Patrím do menšiny mamičiek, ktorých deti nechodili do škôlky napriek už škôlkárskemu veku, čiže hneď od troch rokov. Keďže mám tú skúsenosť, aké to je byť v tomto smere iný ako všetci známi, ako celé okolie, ako väčšina, mám chuť toto svoje poznanie zhrnúť a tak trochu sa obhájiť.

Keď sa mi narodilo druhé dieťa, staršia dcérka mala 2,5 roka. A ani mi nenapadlo dávať ju do škôlky. Prišlo by mi to absolútne nelogické odkladať ju, keď ja jej mama som doma. A až vtedy som si začala všímať, že ostatné mamky to vôbec tak neberú a niekedy aj napriek skomplikovania životného fungovania celej rodiny tých starších súrodencov do škôlky vodia. Tak trochu som sa im čudovala, no samozrejme chápem, že pre každého je vyhovujúce niečo iné. Opačne to však až také rešpektujúce nebolo. U niektorých ľudí som sa stretla s pochopením, s rešpektovaním môjho rozhodnutia napriek tomu, že oni konajú ináč. Niekedy aj s plným súhlasom. To si skutočne vážim. U mnohých však nie, či už mi to dali najavo, alebo som to len tak cítila. A čím bola dcérka staršia, tým viacej. Mamičiek, ktoré podnikli to isté rozhodnutie, poznám osobne naozaj veľmi málo. Nebyť na MK skupinky neškôlkárskych maminiek, tak sa naozaj cítim v tomto smere osamelo. Asi je to so všetkým tak, keď si človek dovolí konať ináč ako drvivá väčšina.

Po čase viem, že ako nič nie je čierno-biele, aj neškôlkovanie má svoje pozitíva aj negatíva. My ako rodina sme v tom však našli viac výhod ako nevýhod, a tak keď mladší dosiahol 3 roky, dovolila som si ostať na neplatenej rodičovskej dovolenke. Proste som to chcela nám dopriať. Nielen jemu, ale aj sebe. 

Asi teraz v myšlienkach čitateľov naskakujú samé ale… A tak sa pokúsim všetky tie „ale“ vysvetliť:

Ale bežná matka musí zarábať peniaze a preto je škôlka nevyhnutné riešenie…

Áno, tak sa dnes žije. Živiteľmi rodín nie sú len muži, ale aj ženy. Dajme tomu, že väčšina matiek skutočne musí, prípadne chce. Niekedy však nejde o nevyhnutnosť alebo slobodné rozhodnutie, ale len zotrvačnosť žiť tak, ako žije väčšina. V každom prípade, ak žena ostáva so svojimi deťmi doma napriek tomu, že už sú staršie ako 3 roky, by nemala byť posudzovaná ostatnými v zlom, práve naopak. Ak je tá možnosť, že si to rodina vie zariadiť, tak prečo nie?

Nebudem písať o tom, že je množstvo iných zaujímavých aktivít, ktoré deti môžu robiť, okrem pozerania na obrazovku. To je samozrejmosť. Tak isto je aj samozrejmé, že knihy by mali mať pred obrazovkou prednosť. Ale veď vieme… Zima je dlhá a aj keď jar už prichádza, ešte si nejakú chvíľu počkáme, kým budeme môcť viac času tráviť vonku. Občasné pozeranie rozprávok nezaškodí a nám rodičom pomôže.

Jasné, že je potrebné to trochu odkontrolovať, ustrážiť. To už je na nás dospelých. Napríklad u nás platí pravidlo, že rozprávky sa pozerajú jedine vo večerných hodinách. A funguje nám to.

A je jasné, že niektoré rozprávky sa mi až tak veľmi nevidia a iné zas deťom pustím s pokojnejším svedomím, pretože sú naozaj pekné a myslím, že deťom môžu aj niečo hodnotné priniesť. Nič proti najnovším rozprávkam, len mi tie staršie prídu akosi krajšie, zmysluplnejšie. A tak sa u nás pozerajú aj rozprávky z čias nášho detstva, ba aj staršie. Hlavne staré dobré večerníčkové seriály.

Tieto sú naše najobľúbenejšie:

Macko Uško – kto by ho nepoznal. Jeho ako postavičku aj s úvodnou (i záverečnou) pesničkou. Poľský kreslený seriál pre deti sa začal nakrúcať v roku 1975, no postava Macka Uška s jeho príbehmi vznikla už v roku 1957 v detskom časopise. V slovenskom znení sa deťom prihovára pokojný hlas Michala Dočolomanského. A cez jednoduché príbehy deti dostávajú od Macka odkazy. Napríklad o tom, že klamať nie je dobré, že najprv povinnosti potom zábava, že niekedy treba byť opatrný, ale aj o tom, akú vysokú cenu má priateľstvo...

Na dvore a na pažiti – československý hraný seriál z roku 1986. S rovnakým názvom bola aj detská knižka – leporelo o domácich zvieratkách, v ktorej si v seriáli hlavná hrdinka Zuzka listuje. Zuzka je na prázdninách na vidieku a spoločnosť jej robia zvieratká. Veľmi milé a pokojné pozeranie. A v kombinácii s komentárom pána Chudíka aj so známou znelkou to určite v mnohých vyvolá príjemné pocity z detstva.