Oslepol v šiestich rokoch. No napriek tomu sa naučil jazdiť na koni, hrať na husliach, orientovať sa podľa vetra a stavať cesty, po ktorých ľudia kráčajú dodnes. Nie je to výmysel — je to príbeh Johna Metcalfa, muža, ktorý svet nespoznal očami, ale srdcom.

John Metcalf sa narodil 15. augusta 1717 v malom mestečku Knaresborough (grófstvo North Yorkshire, Anglicko) v rodine robotníkov. Rodina bola veľmi chudobná, no čestná a usilovná.

Rástol ako čulý, pohyblivý a vnímavý chlapec. V ranom detstve sa ničím nelíšil od svojich rovesníkov — až do chvíle, keď ako šesťročný ochorel na kiahne, ťažké vírusové ochorenie, ktoré v tých časoch často končilo smrťou alebo doživotným postihnutím.

Malý John prežil — no, žiaľ, úplne prišiel o zrak. Pre rodinu to bola skutočná tragédia. V 18. storočí slepota znamenala spoločenskú izoláciu, úplnú závislosť a takmer žiadnu nádej na budúcnosť.

Školy pre nevidiacich neexistovali, povolaní vhodných pre takýchto ľudí bolo len minimum a postoj spoločnosti k invalidom sa pohyboval od blahosklonného až po kruto posmešný.

John sa však napriek mladému veku nielenže neoddal zúfalstvu — on svoju slepotu jednoducho odmietol prijať ako rozsudok.

Ako sa naučiť žiť vo svete bez zraku

Od útleho detstva začal cielene obnovovať svoje vnímanie sveta cez sluch, hmat a pamäť. Učil sa ulice Knaresboroughu, zapamätával si zvuky, štruktúru pôdy, smer vetra.

Naučil sa orientovať podľa vôní, rozlišovať kroky okoloidúcich i hrkot vozov. Ľudia sa čudovali: zdalo sa, že chlapec vidí bez očí.

Namiesto toho, aby zostal doma, začal sa sám pohybovať po meste, hrával sa s inými deťmi, ba dokonca liezol po stromoch.

Naučil sa jazdiť na koni — čo sa považovalo za šialenstvo — a v tínedžerskom veku už samostatne zdolával dlhé vzdialenosti v kopcovitom yorkshirskom kraji.

Tvrdil, že cíti každý hrboľ a každý kameň pod nohami a „vidí“ priestor vďaka zvukom a vibráciám. Takmer ako vorvaň, dalo by sa povedať.

Hudba sa stala jeho prvou vášňou, ktorá mu priniesla úprimný obdiv okolia. Naučil sa hrať na husliach, rýchlo sa stal zručným hudobníkom a začal vystupovať na dedinských zábavách a v krčmách.

To mu prinieslo prvé peniaze a posilnilo jeho sebavedomie — zarábal si vlastnými silami, nik ho neľutoval, práve naopak — pozývali ho, aby pomohol.

A tak sa už v období dospievania stal výraznou postavou rodného Knaresboroughu: slepý chlapec, ktorý nielenže prežil, ale sa smial, hral na husliach, viedol zaujímavé rozhovory, vtipkoval, laškoval s dievčatami a jazdil na koni bez toho, aby videl cestu.

Slepý staviteľ

A napokon, v dospelosti sa John rozhodol venovať tomu, čo sa vtedy (a neraz aj dnes) pokladalo za výsostne inžiniersku záležitosť — začal stavať cesty.

Navyše nikdy neabsolvoval žiadne odborné vzdelanie. Vo svojich projektoch nepoužíval ani jediný výkres. Ani jednu rovnicu. Ani mapu. Bol len on sám — jeho neuveriteľný cit a jeho pokyny. Prvú cestu postavil roku 1765, vo veku 48 rokov, naprieč močaristým územím.

Zákazku mu zverili až potom, čo ju pred ním odmietli dvaja skúsení dodávatelia. Metcalfova trasa sa napokon ukázala ako taká presná, že cesta nielenže nezmizla v bahne, ale slúžila ešte mnoho desaťročí po dokončení. John to vysvetľoval jednoducho:

„Počujem, kde zem dýcha silno a kde slabo. Cítim ju vlastnými krokmi.“

Niektorí jeho slová považovali za čistú poéziu, iní za prejav šialenstva, no cesty, ktoré postavil Slepý Jack, slová ani veľmi nepotrebovali. Slúžili ľuďom verne a spoľahlivo — a to bolo najlepším dôkazom jeho remeselnej zručnosti.

Počas svojho života vybudoval viac než 180 míľ ciest (takmer 300 kilometrov), čo bolo na pomery 18. storočia priam obrovské dielo. Nevyberal len trasu, ale aj vhodné materiály, prihliadal na vodnatosť pôdy, sklon terénu i sezónne zvláštnosti krajiny.

Všetky tieto vedomosti nečerpal z kníh — on zem doslova „vypočúval“. Prešiel pešo plánovanú trasu, vnímal vibrácie pod nohami, pamätal si miesta, kde pôda „pruží“, a kde naopak „klesá“. Tam, kde sa iní spoliehali na mapy, sa on spoliehal na vnútorný cit — a takmer nikdy sa nemýlil.

Keď za ním prichádzali objednávatelia či mestskí úradníci, spočiatku neverili, že tento na pohľad obyčajný človek, navyše invalid, bez pergamenov, pravítok a rysovacích dosiek, môže byť odborníkom.

No len čo John začal hovoriť, vysvetľovať, kresliť prstom do vzduchu budúcu líniu cesty, skepsu rázom vystriedal obdiv. Nepočúvali ho len — dávali naňho. Nežiadal si ľútosť. Žiadal si úctu — a dostával ju, lebo výsledky jeho práce hovorili samy za seba.

Filozofia slobody

John nevynikal len pozoruhodnou intuíciou, ale aj osobitou životnou filozofiou. Veril, že človek s obmedzeniami nemá čakať úľavy — má rozširovať hranice možného. A ako vidíme, nezostal len pri heslách.

Jeho príbeh nie je hollywoodskym eposom o hrdinstve, ale lekciou vnútornej disciplíny, odvahy byť sám sebou a vytrvalosti, s akou odmietal cudzie strachy a pochybnosti.

Na sklonku života stále chodieval pešo, pomáhal miestnym remeselníkom, hral na husliach a rozprával príbehy v krčmách.

Dožil sa 93 rokov — čo bolo na tú dobu mimoriadne — a až do konca si zachoval jasnú myseľ i pevného ducha.

Jeho memoáre, ktoré nadiktoval pomocníkovi a vydali ich roku 1795, sa stali viac než len autobiografiou — zneli ako odkaz: „Ak chceš ísť — choď. Aj keď nevidíš cestu. Niekedy sa otvorí až vtedy, keď už si vykročil.“

Dnes v jeho rodnom Knaresboroughe stojí skromný pomník s nápisom: „Blind Jack of Knaresborough“. Miestni školáci o ňom rozprávajú ako o legende.

Turisti sa pri ňom fotografujú, netušiac, že pred nimi nestojí pamätník náhodného miestneho rodáka, ale symbol toho, ako sila vôle dokáže prekonať zákony spoločnosti i prírody.

Príbeh Johna Metcalfa je pripomenutím každému, kto o sebe čo len raz zapochyboval — obmedzenia existujú, no väčšinou len v našej hlave. Všetko ostatné sa dá prekonať. Niekedy — aj bez zraku.