V roku 1968 uskutočnil americký etológ John Calhoun jeden z najmrazivejších pokusov v dejínach behaviorálnych vied. Nazval ho „Vesmír-25“ – model ideálnej spoločnosti, kde mali myši existovať v skutočnom raji.

Calhoun vytvoril uzavretý priestor, dimenzovaný pre 3840 hlodavcov. V tomto „svete“ nechýbalo nič: neobmedzená potrava, čistá voda, stabilná teplota, absolútna bezpečnosť, hygiena a veterinárny dohľad. Žiadne choroby, žiadni predátori, žiadny boj o zdroje.

Do ohrady vpustili štyri páry myší.

Spočiatku všetko prebiehalo bezchybne: populácia rástla, myši si budovali hniezda, starali sa o mláďatá. No na vrchole – keď počet dosiahol približne 2200 jedincov – nastal nezvratný zlom.

Samce stratili záujem o samice i o obranu územia. Mnohí otupeli, iní skĺzli k bezcieľnej agresii. Samice odmietali starostlivosť o potomstvo – ba neraz ho aj zabíjali. Zrodila sa nová kategória – takzvané „krásne myši“: na pohľad dokonalé, s lesklou srsťou, no úplne pasívne. Nebojovali, nepárili sa, nevychovávali mláďatá. Zaujímala ich iba potrava, spánok a starostlivosť o vlastné telo.

Spoločnosť sa rozpadla. Sociálne väzby sa zrútili. Reprodukcia sa zastavila. A keď populácia prudko klesla a zdrojov bolo stále nadostač – myši sa už nedokázali vrátiť k normálnemu správaniu.

V 1780. deň pokusu uhynula posledná myš.

Calhounov experiment sa stal metaforou nielen pre biológov, ale aj pre filozofov, sociológov či urbanistov. Ukázal, že v podmienkach úplného prebytku, kde miznú výzvy, zápas o prežitie a nutnosť prispôsobovať sa, spoločnosť stráca zmysel, smer i samotnú schopnosť prežiť.

To, čo malo byť utópiou, sa premenilo na ticho vyľudneného raja.