Tak pravdivo napísané 🥰

Skôr či neskôr všetci podľahneme neúprosnej vojne s časom.

Mladistvosť sa potichu vytráca z nášho tela a gravitácia — neoblomná a nemilosrdná — si berie to, čo sme sa celé roky snažili udržať na svojom mieste.

Žiadne krémy ani masti už nedokážu zotrieť stopy smiechu, sĺz, prebdených nocí a prežitých bolestí z našej tváre.

Užívame vitamíny, kolagén, obohacujeme svoj jedálniček o citrón, zázvor, med, jablčný ocot, omega-3 — i o každú „zázračnú“ formulu, ktorá nám skríži cestu.

Jeme menej, aby sme nepribrali.
Potíme sa aj vtedy, keď je chladno.
A spánok sa zrazu stáva vzácnym hosťom.

A jedného dňa si uvedomíme, že pohodlné podpätky akosi neexistujú, že bez okuliarov už nerozoznáme drobné písmo a šediny si neústupčivo razia cestu cez farbu.

Pás sa pomaly vytráca, kolená naberajú oblý tvar a telo už nie je tým, čím kedysi bývalo.

Prichádza chvíľa, keď sa unavíme neustálym porovnávaním svojho odrazu s mladou dievčinou, ktorou sme kedysi boli.

Pozrieme sa na seba úprimne — bez jemného svetla a lichotivých tieňov — a prijmeme pravdu: viac života máme za sebou než pred sebou.

A aké je to nádherné — žiť.
Cítiť.
Milovať a byť milované.
Získavať skúsenosti.
Učiť sa trpezlivosti.

A čo na tom, že gravitácia zvíťazila a vrásky zanechali svoj podpis?

Že už nevťahujeme brucho a nevypíname hruď pre ilúziu dokonalosti?

Záleží na tom vôbec, keď krása teraz vychádza zvnútra —
hlboká, žiarivá, naplnená láskou a odpustením?

Áno, dospievame.

Vedľa nás sú mladší a možno aj navonok pôvabnejší.
No my máme život — a každá jeho skúsenosť nás obohacuje o múdrosť.

Aká česť — byť a zostať matkami, manželkami, milenkami, sestrami, starými mamami i priateľkami.

Ešte je pred nami toľko lásky — lásky, ktorá prichádza bez podmienok a nárokov.

Aké požehnané obdobie — byť sama sebou.

Milovať sa taká, aká som.

A so všetkým prežitým, precíteným i pochopeným kráčať ďalej s otvoreným srdcom.