Kedysi dávno, v malej dedinke, žil jeden osol.
Už od mladosti verne slúžil svojmu pánovi – roľníkovi menom Marko.

Bol silný a vytrvalý: každý deň nosil ťažké vrecia, oral pole, vozil úrodu. Keď sa práca skončila, Marko ho pohladil po chrbte a láskavým hlasom povedal:

— Si môj najlepší priateľ. Bez teba by som to nezvládol.

Osol nerozumel slovám, no cítil dobrotu v pánovom hlase – a jeho srdce sa naplnilo radosťou.

Roky plynuli. Osol začal starnúť. Nohy už neboli také pevné, chrbát ho bolel, no on vytrvalo pracoval ďalej. Nesťažoval sa, nezastavoval sa, lebo veril, že tak je to správne.

Jedného dňa sa potkol a neudržal vrecia s múkou. Marko sa zamračil a ťažko si vzdychol:

— Starneš, priateľ môj…

O niekoľko mesiacov priviedol Marko do maštale mladú mulicu. Bola silná, čulá a plná energie. Teraz práve ona nosila ťažké vrecia a orala pole.

Osol už viac nepočul láskavé slová ani necítil priateľské pohladenie po chrbte. Nikto ho nekarhal – ale ani si ho nevšímal. Čoraz častejšie stál bokom a niekedy mu ani potravy nebolo dosť: načo kŕmiť toho, kto už nepracuje?

Stál v kúte dvora a mlčky sledoval, ako pán s hrdosťou v očiach hladí mladú mulicu.

— Tak je to teda… Už ma nik nepotrebuje, — pomyslel si so smútkom.

Zima prišla náhle. Jednej noci sa strhla strašná víchrica: vietor kvílil, sneh pálil do očí a zrazu sa vonku ozvalo hlasné tresknutie.

Marko vybehol na dvor a zistil, že mladá mulica zmizla — zľakla sa a utiekla. V takej metelici bolo bez nej nemožné dostať sa do mestečka po potraviny.

V zúfalstve sa obzrel a v kúte zazrel starého osla. Ticho tam stál, nedbajúc na chlad, a hľadel smerom k bráne — akoby tušil, že sa naň Marko každú chvíľu obráti.

Pán k nemu pristúpil a váhavo ho pohladil po chrbte:

— Ty si pamätáš cestu… Vždy si vedel, kadiaľ ísť…

Osol pomaly zdvihol hlavu. V jeho očiach nebolo ani krivdy, ani výčitky. Iba vernosť.

Vykročil vpred — opatrne, no isto. Kráčal presne ako kedysi: obchádzal jamy, poznal každý zákrut. Telo ho bolelo od chladu a veku, no srdce si pamätalo — a on nemohol zradiť.

Keď sa vrátili so zásobami, Marko si zrazu uvedomil, ako veľmi sa mýlil. Pozrel na svojho starého druha a pocítil: sila nie je len v mladosti a svaloch. Sila je vo vernosti.

Odvtedy osol už nenosil ťažké vrecia. No každú zimu kráčal pred vozom a ukazoval cestu.

A Marko naňho už nikdy nezabudol. Teraz mu sám nosil krmivo a potichu šepkal:

— Odpusť mi, starý priateľ… Bol som zaslepený a ty si po celý čas zostal verný.

A osol len privieral oči a pokojne prežúval seno. Teraz už s istotou vedel — že je potrebný.

❗️ Morálka:
Keď niekto starne, je ľahké ho prehliadnuť. No vernosť, dobrota a oddanosť s rokmi nemiznú. A často práve tí, ktorých považujú za „nepotrebných“, sa ukazujú byť tými najnenahraditeľnejšími.