PRÍBEH LÁSKY

ANTOINE DE SAINT-EXUPÉRY A CONSUELO

Azda jeden z najpozoruhodnejších milostných príbehov minulého storočia! Keby v živote francúzskeho letca a spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho nebola existovala malá diablica menom Consuelo, jeho Malý princ by možno nikdy nepoznal svoju Ružu. Práve z Consuelo totiž vznikol obraz nádherného, no pichľavého kvetu.

Oficiálni životopisci však s týmto názorom nesúhlasia – naopak, sú presvedčení, že manželstvo s touto ženou bolo tragédiou Exupéryho života.

On – dobromyseľný a mierny, ona – nepredvídateľná a rozmarne búrlivá. Spájal ich však jeden spoločný znak – obaja akoby nepatrili do tohto sveta.

V leteckých kruhoch sa legendárna roztržitosť Antoina stala doslova príslovečnou. Lietal tak, že zabúdal zatvoriť dvierka kabíny, vtiahnuť podvozok, zapájal prázdnu palivovú nádrž či pristával na nesprávnej dráhe. Niet divu, že jeho lety sprevádzali neustále nehody. Len pár mesiacov po prvom vzlete rozbil lietadlo a utrpel otras mozgu. Roku 1932 sa pri skúškach nového hydroplánu len zázrakom dostal z tonúcej kabíny. Koncom roku 1935 havaroval pri prelete z Paríža do Saigonu a Nový rok privítal v líbyjskej púšti, kde ho, polomŕtveho od smädu, náhodou našla karavána. V roku 1938 zasa takmer zahynul pri havárii v Guatemale...

Keď sa stretla s Exupérym, Consuelo Gómez Carrillo už dvakrát ovdovela. Keby bola prírodným živlom, pokojne by jej pridelili dvanásť bodov na Beaufortovej stupnici. „Malý salvádorský vulkán“ – tak ju nazýval Antoine, a slovo „malý“ sa vzťahovalo len na jej drobnú postavu, nie na silu temperamentu, ktorá ju sprevádzala.

Všetci Antoina odhovárali od sobáša s „prírodnou pohromou“. Neposlúchol ani vlastnú matku, ktorej inak vždy ustupoval. A tak vzniklo manželstvo, v ktorom nebolo miesto pre pokoj, rozumný rozpočet, manželskú vernosť, deti ani pokorné starnutie. No možno práve takéto manželstvo Antoine potreboval – kolísajúce sa ako plachetnica v neustálom vetre.

Svadba, ktorú spočiatku tak naliehavo chcel, sa stále odkladala – čakal na príchod matky. Keď Consuelo stratila trpezlivosť, odviedol ju do radnice, aby sa konečne vzali. No vo chvíli, keď mal vysloviť posvätné „áno“, rozplakal sa: „Nechcem sa ženiť ďaleko od vlasti a svojej rodiny!“ „A ja nechcem ísť za muža, ktorý plače,“ odpovedala mu pohotovo Consuelo. Až po dvoch rokoch známosti sa stala grófkou de Saint-Exupéry.

Súčasníci ich vzťah opisovali jediným slovom – paradox. Consuelo, prudká, neovládateľná, vrtkavá a neúnavne výbušná, kričala, hádala sa a zúrila stovky ráz denne. Rozbíjala riad, preklínala manžela – a on sa len uhýbal a usmieval.

Tam, kde iní videli len hádky a chaos, Exupéry nachádzal poéziu. Consuelo snívala o tom, že kúpi karmínové plachty a na nich Antoina zabije – a on by ju sám možno zabil, keby namiesto kriku začala zašívať jeho ponožky.

Rozprávalo sa, že s jednou milenkou sa rozišiel práve preto, že ju pristihol, ako štopká. To, čo väčšina ľudí nazýva šťastím, považoval Exupéry za stagnáciu. Pokoj a ticho boli v rozpore s jeho povahou – pre tvorbu potreboval nepokoj, napätie, ktoré mu vytvárala práve jeho žena. Veril, že láska je šťastie, štedro okorenené utrpením.

Toto osobité šťastie ho však hlboko ranilo – a rany sa nestačili hojiť. Raz Consuelo zmizla na dva dni bez slova. Antoine celú noc blúdil po baroch, hľadal ju. Ráno si unavený a rozrušený sadol za riadenie lietadla, zablúdil, vrazil do dún v líbyjskej púšti a len zázrakom prežil – zachránili ho beduíni. Neskôr napísal matke: „Je strašné nechať za sebou niekoho, kto, ako Consuelo, neustále potrebuje tvoju prítomnosť. Cítiš neznesiteľnú túžbu vrátiť sa, aby si chránil, a lámeš si nechty o piesok, ktorý ti bráni splniť povinnosť.“

Consueline búrlivé romániky čoraz viac dráždili Exupéryho. S rokmi ho navyše začala verejne ponižovať výčitkami z impotencie. Vtedy sa v jeho živote začali objavovať iné ženy. Consuelo to znášala s ťažkosťou – nežiarila ani tak na sokyne, ako na pozornosť, ktorú jej muž dostával. Vždy túžila byť stredobodom jeho sveta.

Treba povedať, že vymyslená impotencia, ktorú mu Consuelo pripisovala, nijako nebránila mladej herečke Natalii Paleyovej ani maliarke Hede Sternovej byť Exupéryho milenkami a obdivovať ho ako muža. Významnú úlohu v živote autora Malého princa zohrávala aj mladá Sylvia Reinhardtová. Hoci Exupéry pohŕdal malomeštiackym pokojom, občas ho predsa len potreboval. So Sylviou nachádzal to, čo mu Consuelo nikdy nevedela dať – teplo domova a tichú nehu. A predsa sa rozporuplný Antoine vždy znova vracal k svojej žene, ktorá ho rokmi trápila čoraz viac.

Spisovateľ-letec, obdivovaný celým svetom, niesol svoj kríž statočne – tú divokú lásku k napoly šialenej klamárke. Neraz sa rozhodli rozísť. Roku 1938, po ťažkom rozhovore, Consuelo, napoly mŕtva od žiaľu, odplávala loďou do rodného Salvadoru. Cesta sa už chýlila ku koncu, keď jej doručili telegram od matky: „Tvoj manžel je ťažko ranený, má tridsaťdva zlomenín, jedenásť z nich vážnych. Zabránila som amputácii, čakám ťa v Paname – prilet čo najskôr.“ (Exupéry vtedy havaroval v Guatemale.)

„Len s námahou som v tej opuchnutej tvári spoznala svojho Tonia. Jedno oko mal takmer na čele, druhé viselo pri fialovom, bez tvaru zdeformovanom ústí,“ písala Consuelo vo svojich pamätiach. V deň, keď ho prepúšťali z nemocnice, vychudnutý a zjazvený Exupéry povedal: „Zajtra ma posadíš do lietadla do New Yorku. Tam si dám urobiť plastickú operáciu – nemôžeš predsa žiť s netvorom.“ No ženu so sebou zobrať odmietol: „Veď sme sa rozišli, nezabudla si?“

Keď sa v lete roku 1944 vydal na prieskumný let, zrejme už vedel, že sa nevráti. A cítila to aj Consuelo, ktorá sa vrhla tvárou do postele a odmietla sa s ním rozlúčiť pohľadom z okna. Tesne pred odletom mu veštkyňa predpovedala smrť v morských hlbinách. Antoine s úsmevom rozprával proroctvo priateľom, dodávajúc, že ho zrejme pomýlila s námorníkom. No 31. júla vzlietol smerom k Lyonu – a čoskoro spojenie s lietadlom zmĺklo.

Trosky stroja sa nikdy nenašli. Kde a ako zahynul, zostalo záhadou. Prežila len krásna legenda, že – podobne ako jeho Malý princ – nezomrel, iba odletel k svojej hviezde.

Consuelo po celé roky odmietala uveriť, že jej manžel je mŕtvy. „Často ma nechával samu,“ tvrdohlavo opakovala, „ale vždy sa vracal.“

Consuelo prežila svojho muža o tridsaťpäť rokov – zomrela v roku 1979. Až po jej smrti vyšla kniha Spomienky Ruže, v ktorej s dojímavou úprimnosťou opísala roky spoločného života so slávnym spisovateľom. O niekoľko rokov neskôr sa do rybárskej siete zamotal náramok s vyrytými menami Antoina a Consuelo – bol to náramok Exupéryho.