„Milý, som už pristará na manželstvo,“ hovorila Eliza nežne, „mám päťdesiattri!“
No knieža z Lichtenštajnska neochvejne trval na svojom. Túžil jedine po tejto výnimočnej žene. Čakal na ňu dlhé roky, hoci mu opakovane ponúkali sobáš s európskymi princeznami. No mohli sa ony rovnať jeho Elize? Na jar roku 1929 Franz úpenlivo prosil svoju milovanú, aby si to ešte raz rozmyslela. Ich zásnuby sa napokon neúnosne vliekli.
Šľachtický predikát „von“ získal moravský podnikateľ Wilhelm Gutmann vďaka svojim ohromujúcim obchodným úspechom. Cisár František Jozef ho osobne povýšil do rytierskeho stavu v roku 1878. Eliza sa narodila o tri roky skôr. Bola skutočným „zlatým dieťaťom“ – vyrastala v prepychovom rodičovskom paláci, vychovávaná prísnymi guvernantkami, a sľubovali jej bohaté veno.
Všetci vedeli, že Gutmannovci sú židovského pôvodu. Rodina však akoby na svoje korene zabúdala a každé Vianoce zdobila sviatočný stromček… Aby sa naplno začlenili do rakúskej cisárskej spoločnosti, nestačil im len titul – potrebovali aj „správnu“ vieru. Wilhelm, jeho manželka Ida i ich sedem detí preto prijali katolicizmus.
Eliza nikdy netrpela nedostatkom nápadníkov. Po prvé, bola nesmierne pôvabná: mala husté, lesklé vlasy, ktoré jej v ťažkých vlnách splývali až k pásu, a veľké tmavé oči. Po druhé, otcov majetok z nej robil mimoriadne žiadanú nevestu. A po tretie – mala veľké srdce. Všetci vedeli, že sa ujíma opustených psov. Vo Viedni založila útulok pre bezdomovské zvieratá a sama sa o ne starala. Otec nad jej „rozmarom“ prižmuroval oči. Nestálo to veľa peňazí a navyše sa po Viedni šepkalo: aké dobrotivé dievča! Aká očarujúca dáma!
„Vydá sa a bude mať iné starosti,“ zvykol hovorievať Wilhelm von Gutmann.
Pre milovanú dcéru našli vhodného ženícha. Urodzeného. Uhorský gróf Géza Erősh von Betlenfalva požiadal o jej ruku koncom roka 1898. Mal meno, erb, panstvo – a dlhy. Dcéra židovského bankára mala majetok. Dokonalý pár. Sobáš sa konal na jar 1899. Eliza kráčala k oltáru so stisnutými perami. Géza sa jej nepáčil.
Tento povýšenecký aristokrat považoval Elizine záujmy za „zbytočnosti“. Aké zvieratá? Psy sú predsa len na lov. Dom, v ktorom sa mladomanželia usadili, zariadila rodina nevesty a namyslený Géza to nazýval „meštiackym prepychom“.
Rozdielni vo všetkom. Manželia sa pokúsili žiť spolu, no čoskoro sa uchýlili do oddelených spální. Spolu strávili len niekoľko nocí do roka… Niet divu, že nemali deti.
V roku 1908 Géza zomrel. Zlomyselné jazyky tvrdili, že príčinou bola „pochybná choroba“, ktorú si priviezol z Paríža. Iní sa domnievali, že ho zničila suchoty. Nech už to bolo akokoľvek, Eliza zostala vdovou.
Čoraz viac času venovala charite. V roku 1914 sa stala sestrou milosrdenstva… A v tom istom roku sa celkom náhodou zoznámila s kniežaťom Franzom z Lichtenštajnska. Bol o dvadsaťdva rokov starší a zamiloval sa bez pamäti.
O takej žene sníval celý život. O múdrej, pokojnej a láskavej. Eliza ho očarila svojou krásou, no ešte viac šírkou svojej duše. Až neskôr sa dozvedel, že je pokrstenou židovkou, že jej otec bol bankár a podnikateľ povýšený do šľachtického stavu cisárovou vôľou. Pre Franza to neznamenalo vôbec nič. No pre jeho rodinu – veľmi veľa.
„Nemôžeš si ju vziať,“ povedal Franzov starší brat, vládnuci knieža Lichtenštajnska, nekompromisne. „Je nízkeho pôvodu. Tvojou manželkou sa musí stať žena urodzeného rodu.“
„Je grófkou.“
„Manželstvom! To nič neznamená! Aj keby sa vydala za knieža, aj tak by zostala obyčajnou meštiankou!“
Johann II., ktorého zvyčajne nazývali Dobrým, prejavil voči vlastnému bratovi neobyčajnú krutosť. Ani keď bolo zrejmé, že Franzova láska k Elize nie je len prchavým poblúznením, nebol ochotný ustúpiť. Neustále hovoril o povinnosti, cti a rodine… Nabádal brata, aby si vybral ktorúkoľvek princeznú, dokonca aj iného vierovyznania. A napokon, pre istotu, ako hlava rodu Lichtenštajnovcov oficiálne zakázal sobáš Franza a Elizy. Jeho rozhodnutie nebolo možné ignorovať.
Zaľúbenci sa mohli iba zasnúbiť. Bolo jasné, že zásnuby sa neúmerne predĺžia, no iná cesta neexistovala. Až vo februári 1929, keď Johann II. vydýchol naposledy, Franz sa s touto správou rozbehol k Elize.
„Vezmi si ma!“
„Ale mám päťdesiattri rokov.“
„A ja sedemdesiatpäť! Na čom záleží, keď ťa milujem?“
Váhala, no Franz svoju milovanú neprestával presviedčať. Toľko prekážok stálo v ceste – a zrazu nezostala ani jedna!
V júli 1929 sa napokon zosobášili. Predchádzali tomu pridlho trvajúce zásnuby. Nevesta si k tejto príležitosti dala zhotoviť biely klobúčik, no obliekla si žiarivo zelené šaty s čipkou. Pripadalo jej zvláštne vyzerať ako mladé dievča…
Bolo to nesmierne šťastné, hoci bezdetné manželstvo. Konečne! Nikto už tento pár neodsudzoval – práve naopak. Ľudia na nich hľadeli s obdivom: dokázali to, vytrvali, zvíťazili.
Eliza presvedčila manžela, aby založil Fond na podporu mládeže a tiež Fond pomoci sirotám. Kňažná z Lichtenštajnska pomáhala núdznym, kupovala im lieky, navštevovala školy a sama ich vybavovala všetkým potrebným. Nevolali ju inak než „anjel Eliza“. V kniežatstve nikdy nebola obľúbenejšia kňažná!
Franz opustil tento svet v roku 1938. Jeho dedičom a nástupcom sa podľa zákonov o následníctve stal synovec. V tom čase prešlo kniežatstvo pod správu Rakúska a Eliza musela so svojimi domácimi miláčikmi odísť do Švajčiarska. Pre svoj pôvod jej hrozilo prenasledovanie.
Na miesta, kde bola kedysi taká šťastná, sa Eliza už nikdy nevrátila. Zomrela v mestečku Vitznau v roku 1947 – s Franzovým menom na perách.
