Oscar Wilde

V novembri roku 1895 bol do trestaneckého väzenia v Readingu z Londýna privezený v železných putách slávny anglický spisovateľ Oscar Wilde. Bol odsúdený na niekoľkoročné väzenie za „porušenie mravnosti“.

Na železničnej stanici v Readingu sa okolo Wildea zhromaždil zvedavý dav. Spisovateľ, odetý v pruhovanom väzenskom kabáte, stál v chladnom daždi, obklopený strážou, a po prvý raz v živote plakal. Dav sa mu vysmieval.

Dovtedy Wilde nepoznal slzy ani utrpenie. Bol žiarivým londýnskym dandyom, zaháľačom a geniálnym rečníkom. Prechádzal sa po Piccadilly s kvetom slnečnice v gombíkovej dierke. Celý aristokratický Londýn ho napodobňoval – obliekal sa ako on, opakoval jeho duchaplnosti, nakupoval drahokamy a s povýšeným výrazom hľadel na svet spod prižmúrených viečok, takmer ako Wilde sám.

Wilde si nechcel všímať sociálnu nespravodlivosť, ktorej bola Anglická spoločnosť presýtená. Pri každom strete s ňou sa usiloval umlčať svoje svedomie duchaplnými paradoxmi a unikal k svojim knihám, básňam a k obdivovaniu vzácnych obrazov a drahokamov.

Miloval všetko umelé. Skleníky mu boli milšie než lesy, vône parfémov než aróma jesennej zeme. Prírodu nemal v obľube – zdala sa mu drsná a únavná. So životom sa pohrával ako s hračkou. Všetko, dokonca aj prenikavá ľudská myšlienka, preňho existovalo len ako zdroj rozkoše.

V Londýne stál neďaleko jeho domu žobrák. Jeho handry Wildea dráždili. Zavolal najlepšieho krajčíra a objednal pre žobráka oblek z jemnej, drahej látky. Keď bol hotový, Wilde sám kriedou vyznačil miesta, kde mali byť diery. Odvtedy pod jeho oknami stál starec v malebnom a nákladnom rúchu. Chudoba už neurážala Wildeov estetický vkus. „Aj bieda musí byť krásna.“

Takto žil Wilde – pyšný človek ponorený do kníh a kontemplácie krásy. Večer sa objavoval v kluboch a salónoch – to boli najkrajšie hodiny jeho života. Premieňal sa: jeho opuchnutá tvár omladla a zbledla.

Rozprával. Tvoril desiatky rozprávok, legiend, smutných i veselých príbehov, pretkával ich nečakanými myšlienkami, oslnivými prirovnaniami a odbočkami do najvzácnejších oblastí poznania.

Pripomínal kúzelníka, ktorý z rukáva vyťahuje pestré látky. Takto vyťahoval svoje príbehy, rozprestieral ich pred očarenými poslucháčmi a nikdy sa neopakoval. Keď odchádzal, zabúdal na to, čo povedal. Svoje rozprávania rozdával ako dar prvému náhodnému poslucháčovi. Priateľom ponechával, aby si zapisovali jeho slová; sám písal len zriedka. Sotva stotina jeho príbehov bola neskôr zapísaná jeho vlastnou rukou. Wilde bol lenivý a zároveň veľkorysý.

„V dejinách ľudstva,“ napísal o ňom jeho životopisec, „ešte neexistoval taký výnimočný rozprávač.“

Po procese sa všetko skončilo. Priatelia sa od neho odvrátili, knihy boli spálené, manželka zomrela od žiaľu, deti mu boli odňaté a bieda i utrpenie sa stali jeho údelom až do smrti.

Vo väzenskej cele Wilde napokon pochopil, čo znamená bolesť a sociálna nespravodlivosť. Zlomený a potupený pozbieral posledné sily a zvolal o utrpení, o spravodlivosti – a tento výkrik vrhol ako krvavú urážku do tváre anglickej spoločnosti, ktorá ho zradila. Tento výkrik niesol názov „Balada o readingovskom žalári“.

Ešte rok predtým sa povýšene čudoval ľuďom, ktorí súcitili s utrpením chudobných; podľa neho si zasluhovala súcit len krása a radosť. Teraz písal:

„Chudobní sú múdri. Sú súcitnejší, láskavejší, cítia hlbšie než my. Keď vyjdem z väzenia, ak mi bohatí nič nedajú, chudobní sa so mnou podelia.“

Pred rokom tvrdil, že najvyššou hodnotou života je umenie a umelci. Teraz zmýšľal inak:

„Mnohí krásni ľudia – rybári, pastieri, roľníci a robotníci – nevedia nič o umení, a predsa sú pravou soľou zeme.“

Pred rokom pohŕdal prírodou. Dokonca aj kvety – poľnú klinčeku či rumanček – predtým, než si ich pripol na klopu, farbil nazeleno; ich prirodzená farba sa mu zdala príliš krikľavá. Teraz písal: „Cítim túžbu po jednoduchom, prvotnom, po mori, ktoré je pre mňa rovnakou matkou ako zem.“

Vo väzení bolestne závidel prírodovedcovi Carl Linnaeus, ktorý padol na kolená a rozplakal sa od radosti, keď prvý raz uzrel rozsiahle vrchovinné lúky žltnúce od kručinky.

Bolo treba trestaneckej práce, bolo treba hľadieť do tváre odsúdenca na smrť, vidieť bitie šialencov, mesiace drásavo rozpletať zhnité laná, nezmyselne premiestňovať ťažké kamene, stratiť priateľov i oslňujúcu minulosť, aby napokon pochopil, že spoločenský poriadok Anglicka je „obludný a nespravodlivý“, a aby svoje zápisky uzavrel týmito slovami:

„V spoločnosti, tak ako je dnes usporiadaná, pre mňa niet miesta. No príroda mi nájde útočisko v horskej rokline, kde sa budem môcť skryť; posype noc hviezdami, aby som mohol blúdiť tmou bez pádu, a vietor zahladí stopy mojich krokov, aby ma nik nemohol prenasledovať. Vo veľkých vodách ma očistí a horkými bylinami uzdraví.“

Vo väzení Wilde po prvý raz v živote spoznal, čo znamená spolupatričnosť. „Nikdy v živote som nezažil toľko nehy a nevidel toľko súcitu s mojím žiaľom ako vo väzení zo strany spoluväzňov.“

Z väzenia vyšiel obklopený oddanou náklonnosťou všetkých, ktorým bolo súdené znášať spolu s ním útrapy anglickej trestaneckej služby.

Po prepustení napísal dve eseje, známe pod názvom „Listy o väzenskom živote“. Tieto texty azda prevyšujú všetko, čo dovtedy vytvoril.

V jednej z nich so zdržanlivou, no o to prenikavejšou rozhorčenosťou píše o utrpení malých detí, ktoré sú spolu s dospelými uväzňované v anglických žalároch; v druhej odhaľuje surovosť väzenských pomerov.

Tieto diela radia Wildea medzi najvznešenejších ľudí. Po prvý raz vystúpil ako nekompromisný kritik a obžalobca.

Jedna z esejí vznikla zdanlivo z bezvýznamného podnetu: dozorca readingovského väzenia Martin bol prepustený za to, že podal hladnému malému väzňovi niekoľko suchárov.

„Krutosť, ktorej sú deti v anglických väzniciach vystavené dňom i nocou, je nepredstaviteľná. Uveriť jej môžu len tí, ktorí ju na vlastné oči videli a presvedčili sa o neľudskosti anglického systému. Hrôza, ktorú dieťa vo väzení prežíva, nemá hraníc. Niet jediného väzňa v readingovskom žalári, ktorý by s najväčšou radosťou neprijal predĺženie svojho trestu o celé roky, len aby sa prestali mučiť deti.“

Takto písal Wilde – a je zrejmé, že spolu s ostatnými väzňami by bol tento bývalý veľký estét ochotne znášal ďalšie roky väzenia za toho drobného chlapca, ktorého často vídal plakať v samoväzbe.

Krátko po prepustení zomrel Wilde v dobrovoľnom vyhnanstve v Paris.

Zomrel v biede, zabudnutý Anglickom, Londýnom i priateľmi. Za jeho rakvou kráčali iba chudobní obyvatelia štvrte, v ktorej žil.