Keby v Paríži vial vietor, nepochybne by mal hlas Jane Birkin. Ten mierne zachrípnutý, takmer detinský timbre — akoby ozvena leta, ktoré sa už nevráti. Hlas dievčaťa v mužskom svetri, bosonohého múza, čo sa stala ženou jednej éry.

Narodila sa v Londýne, no Parížankou sa stala právom lásky.

Jane Birkin — to nie je len meno. Je to celá kultúra. Symbol prirodzenosti, neskrotnej ženskosti a vnútornej slobody.

Nikdy sa nesnažila zapáčiť. Nikdy sa nehnala za lesklými štandardmi. Nemala rada upravené účesy. Neznášala podprsenky. Nechcela byť „správna“. A práve v tom spočívalo jej čaro.

Anglická ruža, čo rozkvitla vo Francúzsku.

V mladosti bola nesmelá a neobratná. Hrala v drobných úlohách, kráčala po okraji slávy. Až kým sa neocitla na nakrúcaní filmu Slogan a nestretla Jeho. Sergea.

Gainsbourg bol starší, sarkastickejší, excentrickejší. Pil, písal, hádal sa, tvoril. Ona — sa smiala, červenala, plakala. Zdali sa byť úplnými protikladmi. No práve z takých protikladov sa rodí skutočné spojenie. Spojenie, v ktorom sa dá rovnako popáliť ako znovuzrodiť.

Je t’aime… moi non plus — pieseň, ktorú Serge napísal pre Brigitte Bardot, zaspievala Jane. A celý svet akoby zadržal dych. Ich duet nebol len piesňou, ale vyznaním lásky — v posteli, v kuchyni, v živote. On vravel: „Milujem ťa.“ Ona šepkala: „Ja tiež — nie.“ Hrali sa spolu ako mačka s motýľom, až kým jeden z nich nezhorel.

Po Gainsbourgovom odchode Jane akoby osirela. Už viac nebola tou bláznivou dievčinou s bosými nohami na parížskych balkónoch. Stala sa ženou, ktorá stratila stred svojho vesmíru.

Duša, ktorej odňali svetlo.

Najstaršia dcéra Kate zomrela. Mladšia — Charlotte — odišla, vzdialila sa, niesla v sebe tichú urážku. Choroby — mŕtvica, rakovina, osamelosť — akoby ju chceli doraziť. No Jane sa držala.

Namiesto červeného koberca — protesty. Namiesto kožuchov — vlnený kabát z cudzieho pleca. Namiesto salónov — sály Amnesty International.

Zachraňovala psy, zapájala sa do kampaní proti trestu smrti, podporovala utečencov. Hovorila:

„Nie som svätica. Ale musím aspoň niečo robiť, kým žijem.“

Na oficiálnych recepciách sa nudila a zaspávala, no v noci sa túlala ulicami, rozprávala sa s okoloidúcimi, ponúkala im vareným vínom. Tvrdila, že chce vidieť skutočných ľudí. A vždy odchádzala s pocitom, že ešte všetko nepochopila.

Jednoduchý košík a kabelka za milióny.

Áno, práve na jej počesť pomenoval Hermès svoju slávnu kabelku — Birkin bag. Predmet luxusu, pre väčšinu nedosiahnuteľný. No Jane do nej takmer okamžite vložila pomaranče a fľašu vody a nosila ju, až kým sa koža nezošúchala. Uprednostňovala prútené košíky, z ktorých vykúkala zeleň a mačací chvost. A to všetko nebola póza, ale spôsob života — „tak, ako je“.

Posledné roky prežila v ústraní. Chorľavela. Slábla. Objavovala sa medzi ľuďmi čoraz zriedkavejšie.

Šestnásteho júla 2023 sa srdce Birkin zastavilo. Ticho. Ako v piesni.

No ten deň sa stal len čiarkou, nie bodkou.

Pretože Jane — to nie je minulosť. Je to obraz.

Obraz dievčaťa, ktoré kráčalo po Paríži v vytiahnutom svetri, zabudnúc na kefu, no nezabudnúc usmiať sa na okoloidúceho.

Obraz ženy, ktorá sa nikdy nesnažila byť niekým iným.

Obraz človeka, ktorý žil bolestne, úprimne, do posledného dychu.

Neodišla. Len sa stala niečou intonáciou. Niečou inšpiráciou.

A možno aj niečím hlasom vo vetre.