Unavený mladý anjel sedel na parapete mestského bytu a s tiesnivým smútkom hľadel na ženu, ktorá nehybne ležala na pohovke.

— Zaostávaš za plánom, — zaznel za chrbtom ostrý hlas.

Vedľa neho pristál starší, šedivý anjel a jemne sa dotkol jeho krídla.

— Už vôbec netuším, čo s ňou robiť, — zašepkal mladý so zúfalstvom.

Starší vytiahol odkiaľsi kartičku a predniesol:

— Pani Valéria Vladimirovna, 36 rokov. Nerealizovaný talent v literatúre a výtvarnom umení. Nevyužité šance na šťastné manželstvo a dvoch synov–dvojičiek.

Mladý si skľúčene povzdychol:

— Nič ju nezaujíma. Mala by písať rozprávky pre deti a kresliť ilustrácie. No namiesto toho je právnička vo veľkej firme. Prácu nenávidí, no chodí tam s tvrdohlavosťou barana. Bojí sa prísť o peniaze, hoci ich míňa iba na šaty ktoré sama neznáša. Kúpila si byt v centre, no vídava ho iba v noci, keď príde prespať.

A keby všetko nechala a robila to, čo miluje, do roka by mala rovnaké peniaze. Žila by pri mori, kde na ňu čaká tučný ryšavý kocúr, o ktorom sníva od detstva… A s láskou je to rovnaké — jej osudový ju čaká práve tam, už päť rokov. Dokonca vzal z ulice mačiatko a vychoval ho, akoby sa pripravoval na stretnutie s ňou.

Starší si pošúchal lysinu:

— Posielal si jej inšpiratívne sny? A zariadil si potrebné stretnutia?

— Sny, reklamy na kurzy kreslenia, literárne súťaže… Všetko maže bez čítania. Dokonca som takmer zariadil stretnutie s tým istým mužom: prišiel sem za priateľom. No ona prešla okolo s telefónom pri uchu — diskutovala s klientom, — mladý zahanbene sklonil oči.

— Dobre. Je čas použiť radikálnejšie metódy, — zamyslene vyslovil starší.

…Ráno začalo telefonátom šéfa:

— O pol hodiny letíš. Na juhu sú problémy vo filiálke, vyrieš to — dostaneš prémie. Pokazíš to — čakaj pokarhanie.

O pár hodín už Valéria stála na promenáde južného mesta a vdychovala slaný vzduch. Chystala sa obrátiť k filiálke, keď sa do nej narazil cyklista, ktorý si ju všimol príliš neskoro. Žena sa zo schodov zosunula rovno do vody — a len muž, ktorý sa okamžite vrhol zachraňovať, zabránil tragédii.

Večer volal rozhorčený šéf a pýtal sa, prečo sa v práci vôbec neukázala. Vtedy, s bolesťou hlavy a so slzami, prvýkrát po rokoch vypovedala všetko, čo v sebe dusila. A stala sa nezamestnanou.

…Na konári stromu pod oknom nemocničnej izby sedeli dvaja anjeli.

— Nebolo to príliš kruté? Teraz je v nemocnici… — neisto šepol mladý.

— Nie, presne tak to malo byť. Neuteká nikam a šok jej vypne všetky zbytočné myšlienky. A jej určený už všetko pochopil — vidíš, ako každý deň prichádza s mandarínkami? — usmial sa starší.

— A čo s tvorbou? — spýtal sa mladý.

— Zajtra jej susedku prepustia z nemocnice a „zabudne“ v nočnom stolíku album s pastelmi. Vtedy sa to konečne začne, — spokojne si pošúchal ruky starší.