V šesťdesiatich piatich rokoch Bach takmer úplne prišiel o zrak, zato sa mu narodili traja vnuci a získal aj zaťa, ktorého si úprimne obľúbil. A tento zať sa nezjavil len tak z ničoho – vyrástol z radov jeho najmilších žiakov.

Sebastiánovi bol Altnikol nesmierne sympatický – ako oddaný manžel jeho Elizabet, ako vďačný žiak staručkého majstra; dokonca aj jeho hlas – hlboký, nežný bas – pôsobil na takmer nevidiaceho Bacha ako balzam.

Altnikol úprimne ľutoval svojho učiteľa, teraz už i svokra, a pomáhal mu, ako len vládal – zapisoval listy, chorály, fúgy podľa diktátu.

Napriek tomu bolo pre Sebastiána trýznivé zostať tak bezmocným, a tak sa rozhodol pre operáciu, ktorá sa mu napokon stala osudnou. Úplne zoslabol a postihla ho mŕtvica.

Dielo Umenie fúgy potom diktoval poležiačky. Už sa nechcel nechať rozptyľovať od milovaného d molu, zväčšených sekund, čistých kvint a svojich obľúbených chromatických zvratov. Túžil ešte dokončiť jednu jedinú fúgu – s témou B-A-C-H v protičíslovaní. Altnikol zapisoval a sotva zadržiaval slzy – tak dojímavo vyzeral takmer umierajúci Bach vo svojom odhodlaní.

Takto je predsa krásne zomrieť – pri práci, vravel si Sebastián.

A tak aj zomrel – pri práci.

* * *

Časom sa ukázalo, že okrem vlastných detí má Bach aj deti duchovné – tie, ktorým neprekáža ani čas, ani vzdialenosť. Všetky cítili s ním vnútorné puto a skutočné príbuzenstvo.

Mladý Mozart počul Bacha v kostole, zhíkol a zvolal: Čo je to? Rýchlo mi dajte noty, chcem si to prezrieť zblízka!

Náročný Beethoven poznal Dobro temperovaný klavír naspamäť a celý ho hrával.

Virtuózny Liszt vnímal v Bachovi spriaznenú dušu do tej miery, že ho pokladal za Maďara a v Dobro temperovanom klavíri objavoval ľudové maďarské piesne.

Ak by sme Bacha stratili, zhrozil sa exaltovaný, sociálne neobratný Brahms, bol by som bezútešný.

Starý paroch, večné fúgy, doberal si otca Johann Christian, ktorý ho svojou slávou dávno prekonal.

Nové objavenie veľkého majstra, šepotal ohromene mladý Mendelssohn nad Bachovými rukopismi.

No najlepšie to vystihol Robert Schumann – a ten sa na to naozaj vedel vyjadriť správnymi slovami, predsa len bol hudobným kritikom.

Schumann riekol:

Priatelia, o čom sa tu vôbec bavíme?
Bach nie je starý ani nový.
Bach je večný.