Máj roku 1996. Everest. Zdalo sa, akoby sa živly rozhodli zbaviť ľudí, ktorí zašli priďaleko. V tú osudnú noc zahynulo osem horolezcov, medzi nimi aj najlepší vodcovia svojej generácie. Ostatní prežili len zázrakom.
Ráno otriasla svetom správa o tragédii a všetci žiadali vysvetlenie. Kto nesie vinu? Odpoveď našli rýchlo — vraj ona, Sandy Hill Pittman. Newyorská prominentka, ktorá si mala „kúpiť“ cestu nahor a zdržiavať tím vlastnými projektmi. „Princezná Everestu“, „zloduch Everestu“, „domáca pani s kapučínovarom“, „stelesnenie všetkého falošného v modernom horolezectve“ — tak ju vykresľovali noviny.
Keď sa však človek prizrie bližšie, zistí, že verzia predhodená svetu bola len pohodlným klišé. Kým vlastne tá žena v skutočnosti bola? A do akej miery boli obvinenia vôbec spravodlivé?
Keď mala trinásť, prvý raz vystúpila na vrchol s ironickým názvom Vrch Sklamania (Disappointment Peak) v pohorí Teton. Pre ňu to však nebolo sklamanie, ale zjavenie. Sama neskôr povedala: „V horách som pocítila slobodu.“ Toto precitnutie sa stalo jej vnútorným kompasom — a dokonca aj výber univerzity prispôsobila nadmorskej výške: Colorado, miesto blízko hôr, kde sa dá žiť aj trénovať.
Na univerzite sa prirodzene vtiahla do spoločnosti horolezcov, trávila víkendy v skalách a viedla si denníky, kde opisovala každý krok svojich výstupov.
Po štúdiu ju život zavial do New Yorku. Manželstvo, večierky, svet prominentných stretnutí. Vybudovala si kariéru v módnom priemysle, no čím boli sály preplnenejšie, tým hlasnejšie ju volali hory. Mestský hluk ju dusil.
A tak sa raz opäť vybrala do Himalájí. Najprv len na trek k Annapurne. Táto cesta ju vrátila k starej vášni — k horám a k prírode. Potom prišli ďalšie dobrodružstvá: kajakovanie v Arktíde, jazda na koni v Keni, nové trasy naprieč Severnou Amerikou. Každým krokom, každou expedíciou jasnejšie chápala, že to nie je koníček, ale jej skutočný život.
Mnohí horolezci snívajú o „Seven Summits“ — siedmich najvyšších vrcholoch kontinentov. Sandy si stanovila cieľ aj termín: zvládnuť ich do štyridsiatky.
V roku 1992 začala Aconcaguou (6 960 m). O rok neskôr vystúpila na Kilimandžáro (5 895 m) aj Denali (6 194 m). V roku 1994 zdolala Elbrus (5 642 m) a následne Vinsonovo masívum (4 897 m) v Antarktíde. V roku 1995 prišla na rad Pyramída Carstensz (Puncak Jaya) v Indonézii, vysoká 4 884 metrov.
Takto, krok za krokom, uzatvárala jednotlivé kontinenty. V čase tragédie na Evereste mala za sebou šesť zo siedmich vrcholov.
Zažila aj dva predchádzajúce pokusy o výstup na samotný Everest: v rokoch 1993 a 1994. Obe výpravy boli neúspešné, no s poctivým rozhodnutím obrátiť sa späť, keď riziko prekročilo hranicu únosného. To, čo médiá s posmechom nazývali „turizmom“, bolo v skutočnosti desaťročie tvrdej prípravy a skúseností.
V polovici deväťdesiatych rokov sa Everest zmenil. Po prvý raz v histórii tam naraz pôsobilo vyše desať komerčných expedícií. Na oboch stranách hory žili v táboroch stovky ľudí; objavili sa satelitné telefóny, faxy, dokonca malé generátory elektriny. Vrchol sveta pripomínal malé mesto pod holým nebom.
Za desaťtisíce dolárov viedli klientov najsilnejší vodcovia: Rob Hall z Adventure Consultants, Scott Fischer z Mountain Madness, a popri nich tímy z Taiwanu, Indie či Japonska. Nastala nová éra: niekto v nej videl demokratizáciu a šancu pre nadšencov zažiť veľký vrchol, iní ju považovali za profanáciu a hrozbu bezpečnosti.
V takejto atmosfére bolo až príliš ľahké urobiť z klienta obetného baránka. A Sandy sa ocitla v epicentre tejto novej doby.
Vstúpila do tímu Mountain Madness Scotta Fischera — legendy, ktorá dobývala vrcholy bez kyslíka. Po jej boku stáli Anatolij Bukrejev, Neal Beidleman či Charlotte Fox. So stanicou NBC uzavrela zmluvu: viesť elektronický denník, aby americké deti mohli sledovať jej správy takmer v reálnom čase. V očiach mnohých kolegov to však pôsobilo ako výstrelok proti tradíciám. Sama neskôr priznala:
„Chápala som, že časť horolezeckej komunity tým dráždím. Nikdy som to však nerobila pre efekt. Chcela som len ukázať, aké je to — žiť v horách.“
Tento novátorský krok sa neskôr stal terčom posmechu: „espressostroj v tábore“, „šou na hore“.
Ráno bolo jasné. Tímy Halla a Fischera, spolu s ďalšími, vyrazili smerom k vrcholu. Zátarasy na fixných lanách, omeškania pri výstupe, nafúknutý časový plán — všetko pohlcovalo drahocenné hodiny. Sandy vystúpila na vrchol spolu s ostatnými. Uzavrela svoj projekt — stala sa jednou z mála žien, ktoré zdolali všetkých sedem vrcholov. No radosť trvala krátko. Zo západu sa valila snehová búrka.
Vietor silnel. Teplota klesala. Sneh menil chodník na bielu prázdnotu. Tam, kde bolo treba kráčať rýchlo, ľudí paralyzovala únava a strata orientácie. Na Južnom sedle sa skupina okolo Sandy ocitla prakticky v pasci: po bokoch priepasti hlboké tisíce metrov, pred nimi nepreniknuteľná tma. Neskôr opísala: „Mala som pocit, akoby sme sa vznášali v pohári mlieka.“
Časť ľudí priviedol dolu Anatolij Bukrejev, ktorý tej noci opakovane vychádzal z tábora a vracal horolezcov do bezpečia. Pri Sandy stáli aj Tim Madsen a vodca Neal Beidleman. Strávila približne desať hodín na otvorenom svahu a prežila. Pretože vedela, ako si udržať vedomie pri hypoxii, poznala príznaky podchladenia, bola fyzicky pripravená. V tú noc mnohí zahynuli, ona nie.
V New Yorku sa však nehovorilo o uragáne ani o chybách. Rozoberala sa žena s módnymi časopismi, ktorá vraj priniesla do tábora kávovar, jej reportáže pre NBC. Obraz „prominentky“ bol jednoducho príliš pohodlný — a prilepil sa.
V Krakauerovej knihe sa jej postava stala súčasťou kritiky komerčného horolezectva. Noviny opakovali rovnaké tézy. Napokon sa celý príbeh zredukoval na jednoduchú schému: ľudia zomreli preto, že na hore boli „nesprávni“ ľudia.
Aj medzi jej blízkymi známosťami panovali rozdielne pohľady: jedni v nej videli zdroj inšpirácie a príklad odvahy. Nicole Griscom povedala:
„Je nesmierne inšpiratívna, pretože si vždy nájde spôsob, ako žiť naplno.“
Iní v nej videli sklon k okázalosti a prehnanú pozornosť venovanú sebe samej:
„Rada sa predvádzala.“ „Obvolávala všetkých známych, len aby im oznámila, že sa chystá splaviť East River na kajaku.“
Tento dvojitý pohľad len posilňoval obrazy, ktoré šírila tlač, a robil z postavy Sandy ešte rozporuplnejší symbol.
Kolegovia si ju však pamätali inak. Charlotte Fox, ktorá prežila, hovorila: „Je to silná, odhodlaná žena. Len nevedela, ako sa poďakovať za záchranu.“ Bukrejev ju nazýval „schopnou a vytrvalou“. Fischer jej dôveroval a zaradil ju do tímu nie z rozmaru.
Prešlo takmer tridsať rokov. Sandy je stále v pohybe. Surfuje, chodí na sopky, vydáva sa na expedície a zostáva verná svetu športu. V šesťdesiatke sa púšťa do fitness súťaží a neskrýva:
„Stále rada skúšam hranice vlastných možností.“
Jej život po Evereste sa naplnil desiatkami nových ciest — od Strednej Ameriky až po odľahlé ostrovy Tichého oceánu. No v každom jej rozprávaní sa vracia jeden motív: tá istá túžba, ktorá sa zrodila v trinásťročnom dievčati na vrcholku vo Wyomingu. „Nedokážem odolať volaniu hôr,“ hovorí aj dnes. Pre ňu nebola tragédia roku 1996 koncom, ale ťažkým prahom, za ktorým sa život nezastavil — len sa naplno odhalila krehkosť a cena každého kroku.
Keď zahynulo osem ľudí, medzi nimi aj najlepší vodcovia sveta, médiá hľadali jednoduché vysvetlenie. No v horách jednoduché odpovede neexistujú. Je to vždy spleť okolností: neskorý výstup, preplnené laná, únava, nedostatok koordinácie a napokon prudká búrka. Mnohí výskumníci neskôr zdôrazňovali, že práve kombinácia chýb a nepriaznivého počasia spôsobila, že noc z 10. na 11. máj 1996 bola taká tragická. Obviniť jedného človeka znamená odmietnuť pochopiť povahu rizika a ochudobniť príbeh o jeho skutočnú zložitosť.
Sandy Hill Pittman nie je „zloduchom Everestu“. Je jednou z tých, ktorí sa ocitli v pasci živlov — a prežili. S odbornosťou, s prípravou, s vnútornou húževnatosťou. Jej príbeh pripomína, že spoločnosť rada hľadá vinníkov, najmä ak sa to hodí do jednoduchého obrazu.
No tragédie v horách nikdy nemožno zredukovať na jedinú tvár. Rodia sa tam, kde sa človek stretne so silou väčšou, než je on sám. Všetko ostatné je len pokusom zjednodušiť to, čo sa zjednodušiť nedá, a zmierniť vlastný strach z nepredvídateľnosti.
Založené na skutočných udalostiach.
