Zdalo by sa, že na túžbe dievčaťa či ženy stať sa lekárkou nie je nič výnimočné. Čo však robiť, ak ľudí ako ty na univerzitu neprijímajú, nepovažujú ich za schopných seriózneho štúdia a neuznávajú ich ako rovnocenných mužom–lekárom? A čo ak máš navyše doma rodinu a deti – nie jedno či dve, ale rovno deväť? Dorothee Erxleben sa podarilo takmer nemožné – splnila si sen a zasvätila život svojej milovanej profesii. Takto sa to stalo.

Vrodený talent, pracovitosť a priaznivá zhoda okolností

Samozrejme, táto žena nie je našou súčasníčkou – narodila sa v roku 1715 v Prusku. Jej otec, Christian Polycarp Leporin, bol lekárom. Žili v malom meste Quedlinburg. Syn Tobias sa pripravoval kráčať v otcových šľapajach, no dcéra Dorothea, ktorej bola v budúcnosti vlastne prisúdená obyčajná úloha manželky a matky, prekvapila: učila sa s radosťou, rýchlo chápala nové poznatky a zjavne potrebovala kvalitnejšie vzdelanie, než aké sa dievčatám bežne poskytovalo. Chvála otcovi – najal jej učiteľa latinčiny a sám ju učil prírodným vedám.

V 18. storočí bola medicína nielen omnoho menej rozvinutá, ale aj úplne „mužská“.

Neostalo len pri teórii – od šestnástich rokov pomáhala otcovi prijímať a liečiť pacientov. Keď prišiel čas, aby Tobias nastúpil na univerzitu, Dorothea zatúžila študovať spolu s ním. Problém bol jediný: ženy k takému vzdelaniu nepripúšťali. Mladá slečna Leporin sa chystala narušiť zaužívané poriadky, pretože ženy–lekárky jednoducho neexistovali. Aby získala prístup na univerzitu v Halle rovnocenne s bratom, bolo potrebné osobitné povolenie od kráľa Fridricha. V roku 1741 ho skutočne dostala.

Pravda, štúdium nezačala hneď: Tobias musel najskôr vyriešiť otázky spojené s vojenskou službou a Dorothea nechcela navštevovať univerzitu bez neho. Čas však nestrácala a vydala sa – za Johanna Christiana Erxlebena, vdovca s piatimi deťmi, ktorému počas manželstva porodila ďalšie štyri. Ich zväzok bol vcelku šťastný, Dorothea sa starala o domácnosť a deti, no profesiu neopustila, dúfajúc, že po ukončení štúdia nájde spôsob, ako obísť vtedajší zákaz výkonu medicíny ženami.

Prečo nesmú ženy študovať a iné otázky, ktoré Dorothea otvorila

Je známe, že mala vzor i zdroj inšpirácie – Talianku Lauru Bassi, fyzičku, prvú univerzitnú profesorku a držiteľku doktorátu v prírodných vedách. Laura bola len o štyri roky staršia než Dorothea – v rôznych kútoch Európy si ženy postupne razili cestu k profesijnému naplneniu, dokazujúc, že im nič nebráni študovať a pracovať rovnako ako mužom.

Dorothea Erxleben – meno, ktoré má v Nemecku vážnosť; a v meste Quedlinburg sa zachoval dom, v ktorom žila a pracovala.

V roku 1742, povzbudená týmito myšlienkami, napísala knihu „Dôkladné preskúmanie príčin, ktoré bránia ženskému pohlaviu vzdelávať sa.“ Predslov napísal otec, doktor Leporin, ktorý ako málokto chápal potrebu reformovať univerzity a zrušiť obmedzenia pre ženy. Dcére odkázal aj svoju lekársku prax. Keď v roku 1747 zomrel, Dorothea sa pustila do práce ako lekárka – nielen z lásky k povolaniu, ale aj z materiálnych dôvodov.

Diplom zatiaľ nemala, čo prinášalo ťažkosti a vzbudzovalo nevôľu ostatných lekárov. Hovorí sa, že v istom momente zomrela Dorotheina pacientka a bolo otvorené súdne vyšetrovanie. Aj tentoraz zasiahla autorita kráľa Fridricha – rozhodol, že Dorothea musí zložiť skúšku a obhájiť dizertáciu, ak chce pokračovať v práci. Doktorka Erxleben tak aj urobila. Jej práca niesla názov „O rýchlom a príjemnom, no práve z tohto dôvodu neúplnom liečení chorôb“ a zaoberala sa najmä otázkami používania liečiv a ich dávkovania, pričom mimoriadne pozorne skúmala opiáty.

Doktorka Erxleben

12 júna 1754 získala tridsaťosemročná Dorothea titul doktorky medicíny, čím sa stala priekopníčkou a – zdalo by sa – otvorila cestu k vzdelaniu a kariére aj ďalším talentovaným snívajúcim ženám. Žiaľ, reforma vzdelávania v jej krajine ostala nenaplnená a v nasledujúcich sto päťdesiatich rokoch sa do dejín nemeckej medicíny nezapísalo ani jedno ženské meno. Až v roku 1908 sa právo žien na štúdium konečne aspoň čiastočne presadilo – zástupkyniam nežného pohlavia bolo dovolené vstúpiť na univerzity.

Synovia nasledovali matkin príklad

Dorothea sa venovala liečeniu pacientov až do konca života. Žiaľ, jej život nebol dlhý – v roku 1762, vo veku štyridsaťšesť rokov, zomrela, pravdepodobne na rakovinu prsníka. Jej najstarší syn, Johann Christian Polycarp, sa stal biológom, mladší právnym vedcom; dcérin syn, Dorothein vnuk, zasvätil svoj život botanike. Samotnú Dorotheu si vážili nielen pre jej neuveriteľnú vytrvalosť a vernosť zvolenému povolaniu, ale aj pre jej vedecké prínosy. V mestečku Quedlinburg, kde doktorka Erxleben prežila celý život, požívala veľkú úctu – a slová o tom, že je nerozumné nevyužívať talent polovice populácie, napokon predsa len našli svojich poslucháčov.