zlyhaní. Správy o plánovanom vyhodení pušného závodu prichádzali príliš neskoro, inokedy sa ukázali ako nepravdivé. Postupne preto Martu začali sťahovať z aktívnej služby.

Po skončení prvej svetovej vojny sa nenápadne stiahla do úzadia. V roku 1926 sa ešte raz pokúsila o osobné šťastie — vydala sa za Thomasa Cromptona. Druhý manžel však o dva roky zomrel a zanechal jej len skromnú rentu. Istý čas žila vo Veľkej Británii, potom sa vrátila do Francúzska. Národná vláda napokon uznala jej zásluhy a udelila jej najvyššie vyznamenanie — Rad Čestnej légie.

Pomstiť sa Nemcom za milovaného Henriho sa Marte podarilo aj počas druhej svetovej vojny, keď sa zapojila do hnutia Odporu. Nebezpečenstvo jej bolo neustálym spoločníkom, no vojna sa napokon skončila a ona sa vrátila domov — chorá a vyčerpaná.

Ešte však stihla vykonať jednu zásadnú vec. Hrdinku dvoch vojen vymenovali za poradkyňu starostu 4. parížskeho obvodu. Marta, poznačená ťažkou minulosťou a osobnou skúsenosťou s krutosťou vykorisťovania, sa začala verejne zasadzovať za zatvorenie podobných zariadení vo Francúzsku.

— Táto hanba nesmie ďalej existovať, — vyhlasovala. — Nemôžeme sa na to nečinne prizerať.

Dňa 13. apríla 1946 boli „verejné podniky pre dospelých“ zatvorené. Nariadenie vošlo do dejín ako „Zákon Marty Richardovej“.

Potom sa venovala písaniu memoárov a rozprávaniu vlastného životného príbehu. Samozrejme, objavili sa aj skeptici, no ona sa naďalej delila o svoje skúsenosti. Falošný rodný list ani niekoľkomesačné väzenie nedokázali oslabiť jej autoritu.

Marta Richardová prežila dlhý život a zomrela 9. februára 1982. Vo Francúzsku ju považovali za hrdinku a Radu Čestnej légie ju nikto nikdy nezbavil.

⚠️ Príbeh Marty Richardovej existuje v niekoľkých verziách; v tomto texte je použitá najrozšírenejšia biografická interpretácia.