Keď sa Lionel Richie púšťal do písania „We Are the World“, nehnal sa za hitparádami — hľadal spôsob, ako uzdraviť svet.

Písal sa rok 1985. Svet sledoval, ako Etiópia umiera od hladu. Každý obraz v večerných správach — prázdne oči, bezhlasné výkriky, matky zvierajúce v náručí vzduch, kde kedysi ležali ich deti — mu trhal dušu. „Nedokázal som spať,“ spomínal neskôr Richie. „Neustále som si hovoril: ak je hudba skutočne univerzálna, možno dokáže niekoho nasýtiť.“

Zavolal Quincymu Jonesovi a povedal: „Nestačí už len spievať o láske. Musíme ju dokázať.“ V tú noc sedeli v Lionelovej obývačke on a Michael Jackson iba s klavírom, zošitom a vierou.

„Nesnažili sme sa byť duchaplní,“ spomínal Richie. „Snažili sme sa zostať ľuďmi.“ Do svitania napísali pieseň, ktorá pripomínala skôr prosebnú modlitbu než popový hit.

Nasledujúci večer sa odohral zázrak — v jednej štúdiovej miestnosti sa zišlo štyridsať najväčších umelcov planéty. Stevie Wonder, Diana Ross, Bruce Springsteen, Ray Charles, Bob Dylan — legendy plece pri pleci, srdcia v jednom pulze. Na dverách visela skromná tabuľka: „Nechajte svoje ego za dverami.“

Keď zazneli prvé tóny, miestnosť naplnilo niečo posvätné. „Pred úvodnou notou zavládlo ticho,“ spomínal Richie, „a na konci mnohí plakali.“

Keď dohrali, nik neprehovoril. Richie napokon zašepkal: „Takto znie láska.“

Pieseň priniesla viac než šesťdesiat miliónov dolárov, no pre Lionela bol skutočným víťazstvom duchovný rozmer. „Prvý raz,“ povedal, „sa svet nehádal. Spieval.“

Lionel Richie nevytvoril iba skladbu, ktorá zmenila dejiny. Pripomenul ľudstvu, že súcit, zaspievaný v súlade, môže zahučať hlasnejšie než bolesť.