Múza deviatich tvorcov: škandálna vdova, ktorá prežila takmer všetkých svojich geniálnych druhov

Alma Schindler-Mahler-Gropius-Werfel bola dcérou maliara, manželkou skladateľa, architekta a spisovateľa, milenkou najznámejších a najnadanejších mužov svojej epochy. Väčšinu svojich slávnych životných druhov prežila, čo poskytlo jej životopíscom dôvod nazývať ju nielen „múzou deviatich tvorcov“, ale aj „vdovou štyroch umení“.

Na sklonku života vydala škandalózne pamäti, v ktorých sa o svojich milencoch vyjadrovala mimoriadne nelichotivo a neraz prejavovala antisemitické názory, hoci väčšina jej vyvolených bola židovského pôvodu.

Alma Schindler sa narodila vo Viedni roku 1879 v rodine krajinára. Keď mala sedemnásť, zahľadel sa do nej samotný Gustav Klimt – a keby nebolo prísneho dozoru jej matky, ich vzťah by sa neskončil iba pri tajných stretnutiach a bozkoch. Dvadsaťročná Alma sa napokon zaľúbila do skladateľa Alexandra Zemlinského, u ktorého študovala hudbu. Sama komponovala piesne a bola výbornou klaviristkou.

Tento hudobno-romantický vzťah trval takmer dva roky a mohol prerásť do niečoho vážnejšieho než do listovej korešpondencie, no rodina Alme zakázala v stretnutiach pokračovať.

Jej prvým manželom sa stal preslávený skladateľ Gustav Mahler. Bol od nej o dvadsať rokov starší a v tom čase zastával post riaditeľa a hlavného dirigenta Viedenskej opery. Mahler trval na tom, aby mladá manželka odložila vlastnú tvorbu a venovala sa domácnosti a výchove ich dvoch dcér. Tak to istý čas aj bolo. Roku 1907 však ich dcéra Maria zomrela na záškrt a u Gustava sa objavilo ochorenie srdca. Navyše sa na jeho hudbu zosypala vlna kritiky, a tak bol nútený opustiť svoju funkciu a odísť z Viedne.

Manželia sa usadili v New Yorku, pričom na oddych cestovali späť do Európy. Na jednom z kúpeľných pobytov sa Alma zoznámila s mladým architektom Walterom Gropiom a začal sa medzi nimi románik, o ktorom sa Mahler onedlho dozvedel. Namiesto škandálov sa skladateľ vybral na psychoanalýzu k Freudovi, po ktorej zásadne zmenil svoj postoj k žene: venoval jej viac pozornosti, vydal zbierku jej piesní, jej venoval symfónie. A Alma pri ňom zostala až do jeho smrti v roku 1911. Na okrajoch svojej poslednej partitúry Mahler napísal: „Žiť a zomrieť pre teba, moja Alma!“

Po jeho smrti mala Alma krátky vzťah s biológom Paulom Kammererom (neskôr spáchal samovraždu), no omnoho hlučnejší a škandálnejší sa stal jej pomer s expresionistickým maliarom Oskarom Kokoschkom. Bol to najvášnivejší a najnepokojnejší román jej života. Už na druhý deň po ich zoznámení jej umelec poslal horúci ľúbostný list, nato jej navrhol, že ju namaľuje – a už počas prvého sedenia sa na ňu vrhol s bozkami.

Oskar Kokoschka maľoval jej portréty, zaplavoval ju listami (napísal ich vyše štyristo), trápil ju záchvatmi žiarlivosti a bezmocnými hysterickými scénami, takmer denne ju prosil, aby sa zaňho vydala. Najznámejším obrazom, na ktorom zvečníl svoju múzu, sa stala „Nevesta vetra“, namaľovaná na plátne takých rozmerov, aké mala posteľ jeho milovanej. Alma túžila tento mučivý vzťah ukončiť – desila ju umelcova posadnutosť. No v tom vypukla prvá svetová vojna a Oskar narukoval ako dobrovoľník.

Keď sa Kokoschka po zranení a zajatí vrátil z frontu, Alma bola už vydatá za Waltera Gropia a čakala s ním dieťa. Táto správa oslabila maliarovu myseľ do krajnosti: objednal si v bábkarskej dielni vernú podobizeň svojej múzy v životnej veľkosti a potom túto látkovú postavu obliekal, vodil so sebou medzi priateľov i do opery, predstavujúc ju ako svoju manželku Almu.

Manželstvo Almy s architektom Gropiom sa rozpadlo pre jej ďalší vzťah. Tentoraz sa jej vyvoleným stal spisovateľ a expresionistický básnik Franz Werfel. V tom čase mala Alma približne štyridsať rokov, on dvadsaťsedem. Svojho židovského manžela neraz šokovala otvoreným antisemitizmom, no keď vypukla druhá svetová vojna, bez váhania ho nasledovala do emigrácie.

Jedna zo známych Werfela raz s trpkou iróniou poznamenala: „Kto sa ožení s Almou Mahlerovou, musí zomrieť.“ V roku 1945 Almin posledný manžel zomrel na následky srdcového záchvatu. Mal päťdesiatpäť rokov. Mahler zomrel v päťdesiatjeden, Gropius – podľa zlomyseľníkov – prežil iba preto, že sa včas rozviedol s touto „čiernou vdovou“.

Na sklonku života Alma vydala pamäti, ktorými šokovala verejnosť nielen antisemitickými výrokmi, ale aj drsnými a odhaľujúcimi spomienkami na svojich slávnych milencov. Je ťažké povedať, či Alma skutočne milovala ktoréhokoľvek z nich. No jedno je nespochybniteľné: mala neomylný cit pre géniov a priťahoval ju predovšetkým talent – nie muž ako osoba.