V roku 1973 našli ženu, ktorá žila, akoby bol stále rok 1873 — osamelá, zabudnutá a napoly premrznutá v kopcoch severného Anglicka. Volala sa Hannah Hauxwellová a mala 47 rokov, keď sa o nej svet dozvedel po prvý raz.

Viac než tri desaťročia žila úplne sama na farme Low Birk Hatt — malej kamennej usadlosti ukrytej v Penninách v Yorkshire, v jednom z najchladnejších a najdrsnejších regiónov Anglicka. Bez elektriny, vodovodu, ústredného kúrenia, telefónu, susedov nablízku. Len Hannah, jej kravy a neľútostné zimy, keď teplota klesala pod –20 °C.

V tom roku sa tím Yorkshire Television dopočul chýry o „žene, ktorá žije po viktoriánsky“, a rozhodol sa ju vyhľadať. To, čo uvideli, ich ohromilo — Hannah bývala v dvojizbovej chatrči s takými tenkými stenami, že sa v zime vo vnútri tvoril ľad. Nemala kúpeľňu — len vonkajší záchod. Vodu si nosila z potôčika, ktorý na niekoľko mesiacov zamŕzal, a vtedy musela topiť sneh, aby mala čo piť. Vlastnila jedny šaty, jeden kabát a jeden pár čižiem — všetko opotrebované, prešívané a prerábané desiatky ráz, až takmer nezostala pôvodná látka.

Prežívala z piatich libier týždenne — asi desať dolárov — zarobených predajom jednej či dvoch kráv ročne. Jedla prevažne kašu, zemiaky a trochu zeleniny, ktorú sa jej podarilo vypestovať na kamenistej pôde. Nemala ani rádio, ani televízor. Nedostávala noviny. Jej jedinými spoločníčkami boli kravy, o ktoré sa starala ručne na svahoch tak strmých a vzdialených, že by sa tam nedostal ani traktor.

Dokumentárny film dostal názov Too Long a Winter („Príliš dlhá zima“) a odvysielali ho v januári 1973. Británia bola v šoku. Diváci videli, ako sa Hannah budila pred úsvitom vo svojej ľadovej chatrči, s parou stúpajúcou z jej dychu, ako rozbíjala ľad vo vedre s vodou, kŕmila kravy, brodila sa snehom po kolená do maštale. Počuli jej tichý, pokojný hlas, ktorý bez sťažností opisoval zimy, kedy bola celé týždne odrezaná od sveta, a letá, keď musela pracovať osemnásť hodín denne, ručne kosiac trávu. A napriek všetkému sa nikdy nesťažovala. Len povedala: „Zvládam to. Človek robí to, čo treba.“

Na televíznu stanicu prišli tisíce listov a darov. Ľudia, ktorí ju nikdy nevideli, posielali peniaze, oblečenie, jedlo. Nazývali ju hrdinkou. No Hannah si takýto život nevybrala ani zo vzdoru, ani z romantických pohnútok. Farmu zdedila takmer ešte ako dieťa po predčasnej smrti rodičov. Príliš chudobná na to, aby odišla, príliš izolovaná na to, aby niekoho spoznala, prežila tridsať rokov v kruhu práce, samoty a holého prežívania.

Po dokumentárnom filme sa jej život zmenil. Vďaka darom si po prvý raz v živote zaviedla elektrinu. V štyridsiatich siedmich rokoch uvidela svetlo vo vlastnom dome. Kúpila si malý ohrievač. Dobrovoľníci opravili strechu a steny. Po prvý raz sa v jej obydlí prestal tvoriť ľad. A predovšetkým — prestala byť sama. Začali ju navštevovať ľudia, prichádzali listy, pozornosť. Už nebola neviditeľná.

V roku 1988, ako šesťdesiatdvaročná, urobila ťažké rozhodnutie: predala farmu a presťahovala sa do malého domčeka v dedine Cotherstone. Bola tam elektrina, kúrenie, vodovod, kúpeľňa. Nasledujúcich tridsať rokov zostala milovanou a váženou postavou. Skromná ako vždy opakovala: „Nespravila som nič výnimočné. Len som žila svoj život.“

Hannah Hauxwellová zomrela v roku 2018 vo veku 91 rokov. Pripomenula svetu jednoduchú a mocnú pravdu: Dôstojnosť nepotrebuje pohodlie a sila nepotrebuje divákov.