Keď Javier Bardem prvý raz zalistoval scenárom filmu Táto krajina nie je pre starých, rozosmial sa — nie preto, že by v ňom našiel čosi komické, ale preto, že nemohol uveriť, čo od neho žiadajú.

„Nešoférujem,“ povedal. „Neznesiem násilie. A moja angličtina je príšerná. Prečo chcete, aby som to hral?“

Bratia Coenovci sa len ticho usmiali.

„Pretože v nás vzbudzuješ strach,“ odpovedali.

A nemýlili sa. To, čo Bardem vytvoril, nebol obyčajný zloduch — bolo to čosi ešte chladnejšie, staršie, takmer prízračné. Anton Chigurh nekonal ako zabijak — on bol samotnou neodvratnosťou. Jeho kamenný pokoj na pľaci naháňal hrôzu všetkým. Sotva žmurkol, sotva dýchal. Pohyboval sa ako gravitácia v ľudskej podobe. Jeden z členov štábu neskôr poznamenal: „Mali sme pocit, že medzi nás na deň vstúpila samotná smrť.“

No cesta k tomuto obrazu takmer zlomila herca. Bardem strávil týždne v samote, zavretý v moteli v Texase, neprehovoriac ani slovo.

„Potreboval som v sebe zabiť všetko ľudské,“ priznal sa. „Empatiu, humor, teplo — všetko. Potreboval som ticho a tmu.“

Repliky cvičil bez emócií a bez náznaku intonácie, až kým jeho hlas nezačal znieť ako niečo nie celkom pozemské.

„Chcel som, aby bol ozvenou násilia — čímsi, čo sa nedá pochopiť, iba vycítiť.“

Keď si nasadil ten podivný parochňový účes a do rúk vzal strelaciu zbraň s tŕňom, aj Coenovci pocítili mrazivé chvenie.

„Zmizol,“ pošepol Ethan Coen.

Počas jedného záberu miestny herec, ktorý netušil, kto pred ním stojí, v panike ušiel zo scény, presvedčený, že na pľac vstúpil skutočný vrah.

Mimo kamery mal Bardem pocit, že Chigurh ho nechce opustiť.

„Anton nikdy neodišiel,“ priznával neskôr. „Budieval som sa v noci s pocitom, že stojí v kúte a mlčky na mňa hľadí.“

Pred nakrúcaním sa díval do zrkadla a šeptal:

„Nežmurkni. Nedýchaj. Si to, s čím sa nedá vyjednávať.“

Po premiére zostali diváci ohromení — a vydesení. Kritici nazývali Chigurha „najmrazivejším zloduchom moderného filmu“. No Bardem to slovo neznášal.

„Nie je to zloduch,“ hovorieval. „Je to osud. To, čo sa stane, keď chaos zvíťazí.“

Keď si preberal Oscara, neusmieval sa.

„Zahrať ho,“ priznal Bardem, „znamenalo vpustiť do seba smrť. A to nezostane bez následkov.“

A aj teraz, keď mu ľudia hovoria, aký desivý bol Anton Chigurh, iba ticho prikývne a dodá:

„Desil aj mňa.“

Lebo za tou podhodenou mincou, za tým pokojne prázdnym pohľadom a tichom, ktoré zostávalo po každom výstrele, stál človek, ktorý obetoval vlastný pokoj, aby nám ukázal, ako vyzerá čisté zlo.

A možno práve preto naňho nedokážeme zabudnúť: Javier Bardem temnotu len nehral — on jej otvoril dvere a nechal ju vstúpiť.