Počas prudkej búrky sa havran zrútil z oblohy a s ťažkým úderom dopadol na zem. Pokúsil sa postaviť, no bolesť bola neznesiteľná. V zúfalstve pozdvihol zrak k nebu a jeho oči sa zaliali slzami.

— Pomôžte mi… nedokážem vzlietnuť… prosím, pomôžte…

Zbadala ho straka a posmešne zvolala:

— Ha-ha! Tak ti treba za tvoju pýchu! Vysmieval si sa nám, že lietaš vyššie než všetci ostatní. A pozri sa na seba teraz — úbohý pohľad…

Ostatné vtáky krúžili nablízku, no na havrana hľadeli s chladným pohŕdaním a ľahostajnosťou.

Havran sklonil hlavu. Bol osamelý, hladný a zranený. Viera v ňom takmer vyhasla.

A zrazu sa z kríkov ozval tichý, láskavý hlas:

— Som maličký… ale ak chceš, môžem ti pomôcť.

Bol to vrabec — drobný, plachý a nežný. Priskackal k havranovi s omrvinkou suchého chleba v zobáčiku. Potom priniesol kvapku vody, trochu suchého lístia a pri koreňoch stromu mu vystlal malé hniezdo.

— Prečo to robíš? — zašepkal havran.

— Pretože žiješ. A preto, že keby som spadol ja, aj mne by záležalo na tom, aby mi niekto podal pomocnú ruku.

Dni plynuli. Spočiatku sa havran nedokázal ani pohnúť, no vrabec ho neopustil. Kŕmil ho, rozprával mu príbehy, potichu mu spieval. A keď havran opäť dokázal roztiahnuť krídlo, pocítil skutočnú radosť — našiel priateľa. No prišiel čas rozlúčky a cesty ďalej.

Jar dorazila rýchlo. Jedného dňa vrabec zbieral zrnká, keď sa naňho náhle vrhol jastrab. Úbohý vtáčik nestihol uletieť.

V tom okamihu sa však na oblohe objavil tmavý obrys. Bol to havran — silný a majestátny. Prudko sa zniesol dolu, rozprestrel krídla, zaútočil na jastraba a prinútil ho ustúpiť, čím zachránil slabého vrabca.

— Zachránil si ma… — povedal trasúcim sa hlasom vrabec.

— Nie. Ty si zachránil mňa ako prvý, — odpovedal havran. — Vďaka tebe som pochopil, že dobrota môže byť veľká aj v tom najmenšom srdci.

Nikdy neznevažuj pomoc druhých. Ako povedal Eduardo Galeano:

„Množstvo malých ľudí na malých miestach, ktorí robia malé skutky, dokáže zmeniť svet.“

Sú ľudia, ktorí nemajú veľa, no zo srdca sa delia s priateľmi a tými, ktorých milujú. Sú to ľudia výnimočného druhu — dobrí a svetlí. Hovorí sa tiež, že tým, ktorí dávajú bez očakávania odmeny, život vracia dvojnásobne či trojnásobne viac. Pretože dobrota sa nikdy nestráca — vždy sa vracia.

Vo svete sú aj zlí a nevďační. No sú aj takí, ktorým sa oplatí pomáhať — lebo vedia byť vďační, dôstojní a úprimní. Nepotrebujú pripomienky ani účty za dobro. U nich vychádza všetko priamo zo srdca.