Ona — Bobbi Gibbová.
Žena, ktorá vybehla v čase, keď jej tvrdili, že na to nemá právo.
V roku 1966 si Bobbi podala prihlášku na Bostonský maratón.
Odpoveď bola chladná a ponižujúca:
„Ženy fyziologicky nie sú schopné bežať maratón. Nemôžeme na seba prevziať takú zodpovednosť.“
Pre niekoho by to bol koniec.
Pre Bobbi to bol len začiatok.
Trénovala potajomky.
Vytrvalo.
Neoblomne.
A v deň maratónu sa ukryla v kríkoch pri štarte. Počkala, kým sa časť bežcov rozbehne — a potom sa jednoducho… zaradila do davu.
Mala na sebe bratove šortky, pánske tenisky, plavky a široký sveter.
Nie pre štýl — pre bezpečnosť.
Bála sa, že ju stiahnu z trate.
Alebo dokonca zatknú.
„Vedela som, že sa ma pokúsia zastaviť,“ spomínala neskôr. „Preto som si sveter nezložila, hoci som sa v horúčave sotva nadýchla.“
No pravda si vždy nájde cestu na povrch.
Bežci okolo rýchlo pochopili, že vedľa nich beží žena.
Bobbi sa pripravovala na najhoršie.
Stalo sa však niečo neuveriteľné.
Muži ju nezastavili. Povedali jej:
„Ak sa ti niekto pokúsi ublížiť — ochránime ťa.“
Keď pocítila bezpečie, sveter si zložila.
A pozdĺž trate prepukol potlesk.
Muži tlieskali.
Ženy plakali.
Pri Wellesley College ju čakali stovky študentiek, ktoré skandovali jej meno.
Nespoznali v nej len ženu,
ale priekopníčku.
V cieli Bobbi privítal samotný guvernér štátu Massachusetts.
Podal jej ruku.
Bez medaily.
Bez štartového čísla.
No s niečím, čo je cennejšie než akákoľvek trofej —
s úctou, obdivom a miestom v dejinách.
Bobbi Gibbová sa stala prvou ženou, ktorá prebehla Bostonský maratón.
A dobehla do cieľa.
Dnes je legendou.
Nielen športu.
Ale aj slobody.
⚠️ Príbeh je spracovaný v umelecko-publicistickej forme. Udalosti vychádzajú zo skutočných svedectiev a spomienok účastníkov, so zohľadnením historického kontextu 60. rokov 20. storočia.
Mohla by si prosim pohladať niečo aj o tom, ako ženy bojovali za volebné právo? A potom aj o tom, ako sa teraz tvária, že sa ich to vybojované volebné právo vôbec netýka? Ďakujem 👍
@ingridd Uz som davala takze jedine hladat
Vyborne, super. A ked si pridavala aj o tom, že, v súčasnosti sa ich to netyka, lebo dôležitá je najmä dobrá nálada, veľa snehu v horách a slnko na oblohe, apod.... tak ešte väčšie dik, idem si to u teba vyhľadať 👌
@ingridd Skús pohĺadať u mňa sufražetky
A u nás po páde Rakúska-Uhorska to bolo nestabilitou trocha jednoduchsie
Stereotypy vtedy aj teraz
V minulosti platili silné rodové stereotypy. Štandardom boli plagáty plačúcich detí, ktoré ostali opustené po tom, čo ich matkám bolo umožnené voliť. Alebo sa hovorilo, že ženy majú menšie mozgy ako muži kvôli emóciám. Ako sa ich podarilo v tej dobe prekonať.
Priekopníčky
V roku 1920 bolo zvolených 15 žien. Slovenskú časť zastupovali dve ženy. Jedna z nich bola z Banskej Štiavnice, robotníčka z tabakovej továrne. Jej sa podarilo zastaviť takzvané námedzné dojčenie, čo bola funkcia dojky ešte zo stredoveku.
Toto bola práca pre ženy, ktoré okrem svojho dieťaťa kojili aj deti žien z vyšších vrstiev, ktoré si mohli dojky dovoliť. A kým v stredoveku mali za túto prácu aj výhody ako napríklad stravu, tak v tej dobe to tak už nebolo. Síce mali za dojčenie peniaze, no často sa stávalo, že ich vlastné dieťa bolo podvyživené.
Jednou z ďalších zvolených žien bola napríklad Anna Chlebounová, matka šiestich detí, ktorá bola ženou z ľudu a dávalo to najavo šatkou, aká sa kedysi nosila na vidieku.
Mohla by si prosim pohladať niečo aj o tom, ako ženy bojovali za volebné právo? A potom aj o tom, ako sa teraz tvária, že sa ich to vybojované volebné právo vôbec netýka? Ďakujem 👍