Každú jar fotograf sledoval, ako sa pár kačíc vracia k jazierku za jeho domom – hniezdi, chráni a vychováva svoje mláďatá v tichej harmónii. Prostredníctvom svojho objektívu zachytil ich oddanosť, ich tímovú prácu, ich jemný rytmus života. Ale jednej jari sa všetko zmenilo.

Samec sa z migrácie nikdy nevrátil. Samica sa vrátila sama, krúžila okolo jazierka, kým nepristála pri tom istom hniezde, ktoré si spolu postavili. Deň za dňom zostávala – opravovala, čakala, odmietala odísť. Keď sa sezóna ochladila, inštinkt ju mal zaniesť na juh. Nestalo sa tak. Zostala, kým jej telo neochablo vedľa hniezda, neschopná prežiť zimu ani stratu.

Posledný záber fotografa ju ukazoval v nehybnej podobe pri prázdnom hniezde – strašidelný obraz vytrvalosti lásky a jej ceny. Jeho fotoaparát, kedysi určený na oslavu života, namiesto toho zachytil smútok.

Keď sa o tento príbeh podelil, zarezonoval na celom svete. Ľudia sa videli v oddanosti kačíc – dôkaze, že láska v každej podobe je dostatočne silná na to, aby zlomila srdce. Fotografie sa stali viac než len umením; stali sa prosbou o súcit, pripomienkou toho, aká krehká sa príroda stáva pod ľudskými rukami.

Teraz, vždy keď zdvihne fotoaparát, fotograf si na ňu spomenie – na družku, ktorá ho nikdy neopustila, na hniezdo, ktoré sa stalo hrobom, na pravdu, že láska, aj vo voľnej prírode, je rovnako hlboká a zničujúca ako tá naša.

Pretože keď jedna láska zomrela, zomrela aj tá druhá.