Načo po druhej svetovej vojne Angličania uzavreli desiatich nemeckých vedcov do jedného domu a čo z toho vzišlo: Operácia Epsilon
O tejto kedysi prísne utajenej operácii s názvom Epsilon, zapadnutej v archívoch druhej svetovej vojny, sa svet dozvedel až v roku 1992, keď britská tajná služba zverejnila 225 strán dokumentov, správ a stenografických záznamov dôverných rozhovorov popredných nemeckých jadrových vedcov. Dôvod, prečo ich pol roka držali v uzavretom vidieckom sídle neďaleko Cambridgea, vyšiel najavo až po päťdesiatich rokoch.
Každodenný život vedcov, ktorí pracovali na jadrovom programe nacistického Nemecka, vo vidieckom sídle Farm Hall
Keď sa druhá svetová vojna chýlila ku koncu, Britom sa podarilo vypátrať a zajmúť desiatich nemeckých vedcov, o ktorých sa predpokladalo, že sa podieľali na vývoji jadrovej zbrane pre nacistické Nemecko. Deviati z nich, medzi nimi aj nositelia Nobelovej ceny Otto Hahn a Werner Heisenberg, boli známi ako členovia tzv. Hitlerovho uránového klubu, ktorý podporoval priemyselný a vojenský aparát Tretej ríše.
Po zatknutí ich všetkých umiestnili do luxusného vidieckeho sídla s názvom Farm Hall v grófstve Godmanchester. Zabezpečili im dôstojné podmienky, pohodlie i istú mieru slobody na uzavretom, prísne stráženom pozemku, kde prežili šesť mesiacov – od júla 1945 do januára 1946 – netušiac, čo ich čaká. Zvláštne bolo, že sa zdalo, akoby sa celé mesiace nič nedialo.
V skutočnosti išlo o tajnú operáciu s krycím názvom Epsilon, ktorej cieľom bolo zistiť, ako blízko sa nacistické Nemecko dostalo k zostrojeniu atómovej bomby. Po celom sídle Farm Hall i v jeho okolí bolo nainštalovaných množstvo odpočúvacích zariadení, a tím operátorov nepretržite zaznamenával rozhovory vedcov v nádeji, že odhalia cenné informácie.
Zaujímavé je, že krátko po príchode do Farm Hallu vyjadril Kurt Diebner, administratívny riaditeľ nemeckého jadrového programu, obavu, že dom môže byť vybavený skrytými mikrofónmi. Werner Heisenberg však s pobavenou iróniou poznamenal, že „staromodní Angličania“ sotva poznajú moderné metódy gestapa. Vedci sa tomu zasmiali — a čoskoro na celý rozhovor zabudli.
Keď sa internovaní vedci dozvedeli o prvej atómovej bombe, ktorú vytvorili Američania, boli otrasení
Stenografické záznamy rozhovorov, ktoré vedci viedli medzi sebou počas pol roka, sa stali dokumentárnym svedectvom o stave jadrového výskumu v Tretej ríši a poskytli spojencom jedinečný pohľad na prácu každého z nich. Väčšina rozhovorov sa točila okolo výpočtov množstva štiepneho materiálu potrebného na jadrový výbuch, no objavovali sa aj osobné témy, ktoré umožnili zostaviť detailné biografické portréty vedcov — podané ich vlastnými slovami.
Práve na tomto tichom mieste sa prvýkrát dozvedeli o tom, že Američania vytvorili atómovú bombu, a o tragédii Hirošimy, ktorá ich hlboko otrasila. Najprv odmietali veriť, že je to pravda – považovali to za americký bluf. Boli presvedčení, že len oni sa priblížili k dokončeniu jadrového projektu. No keď si vypočuli oficiálne správy o výbuchu v Hirošime, zostali šokovaní a bez slova.
Od 6. augusta 1945, dňa, keď sa odohrala táto hrôza, sa v ich rozhovoroch začala objavovať téma spoluviny. Zmietaní rozporuplnými pocitmi uvažovali o tom, že ich vedecké poznatky boli využité na zničenie tisícov životov, a diskutovali o vlastnej zodpovednosti za zločiny nacistického režimu. Otrasení udalosťami v Hirošime tvrdili, že sú vedcami, nie vrahmi, a že ich práca na jadrovom programe nebola motivovaná túžbou vytvoriť zbraň pre Adolfa Hitlera, ale čisto vedeckou zvedavosťou.
V tých dňoch vyslovil Karl Friedrich von Weizsäcker vetu, ktorá sa stala predmetom dlhých debát:
„Domnievam sa, že sme to neurobili preto, lebo všetci naši fyzici vnútorne odmietali doviesť vývoj jadrovej zbrane do konca – uvedomovali si dôsledky jej použitia. Inak by sme ju boli mali.“
Na to Otto Hahn reagoval: „Tomu neverím, ale som vďačný osudu, že sa nám to nepodarilo.“
Žiaľ, do dnešných dní sa zachovali len stenografické záznamy rozhovorov nemeckých vedcov z Farm Hallu, nie pôvodné nahrávky. Magnetofónová technika bola v roku 1945 ešte v plienkach – rozhovory sa zaznamenávali na šelakové platne, ktoré sa po prepise opätovne používali. Stenogram preto nie je rovnocenný zvukovej nahrávke – neuchováva intonáciu, emócie ani dramatické napätie dialógu.
Osud vedcov po ich prepustení
Dňa 3. januára 1946 bolo všetkých desať nemeckých vedcov prepustených na slobodu a umožnili im návrat do Nemecka. Laureát Nobelovej ceny za chémiu Otto Hahn sa vrátil k vedeckej práci, no stal sa neúnavným odporcom využívania jadrovej energie na vojenské účely – nazýval to zločinom proti ľudskosti.
Druhý nositeľ Nobelovej ceny, Werner Heisenberg, hlavný vedec programu vývoja jadrovej zbrane Tretej ríše, sa po návrate do Nemecka stal riaditeľom Ústavu fyziky.
Kurt Diebner, administratívny riaditeľ nacistického jadrového programu, po vojne založil v Hamburgu Súkromný inštitút meracích prístrojov a neskôr pôsobil ako člen dozorného výboru spoločnosti, ktorá dohliadala na využívanie jadrovej energie v lodiarstve a námornej doprave.
Paul Harteck, ktorý sa venoval separácii izotopov uránu, najprv viedol chemickú fakultu Hamburskej univerzity, no po niekoľkých rokoch emigroval do Spojených štátov, kde sa stal profesorom na Rensselaerovom polytechnickom inštitúte. Dvakrát bol nominovaný na Nobelovu cenu za chémiu.
Walter Gerlach, ktorý spolu s Ottom Sternom uskutočnil viacero významných objavov v oblasti jadrovej energie, sa stal profesorom na Univerzite v Bonne. Erich Bagge, tvorca metódy obohacovania uránu, získal miesto profesora a vedúceho katedry fyziky na Univerzite v Kieli.
Carl Friedrich von Weizsäcker prevzal vedenie Fyzikálneho ústavu Spoločnosti Maxa Plancka v Mníchove, kde sa venoval výskumu a publikoval diela o nebezpečenstve jadrovej vojny a o dôsledkoch zhoršujúceho sa stavu životného prostredia. Horst Korsching, ktorý pracoval na separácii izotopov, Max von Laue, objaviteľ difrakcie röntgenových lúčov na kryštáloch, a Carl Wirtz, konštruktér jadrového reaktora pre nacistické Nemecko, pôsobili po vojne taktiež v ústave fyziky Spoločnosti Maxa Plancka.
V roku 1992 boli stenografické záznamy ich rozhovorov z internácie vo Farm Halle po prvý raz zverejnené, čo vyvolalo veľký ohlas médií a podnietilo neutíchajúce diskusie o tzv. „nemeckej atómovej bombe“. Množstvo názorov, článkov, kníh i filmov na túto tému je dnes už nevyčísliteľné. Každý autor prináša vlastnú interpretáciu, no zásadné otázky k týmto priekopníkom jadrového výskumu zostávajú nezodpovedané: uvedomovali si naozaj celosvetové dôsledky svojho objavu pre ľudstvo?
❗ Materiál je založený na historických prameňoch a publikáciách, no obsahuje aj autorské interpretácie. Niektoré tvrdenia môžu mať podobu hypotéz či rekonštrukcií udalostí.
