Počas práce na filme „Baby Boom“ (1987) prežívala Diane Keaton nečakane tie isté pocity, ktoré mala na plátne stelesniť jej hrdinka — J. C. Wyattová, žena rozorvaná medzi oslnivou kariérou a náhlou, všetko meniacu zodpovednosťou. Hranica medzi hereckou fikciou a skutočným životom sa rozplynula omnoho viac, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Raz, počas nakrúcania scény, v ktorej sa J. C. po dlhom a vyčerpávajúcom dni snaží utíšiť plačúce dieťa, sa malá herečka náhle rozplakala naozaj — bez prestania. Filmový štáb stuhol v očakávaní, že Keatonová scénu preruší a znovu sa ovládne. Nestalo sa tak. Potichu vzala dieťa do náručia, nežne mu šepkala, kolísala ho — a dievčatko sa postupne upokojilo. Po Dianiných lícach pritom stekali slzy. Kamery sa nezastavili. Práve tento záber sa dostal do finálnej verzie filmu.

Keď režisér Charles Shyer konečne vyslovil „stop“, Keatonová sa cez slzy usmiala a ticho povedala: „Veď o tom celý film je, však? Nie o moci ani o úspechu. Ale o schopnosti obstáť vtedy, keď má človek pocit, že sa mu všetko rúca.“

Aj mimo kamier stála herečka na životnej križovatke — mala takmer štyridsať, bola sama a cítila rovnaký spoločenský tlak ako jej filmová postava. Neskôr sa priznala: „J. C. nebola len rola. Bola som to ja — vystrašená aj silná zároveň, snažiaca sa pochopiť veci krok za krokom, deň po dni, uprostred dokonalého chaosu.“

Jej výkon — súčasne tvrdý aj dojímavý — premenil „Baby Boom“ na výnimočný film, ktorý dokázal prehovoriť priamo k pracujúcim ženám po celom svete.

Ako Keatonová povedala neskôr: „Nemusela som ju hrať, aby som jej porozumela. Stačilo mi nájsť odvahu povedať pravdu.“

❗️ Príbeh je založený na skutočných udalostiach a rozhovoroch; niektoré scény a formulácie sú podané v umeleckej interpretácii.