V rodine Kennedyovcov, kde sa zdalo, že každý dieťa je predurčené na veľké činy, sa skrýval aj iný príbeh – tichý, starostlivo utajený pred očami verejnosti.

Rosemary bola tretím dieťaťom Josepha a Rose Kennedyovcov a spočiatku pôsobila ako úplne zdravé dieťa. No s pribúdajúcimi rokmi sa začalo ukazovať, že sa nerozvíja tak ako jej bratia a sestry.

Mala ťažkosti s rečou, trpela záchvatmi hnevu a prejavovala sklony k agresívnemu správaniu, čo jej rodičom spôsobovalo nemalé obavy.

Predpokladalo sa, že dievča utrpelo pri pôrode poškodenie mozgu. Neodborné rady mladej sestry, ktorá bola pri Rose Kennedyovej počas pôrodu, viedli k tomu, že novorodenec nedostával dostatok kyslíka, zatiaľ čo lekár meškal – a nebolo nikoho, kto by mohol chybu napraviť.

Rodičia sa spočiatku usilovali dcére pomôcť a vyskúšali množstvo liečebných metód. Rosemary navštevovala špeciálnu školu pre deti s oneskoreným vývinom, no jej správanie zostávalo problematické, a preto ju často vylučovali. Rodina Kennedyovcov sa obracala na rôznych lekárov a odborníkov, no ich odporúčania boli neraz protichodné a bez výsledku.

Stav Rosemary sa časom zhoršoval a jej otec, Joseph Kennedy, čoraz viac podliehal frustrácii a zúfalstvu. Napokon sa rozhodol pre osudový krok – dať dcére vykonať lobotómiu, zákrok, ktorý jej navždy zmenil život.

V roku 1941, keď mala dvadsaťtri rokov, Rosemary Kennedyová – sestra Johna a Roberta – podstúpila experimentálnu lobotómiu. Na operácii trval jej otec, Joseph P. Kennedy starší, ktorého znepokojovalo dcérino nestále správanie a prudké zmeny nálad. V tom čase bola lobotómia prezentovaná ako „priekopnícka liečba“ duševných chorôb.

Výsledok bol tragický. Rosemary stratila schopnosť plynule hovoriť, samostatne chodiť i starať sa o seba.

Najprv bola umiestnená v psychiatrickej liečebni, neskôr ju previezli do mesta Jefferson vo Wisconsine, kde prežila zvyšok života v zariadení svätej Coletty pre ľudí s mentálnym postihnutím. Bola úplne izolovaná od sveta aj od vlastnej rodiny. Navštevoval ju len jej otec, Joseph Kennedy.

Rodina Kennedyovcov prísne tajila, čo sa s Rosemary stalo. Po desaťročia verejne nepriznávali, že podstúpila lobotómiu – báli sa o svoju povesť a hanbili sa za ňu v čase, keď boli duševné choroby v spoločnosti silno stigmatizované.

Joseph si vybudoval úspešnú politickú kariéru a vkladal veľké nádeje do svojich synov, túžiac po tom, aby sa jeden z nich stal prezidentom krajiny. Správa o príbuznej s psychickými problémami by však mohla vrhnúť tieň na obraz zámožnej a vplyvnej rodiny.

O Rosemary sa v rodine čoskoro prestalo hovoriť – jej meno sa stalo takmer zakázaným. Ani jej súrodenci netušili, kde sa nachádza a čo sa s ňou stalo.

Keď jej starší brat John v roku 1958 viedol kampaň za svoje znovuzvolenie do Senátu, rodina Kennedyovcov vysvetľovala jej neprítomnosť verejnosti tým, že Rosemary žije v ústraní.

Až po mnohých rokoch jej príbeh uzrel svetlo sveta. Práve táto tragédia hlboko poznačila celú rodinu. Mladšia sestra Rosemary, Eunice Kennedyová Shriverová, zasvätila svoj život boju za práva ľudí so zdravotným postihnutím a založila Špeciálne olympijské hry, ktoré miliónom ľudí priniesli možnosť cítiť sa silní a prijatí.

Po smrti svojho otca v roku 1969 sa Rosemary opäť začala občas stretávať s rodinou. Bola to Eunice, kto rozhodol, že sa sestra má vrátiť do rodinného kruhu.

Rosemary navštevovala príbuzných na Floride, vo Washingtone i v rodnom dome na Cape Code. V tom čase sa už opäť naučila chodiť, hoci s ťažkosťami a miernym krívaním. Jej reč však zostala nezrozumiteľná a jedna ruka zostala ochrnutá.

Rosemary zomrela prirodzenou smrťou vo veku osemdesiatich šiestich rokov v roku 2005. Pochovaná je po boku svojich rodičov na cintoríne Holyhood v Brookline, v štáte Massachusetts.

Rosemary Kennedyová navždy zostala „zabudnutou Kennedyovou“ – no práve jej osud zmenil pohľad sveta na tisíce tých, ktorých kedysi ukrývali za zatvorenými dverami.