Moji rodičia sú výnimoční ľudia. Rozišli sa ešte skôr, než som dovŕšil jeden rok. Napriek tomu som nikdy, ani na okamih, nemal pocit, že vyrastám v neúplnej rodine. Otec bol vždy nablízku a vychovávali ma spoločne. Možno je to tým, že sú presvedčení hippies už viac než päťdesiat rokov. Nepamätám si, že by ma vychovávali v tradičnom zmysle slova — chýbal tam akýkoľvek prvok nátlaku. Najsilnejšie si pamätám, že mi vždy pomáhali.

Rozhodnutie stať sa hercom vo mne uzrelo už okolo piateho roku života. Rodičia ma trpezlivo vozili na rôzne kurzy, nekonečné konkurzy a skúšky, pričom svoj vlastný rozvrh prispôsobovali mne. Mama mi len zvykla hovoriť: „Nikomu nič nedlhuješ, môžeš s tým kedykoľvek prestať.“ A otec ma utešoval po neúspechoch. Raz som sa rozplakal, keď ma opäť odmietli, a on mi s neochvejnou istotou povedal:

„Raz tú rolu dostaneš. O tom vôbec nepochybujem!“

A to všetko napriek tomu, že som bol v škole najslabší zo všetkých, o hlavu nižší než spolužiaci, raz som sa s nimi hádal, inokedy som ich zabával. Skrátka, nič zo šarmantného malého umelca vo mne nebolo. Ani nádejným detským talentom by ma sotva kto nazval. Na školu si spomínam ako na akési safari v divočine — bez sprievodcu a bez ochrany…

Moji rodičia však mali trpezlivosť. Z nejakého dôvodu vo mňa verili. Vždy som cítil ich vieru. Paradoxne verili v môj talent. Neskôr mi stará mama rozprávala, že keď som mal asi tri roky, otec vyhlásil, že som herec bez ohľadu na to, či sa ním skutočne stanem. Vraj preto, že som mu nedovolil sledovať televíziu — zakrýval som obrazovku a napodobňoval postavy na nej, a robil som to vraj prekvapivo presvedčivo…

Áno, mal som šťastie na rodičov. Dodnes sú hippies, otec stále nosí bradu a dlhé vlasy… A ja ich naďalej považujem za najmudrejších ľudí na svete. Úprimne povedané, dodnes sa neodhodlám prijať rolu bez otcovej rady. Celú garáž má zaplnenú scenármi, ktoré mi posielajú — číta ich a po dôkladnom výbere mi ich odovzdáva.

©️ Leonardo DiCaprio