Krátka Vianočná rozprávka - Tajní hostia pri stromčeku

Rozprávač: Je tichá vianočná noc. Za oknami nežne a pomaly padajú snehové vločky do bielej periny.

Detské očká už dávno zaspali. Niektoré dostali svoje darčeky už večer po štedrovečernej večeri, no niektorým prídu darčeky až ráno, keď sa zobudia. Vianočný stromček krásne žiari a v krbe dohorieva posledné polienko. Vtom, akoby nejakým zázrakom, sa pred krbom zjavil Mikuláš. Niekde ho volajú aj Santa Claus či Dedo Mráz. Oprášil svoj žiarivo červený kabátik. Začal potichučky vyberať krásne zabalené darčeky zo svojho zázračného vreca a pomaly ich kládol pod stromček. Ako ich tam ukladal, zrazu.... niečo zbadal pohnúť sa pod stromčekom z druhej strany. Preľakol sa tak, až odskočil od stromčeka, ktorý jemne zazvonil ako rolnička.... 

Mikuláš: Ho, ho, ho, ktože ma to tu straší? Ja už som starý muž, musím si dávať pozor na svoje srdce.

Neznámy: Ale Mikuláš, čo to vravíš.  Vďaka svojej láske k celému svetu a štedrosti  máš srdce tak veľké a silné, že bude biť večnosť. A prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, nevšimol som si,  že si prišiel. Vieš byť tichý ako tie vločky, čo dopadajú na sneh.

Mikuláš: No a kto si ty? Čo nevieš, že teraz má každý spať, aby som mal ja dosť času prekvapiť všetky deti na zemi?

Neznámy: Ja tiež chodím tešiť ľudí v tento deň. Dnes mám narodeniny, a oslavujem ich tak, že obdarovávam iných. Najviac ma teší vidieť, ako sa ľudia radujú z mojich darov. Pre mňa je to ten najkrajší dar. Pretože čím viac dávam, tým viac dostávam.

Mikuláš: Viem,  o čom hovoríš. Kvôli tomu to robím aj ja. Napĺňam sny iným,  pretože len cez nich môžem napĺňať svoje poslanie. Keby vo mňa prestali veriť  a nemal by som komu nosiť darčeky, už by som viac nebol. Niekedy ma len mrzí, keď vidím, ako sa niektorí nevedia tešiť z darčekov. Alebo to aspoň nevedia prejaviť...Majú také veľké očakávania, že potom zabúdajú na to, čo vlastne majú.

Neznámy: S tým sa vôbec netráp. Ľudia sa postupne naučia, že je rovnako dôležité dary dávať, ale aj ich vedieť prijímať. Pretože niektorí, hlavne dospelí,  majú zlý pocit z toho, keď dostanú väčší dar, ako sami dali. Alebo si myslia, že nie sú dosť dobrí pre taký dar. Ja  zohrievam ich srdiečka, aby si spomenuli na lásku, ktorou sú. Aby ľúbili seba tak, ako ľúbia iných. Pretože sme všetci jedno. Možno si si všimol, že v tento vianočný čas sa blízki navštevujú, odpúšťajú si a sú k sebe milší.

Mikuláš:  Áno, áno, len škoda, že im to neostane po celý rok.

Neznámy: (úsmev) Medzi ľuďmi je mnoho takých, ktorí si lásku v srdci nosia po celý rok a šíria ju do celého okolia. Sú vďační za všetko zlé aj dobré, čo im príde do cesty, pretože si uvedomujú, že aj tie ťažké chvíle ich posúvajú k tým krajším. Každý okamih prežívajú naplno.

Mikuláš: To rád počúvam. Celý rok som  zaneprázdnený výrobou vianočných darčekov, a správy zo sveta len zachytávam cez ich rádiovlny, čo si medzi sebou posielajú prostredníctvom rozhlasu alebo televízie, či cez internet. A väčšinou sú veľmi smutné, niekedy priam desivé, čo si tí ľudia medzi sebou robia.

Neznámy: Ja zachytávam vlnenie ľudských srdiečok. Počúvam ich modlitby, želania, zármutok, ľútosť....a poviem ti, každý robí len to najlepšie, čo v tom okamihu vie.

Mikuláš: No ja na Severnom póle takéto vlny nechytám...Asi mi v tom bráni naša polárna žiara alebo čo. Kde to teda bývaš? A čo robíš celý rok?

Neznámy: (pousmeje sa)... žijem v srdciach ľudí, žijem v ich modlitbách i prianiach. Som súčasťou každého dobrého skutku, každého želania, ktoré človek má pre iného. Som súčasťou nezištnej pomoci, úsmevu, milého slova aj uzdravenia.

Rozprávač: Vtom, ako to Neznámy muž v plátennom bielom rúchu dopovedal, vošla do miestnosti mamička. Mala plnú náruč zabalených darčekov a v tvári prekvapený výraz.

Mamička: Dobrý večer, milí páni. A vy tu čo robíte? Myslela som si, že nie ste ozajstní, že o darčeky sa musia postarať len rodičia...

Mikuláš: Zabudla si na nás, keď si vyrástla. Ja nosím dary tomu, kto vo mňa verí.

Neznámy: Ja nosím pokoj,  lásku a pohodu tiež každému, kto vo mňa verí. Veľa ľudí povie „ Verím len tomu, čo vidím“, no pravdou je, že vidíme to, čomu veríme. TO si poriadne zapamätaj.

Mamička: Nie nezabudla. Len som uverila  iným, a prestala som počúvať svoje srdiečko. Už verím. Ďakujem vám krásne za vaše vzácne dary. Ja k nim teda priložím ešte tie moje.

Rozprávač: Mamička sa ešte ani nestihla rozlúčiť s postavami v červenom a bielom plášti, keď do izby vošiel rozospatý chlapček v pásikovom pyžame.

Chlapček: (zívnutie) Už sú Vianoce?  Jeéej, koľko darčekov. Prišli ste všetci, ako som si želal!

Mamička: Miláčik, to ty si si prial toľko darčekov?

Chlapček: Deti v triede sa vždy chvália, koľko darčekov dostanú pod stromček. Porovnávajú si, koho darček bol najdrahší. Ja som nechcel byť horší.

Mamička: Myslíš si, že je dôležité, koľko darčekov dostaneš alebo ktorý darček je aký drahý?

Chlapček: Nie, mami. Aj tak si ich potom všetky nepamätám a hrám sa len s niektorými.

Neznámy: Tak, teraz máš možnosť vybrať si zo všetkých týchto darov, čo s nimi urobíš.

Chlapček. Od teba, Ježiško, si vyberám lásku, pohodu a zdravie pre celú moju rodinu, a aj pre ostatných ľudí,  ak môžem. Od teba, Mikuláš,  si vyberám bábiku pre sestričku a vláčik pre bračeka. A od teba, maminka,  si vyberám tento zabalený darček, lebo viem, že je v ňom dar z lásky. A ten je pre mňa najvzácnejší.

Rozprávač: Mamička vystískala svojho synčeka za múdre slová a rozhodnutie, ktoré urobil. Mikuláš s Ježiškom boli na nich veľmi hrdí, lebo pochopili ozajstný zmysel Vianoc, no nie iba Vianoc....

A tak, keď sa chlapček išiel rozlúčiť so vzácnou návštevou, ....otvoril oči zo sladkého spánku... a utekal rodičom rozpovedať svoj nezvyčajný krásny sen.

Milé deti, a kto nosí darčeky vám? V koho veríte?  ...Nezabudnite, nie je dôležité darčeky len dostávať, ale ich aj podarovať a vedieť sa z nich radovať.

Michaela Pribilincová :o)