Na začiatku roku 1918 sa na francúzskom fronte objavil nezvyčajný „vojak“. Nebol zapísaný v zoznamoch armády a nenosil zbraň. Bol to pes menom Stubby, ktorého si americkí vojaci priviedli k svojej jednotke ešte počas výcviku v USA. Postupne sa stal súčasťou 102. pešieho pluku 26. divízie americkej armády a spolu s ním sa dostal aj do Európy.
Jeho prvá veľká bojová skúsenosť prišla 5. februára 1918 počas bitky pri Chemin des Dames severne od mesta Soissons vo Francúzsku. Stubby sa rýchlo ukázal ako užitočný pomocník. V zákopových podmienkach, kde hrozili plynové útoky a neustále ostreľovanie, zohrávali jeho prirodzené schopnosti dôležitú úlohu. Vďaka citlivému čuchu dokázal včas reagovať na prítomnosť bojových plynov a nepokojným správaním upozorňoval vojakov, aby si nasadili masky. Jeho sluch mu umožňoval zachytiť blížiace sa granáty skôr, než ich vojaci dokázali rozoznať.
Počas vojny absolvoval spolu so svojou jednotkou sedemnásť bitiek. Vojaci ho využívali aj ako kuriéra na prenášanie správ medzi postaveniami. Dokázal sa pohybovať v teréne, ktorý bol pre ľudí nebezpečný alebo ťažko prístupný. Okrem praktických úloh mal význam aj pre morálku jednotky – jeho prítomnosť pôsobila upokojujúco najmä na zranených vojakov v poľných ošetrovniach.
Za svoju službu získal viacero vyznamenaní a stal sa oficiálnym maskotom pluku. Po skončení vojny sa v Spojených štátoch stal známou osobnosťou. Zúčastňoval sa verejných podujatí a postupne sa stretol s tromi prezidentmi USA – Woodrowom Wilsonom, Warrenom G. Hardingom a Calvinom Coolidgom.
Stubby zomrel 4. apríla 1926 v náručí Roberta Conroya, vojaka, ktorý si ho počas služby osvojil a staral sa oňho aj po vojne. Jeho príbeh sa dodnes uvádza ako jeden z najznámejších príkladov využitia zvierat v prvej svetovej vojne a pripomína, že aj zvieratá zohrávali v historických udalostiach nečakané, no významné úlohy.