Zbavil sa vlastných zubov — vedome a v predstihu, aby na neobývanom ostrove nebol odkázaný na lekárov.
Namiesto nich si nechal vsadiť oceľové. Volal sa Friedrich Ritter. V roku 1929 opustil Berlín, zanechal manželku, pacientov i svet, v ktorom podľa neho ľudský duch tleje pod ťarchou pohodlia. Spolu so svojou milovanou, Dore Strauchovou, sa vybral tam, kde nechcel žiť nik — na vulkanický ostrov Floreana v súostroví Galapágy.

Nehľadali iba samotu, ale očistenie: únik pred mestským lomozom, spoločenskými rolami i nekonečným behom za klamlivým blahobytom. Ona — bývalá učiteľka sužovaná sklerózou multiplex. On — lekár presvedčený, že spása duše je dôležitejšia než spása pacientov. Spájalo ich presvedčenie, že človek má byť vlastným bohom. Bez moci, bez strojov, bez falošných úsmevov — len kameň, vietor a ticho.

Južná Floreana v ekvádorskej časti Galapág bola na to ako stvorená. Bez sladkej vody, bez stromov, bez ciest. Iba lávové polia, horúčava a vietor. Miesto, kde sa človek musí prispôsobiť, alebo zmiznúť.

Na ostrove si z čierneho kameňa a naplavených dosiek postavili príbytok. Bez nábytku, bez riadu, bez drobností, ktoré viažu človeka k minulosti. Žili uprostred lávy ako v laboratóriu ducha: sadili úbohé záhony, zbierali dažďovú vodu, viedli spory o Nietzscheho a písali si denníky. Nebol to útek, ale experiment — skúška, či človek obstojí v svete bez opôr, ak jedinou oporou zostane jeho vlastná vôľa.

Spočiatku sa veci vyvíjali presne podľa ich predstáv. Boli sami a v tej osamelosti bola takmer hudobná harmónia: hukot mora, večerné praskanie ohňa, šuchot jašteríc stuhnuto zastavujúcich v prachu. Vietor sa preháňal nad lávovými poliami ako dych cudzej planéty a oni si uvedomovali, že tento zvuk je azda jedinou podobou slobody. Ritter písal priateľom listy plné pohŕdania civilizáciou a nadšenia z „pravej existencie“: opisoval, ako sa voda získava z rosy, ako zem vonia sírou a soľou, ako telo mocnie, keď niet čo by ho rozmaznalo. Preňho to bol dôkaz, že človek môže začať odznovu, ak odhodí komfort.

Dore písala inak. Bez pózy, s nenútenou ženskou úprimnosťou. O bolesti v rukách, o prebdených nociach. V jej riadkoch sa ozýval tichý smútok za ľudským hlasom, ale aj vďačnosť za každý deň, v ktorom netreba predstierať.

Listy, prirodzene, neostali súkromné. Nemecké noviny, unavené nezamestnanosťou, politikou a rozčarovaním, sa ich príbehu chytili s dychtivosťou. Svet túžil po úteche — a našiel ju. „Adam a Eva Galapág“ — tak ich pokrstila tlač.

Keď sa pri Floreane začali zastavovať prvé lode, neprinášali iba poštu, ale aj správy, fotoaparáty a skreslené predstavy o raji. Reportéri kreslili palmy, ktoré tam nikdy nerástli, a tvrdili, že doktor žije v chalupe z kvetov. Floreana sa stávala mýtom a každý mýtus si žiada nových hrdinov.

V roku 1932 dorazili na ostrov Heinz a Margret Wittmerovci — nemecká rodina so synom Garrym a tehotnou Margret. Utekali pred nezamestnanosťou, biedou Weimarskej republiky, chorobou syna a pocitom, že život sa im odcudzil. Pre nich bola Floreana príležitosťou začať odznova, hoc aj na holej zemi.

Postavili si neďaleko dom z rovnakého kameňa. Žili skromne, no s pokojom. Na rozdiel od Rittera nič neodmietali — jednoducho sa snažili prežiť. Margret porodila na ostrove syna, bez lekára a bez pomoci. Chlapec Rolf sa stal prvým človekom narodeným na Floreane. Zdalo sa to ako znamenie: život zvíťazil nad prázdnotou.

Medzi osadníkmi vládla krehká rovnováha. Nekamarátčili sa, ale ani sa nehadali. Občas si vymenili zeleninu, občas novinky. Každý budoval svoju vlastnú utópiu. A každý veril, že práve tá jeho je dokonalejšia.

A potom sa na pobreží objavila ona.

Eloise Wehrborn de Wagner-Bosquetová, Rakúšanka, s dvoma milencami a samozvaným titulom barónky. V šortkách, so šifónovou šatkou okolo krku a sebaistotou, ktorá pôsobila tak prenikavo, že sa pred ňou akoby skrývali aj leguány. Oznámila, že na ostrove vybuduje „Hacienda Paradiso“ — luxusný rezort pre milionárov. Nemala ani peniaze, ani povolenia, ale mala charizmu, pred ktorou akoby ustupoval aj vietor.

Spolu s ňou dorazili Rudolf Lorenz a Robert Philippson — dvaja mladí muži predstavení ako jej „osobní strážcovia“. Žili v trojici a ostrov sa v okamihu prestal podobať na tichý kút sveta. Barónka sa prechádzala s pištoľou na opasku, preberala susedom poštu, vítala lode v hodvábe a námorníkom rozprávala, že je panovníčkou celého súostrovia. Reportéri šaleli: k „Adamovi a Eve“ pribudla zvodná Lilith.

Na ostrove sa začínala nočná mora (hoci sama by ju nazvala divadlom). Ritter ňou pohŕdal, vidiac v nej stelesnenie malomeštiackeho šialenstva. Dore mala strach. Wittmerovci sa držali bokom, no chápali: barónka prináša skazu.

Jeden z jej milencov sa zakrátko stal obeťou. Barónka zaobchádzala s Lorenzom kruto, ich vzťah sa napínal ako lano pred pretrhnutím. Utiekal k Wittmerovcom — vychudnutý, posiaty modrinami, žaloval sa a prisahal, že od nej utečie. No vždy sa vrátil. Philippson žiarlil, hádky sa množili, a barónka ich dvoch poštvávala proti sebe. Ich tábor sa zmenil na malý sopúch, pripravený vybuchnúť.

Pošta mizla, klebety sa rojnili. Barónka tvrdila, že Ritter je tyran a Dore jeho väzenkyňa. Ritter si do denníka zapisoval, že barónka je „tieň civilizácie, pred ktorým utekal“. Aj zriedkaví námorníci, čo sa zastavili pri Floreane, cítili husté napätie: primalo zeme, priveľa ego.

Dňa 27. marca 1934 barónka a Philippson náhle oznámili, že odchádzajú. Wittmerovcom povedali: „Našli sme jachtu na Tahiti.“ Usmiali sa, odišli — a nik ich už nikdy nevidel.

K ostrovu nepriplávala žiadna jachta. Žiadna loď nezaznamenala ich mená. Ich veci zostali v chate: šaty, zbraň. Rodina neskôr tvrdila, že ich odchod videla. Ritter s Dore neverili ani slovu.

Teórie rástli. Jedni šepkali, že Wittmerovci barónku odstránili, iní verili, že Lorenz zošalel a zúčtoval s nimi. Ďalší sa prikláňali k domnienke, že Philippson zabil svoju milenku a pri úteku sám zahynul. Telá sa však nenašli. Len ticho a slnko nad vulkánom.

Lorenz nezniesol samotu. Blúdil po ostrove, akoby mu pôda pálila pod nohami, napokon sa rozhodol ujsť. Dohodol sa s nórskym rybárom menom Nuggerud, ktorý súhlasil, že ho odvezie na San Cristóbal, kde možno nájsť loď na pevninu. Odpádlovali v malej loďke. A potom sa ich stopa stratila.

O niekoľko týždňov ich našli mŕtvych na ostrove Marchena — ďaleko od plánovaného kurzu. Vznikla verzia, že ich uniesol prudký prúd.

O osem mesiacov zomrel Ritter. Oficiálnou príčinou bolo otrávenie jedlom, no aj to sprevádzala záhadnosť. Bol vegetarián, kazateľ „čistej stravy“, lekár — a predsa sa otrávil zle pripraveným kuracím mäsom.

Alebo ho otrávili. Svedectvá sa rozchádzali. Dore tvrdila, že na večeri trval napriek jej protestom. Wittmerovci hovorili, že pred smrťou obvinil svoju družku. Pravda zanikla spolu s ním — bez pitvy, bez dôkazov.

Dore sa vrátila do Nemecka a napísala knihu „Satan prišiel do Edenu“. Opísala v nej všetko: lásku, rozklad, podozrenia.

Wittmerovci prežili. Postavili dom, neskôr penzión pre občasných cestovateľov. Ich syn Rolf sa dožil 21. storočia a prijímal hostí na tom istom mieste, kde ho matka priviedla na svet za kriku čajok. Margret zomrela v roku 2000, vo veku deväťdesiatšesť rokov. Do konca tvrdila: barónka odišla. Bodka.

Dore prežila zvyšok života v Nemecku, ďaleko od sopečného žiaru a skál ostrova, kde kedysi snívala o živote mimo civilizácie. No nikdy neprestala veriť, že roku 1934 sa stalo niečo temné.

Dnes stoja na ostrove len skromné domčeky a turistické mólo. Ľudia prichádzajú obdivovať korytnačky a počúvať legendy. Sprievodcovia sa usmievajú a šepkajú: „Chcete vedieť, čo sa stalo s barónkou?“ — a vždy si nechajú chvíľku ticha. Lebo záver nepozná nik.

A možno práve v tom spočíva príťažlivosť Floreany — v mieste, kde sa pokúsili vybudovať raj, no vzniklo zrkadlo ľudskej povahy. Kde sa filozofia zmenila na závisť, láska na posadnutosť a utópia na temnú legendu.

Podľa skutočných udalostí.