Lakomec a satanista

Koncertné turné a drahé vstupenky — zo všetkých strán zaznievali výčitky, že Niccolò Paganini je lakomý. A predsa tento „lakomec“ rozdával polovicu lístkov zadarmo študentom hudby a časť výťažku posielal príbuzným či venoval na dobročinné účely. Aby na seba nemíňal viac, než bolo nevyhnutné — a mohol tak viac darovať iným — kupoval si oblečenie u starinárov. Paganinimu však pripisovali aj hriech omnoho ťažší: vraj kedysi zabil človeka a na galejách zapredal svoju dušu diablovi výmenou za husľové génium. Taký silný dojem v publiku vyvolávalo spojenie jeho neprekonateľnej virtuozity (a mnohí poslucháči sa v husľovej hudbe skutočne vyznali), chorľavého výzoru a temnej povahy.

K šíreniu povestí prispieval aj excentrický spôsob, akým hudobník pracoval telom a rukami. Vytvoril si vlastný systém póz a pohybov, ktoré mu poskytovali mimoriadnu slobodu pri hre na husliach. Mnohí potom s presvedčením tvrdili, že pred ich očami sa kostra huslistu krivila a menila tvar, lakeť sa vykrúcal opačným smerom, dlaň sa akoby oddeľovala od ruky a sama sa pohybovala po strunách. Dnes však existuje hypotéza, že Paganini trpel Marfanovým syndrómom, ktorý skutočne spôsobuje nadmernú pohyblivosť kĺbov a na ktorý napokon aj zomrel.

Aby sme pochopili plný rozsah Paganiniho majstrovstva, stačí poznať dva fakty. Raz sa stavil, že zahrá melódiu na hodvábnej šnúrke od lorgnety — a dokázal to. Inokedy mu neprajníci prerezali všetky struny na husliach, ponechajúc len jednu — a on na nej odohral celý koncert tak, že si publikum nič nevšimlo. Pri ďalšom vystúpení prišiel huslista neskoro a bez kontroly ladenia uchopil nástroj. Počas hry sa ukázalo, že husle sú s klavírom sprievodcu vážne rozladené; túto skutočnosť si však všimol iba klavirista. Niccolò totiž bleskovo prepočítal prstoklad, prispôsobil každý pohyb každej note — a sála opäť zostala v blaženej nevedomosti.

Paganini zomrel na tuberkulózu, nedožil sa ani päťdesiatsedem rokov. Posledné mesiace choroby neopúšťal dom a takmer nevstával z lôžka; celé dni pololežal a prstami ticho preberal struny huslí. Jeho rakvu museli niekoľkokrát pochovať — a opäť vykopať — pre hrozby miestnych obyvateľov, kým telo prevážali z miesta na miesto v nádeji, že ho konečne uložia do zeme. Takmer celá Európa bola presvedčená, že Niccolò je satanista, a zdalo sa, že úbohý huslista nenájde pokoj ani po smrti — nijaké mesto nechcelo „poškvrniť“ svoju pôdu jeho pozostatkami. Až Achilles Paganini si po nesmiernom úsilí dokázal vybojovať otcov pohreb.

Podľa testamentu tohto údajne lakomého, samotárskeho, zatrpknutého starca, ktorý vraj všetkých nenávidel, pripadli všetky jeho husle — vzácne a drahocenné nástroje — niekoľkým nadaným študentom a… jeho nepriateľom: hudobníkom, s ktorými sa hádal otvorene i potajomky, no ktorých umelecké kvality zrejme nikdy nespochybňoval. Svoju najmilšiu husľu odkázal rodnému Janovu; dostala prezývku „Paganiniho vdova“. V závete tiež zakázal synovi vynakladať peniaze na pohreb — na okázalosť, na rekviem. Vždy totiž dával prednosť míňať na iných, nie na seba.