Moje úspešné dojčenie, a niečo z pôrodu.

Kojila som 3 roky a 9 mesiacov. Pár mesiacov sme boli v procese samoodstavenia. Nočné dojčenie už môj syn posledných pár mesiacov nepotreboval a cez deň posledné dva mesiace len pár cucov. Pár sekundové kojenie. Nazvala som to "posledné dozvuky". Keď sa mi syn narodil nemyslela som,že budem kojiť tak dlho, ani som netušila čo všetko to obnáša. Počas tehotenstva som stretávala väčšinou ženy, ktoré kojili veľmi krátko ( 3 mesiace) alebo vôbec. A v Holandsku ,kde žijem, je kojeniu prikladaný význam len prvé mesiace. Materská dovolenka tu trvá 16 týždňov, a začína už 6 týždňov pred pôrodom. Takže ženy su nútené ísť do práce veľmi skoro , a deti sú nasilu odstavené. Hoci asi do pol roka má žena nárok, aby jej priniesli dieťa do práce a ona ho mohla nakojiť. Ale neviem koľko žien túto možnosť využíva. 

Rodila som plánovaným cisárskym rezom. Dôvod bol, že synček sa neotočil hlavičkou dole . Aj vám poviem, naštastie!,  lebo ja som nízka, veľmi štíhla a syn mal pôrodnú váhu vyše 4 kilá. Tak si vravím, chlapček môj dobre si to zariadil, veď by si ma roztrhol, keby mám rodiť normálne. 

Výhodou v holandských nemocniciach je, že aj počas cisárskeho rezu môže byť s vami blízka osoba na pôrodnej sále. Takže partner bol celý čas pri mne. Najkrajšie slová , ktoré si pamätám počas zákroku ( všetko som vnímala, bola som len pod čiastočnou anestéziou) boli slová asistentky. Priam vykríkla nadšenim, a mne sa aj dnes tlačia slzy do očí, keď na to spomínam. Jej slová zneli : Už vidím nožičky... už vidím ručičky... už vidím hlavičku... 

Potom ho zdvihli do výšky a prvý krát sme uvideli naše bábätko. Na pár minút ho vzali ,ale len k vedlajšiemu stolu, tak som všetko videla. Zabalili do osušky a priložili na hruď počas doby kedy ma zašívali. Ale ešte sa nedojčil. Na dve hodiny ma odviedli na pooperačnú sálu. 

Tu má každá rodička svoju vlastnú izbu komplet vybavenú, aj s lôžkom pre partnera, s televízorom,so záchodom, sprchou, kuchynkou, aj s vybavením pre bábätko. Myslela som, že kým som na pooperačke muža už odviedli tam ( mali sme tam už prinesené veci) a o malého je postarané v nejakej inej miestnosti. 

Aké bolo moje velké prekvapenie, keď ma priviezli na izbu a videla som naše bábätko spolu s partnerom na izbe. Nikde ho neodviedli ,celé tie dve hodiny bol s tatom. Samozrejme bol hladný ako vlk, umeleho mlieka mu veľa dávať nechceli, vraj aj tak vypil viac než mal.

A vtedy mi ho prvý krát priložili k prsníku. Bol to krásny okamih, lebo sa prisal bez problémov.  A to často čítam ako ženy po cisárskom majú problémy kojiť, lebo mlieko sa im začína tvoriť neskôr. Mala som asi štastie. Jediný "problém" bol, že sa dojčil často. Vlastne často nie je ani tak výstižne. Dojčil sa v jednom kuse a dlhooo dlhooo. Prestavky medzi kojeniami boli ultra krátke a kojenie dlhé. 

Priniesli mi na izbu elektrickú odsávačku na mlieko. Aby videli aké mlieko mám a a aby sa mi zvýšila jeho tvorba. Ale kedy ju použiť, keď syn bol stále na prse? A tak sestričky chodili na izbu a pýtali sa či už som si odsala mlieko. Použila som ju asi dva krát. Snažila som sa sestričkám vysvetliť,že odsávať nepotrebujem, lebo syn je stále na prse, a teda tvorba mlieka sa mi tým automaticky zvyšuje. A taktiež som bola unavená,keď sa syn nedojčil tešila som sa krátkemu oddychu. 

Štvrtok som rodila a v nedeľu nás pustili domov. Pokiaľ nie sú komplikácie a žena rodí prirodzene prepúšťajú už po pár hodinách. Po cisarskom sú to 3 či 4 dni. Ale netreba sa obávať, lebo hneď ako prídete domov vás navštevuje popôrodná asistentka. A chodí k vám na pár hodín denne asi týždeň. Bez toho aby ste mali túto starostlivosť zabezpečenú vás ani nepustia z nemocnice. 

Pani, ktorá ku mne chodila bola veľmi milá. Kontrolovala mi bábätko, jeho zdravotný stav, moj zdravotný stav, pomohla v domácnosti, upratala, oprala, nachystala jednoduché jedlo, odbehla kúpiť drobnosti keď som potrebovala, pomohla vybaviť úradné záležitosti spojené s dieťatkom, a mnoho iného. A samozrejme mi pomáhala s dojčením. No neskôr som sama zistila, najlepšie porozumenie dojčenia vedie cez počúvanie potrieb samotného dieťaťa.

A treba zabudnúť na všetky tabuľky. Asistentka mi totiž radila použiť raz za deň umelé mlieko, lebo kojím veľmi často, bábätku to asi nestačí atď. Nikto mi nepovedal,že to je normálne,keď sa dieťa koji aj každú pol hodinu, že nepotrebujem sledovať čas , ani dieťa budiť keď spí. Takže najprv som skúšala raz za deň aj umelé mlieko. Bolo to trápenie, bola som vyčerpaná, syn flašu razantne odmietal, ten výraz v jeho očiach a plač hovorili za vsetko. Keď sa to podarilo to bol úspech. Ale prišiel zlom,kedy som pochopila, že tu nejde o moje mlieko, že nie je slabé ani ho neni málo. Malý sa nadojčil a o krátky čas chcel znova. Bola som unavená tak som mu ponúkla flašu, mlieko pre extra hladné deti, povedalali mi,že potom by mal vydržať minimálne dve tri hodiny. Zázrakom prijal a vypil 90 ml. A ani nie o trištvrte hodiny chcel znova prso! Vtedy mi blikla kontrolka v hlave a pochopila som. Dojčenie nie je len o hlade a smäde. Je toho oveľa viac, moje dieťa ma potrebuje, chce cítiť moju blízkosť, chce sa na prse ukludniť, zaspať , chce potlačiť bolesť, a mnoho iného. Keď som túto informáciu prijala dojčenie začalo byť jednoduchšie, krajšie. Nehovorím,že som nebola unavená, až priam vyčerpaná, aj ubolená, 3 krát som prekonala zápal prsníka,počas ktorého som ďalej kojila, prekonala som poranené bradavky, počas toho času som ďalej kojila, a to bol pocit ,akoby mi syn počas kojenia trhal zaživa mäso. Vydržala som, vydržali sme. Hlavné bolo prestať počítať počet dojčení, hlavne v noci. 

Zo začiatku mal malý svoju postielku, ale po par mesiacoch som ho nechala spávať vedľa mňa, čo ulahčilo dojčenie. Občas som ani nevedela že som bola hore v noci. Stalo sa mi že ráno vravím mužovi, túto noc som bola len dvakrát hore. On sa zasmial, vraj aspoň 5 či 6krát. 

Ešte som sa naučila o tom ako sa može počet kojeni meniť. Jeden mesiac može prespať takmer celú noc, a dalšie mesiace môže byť nonstop na prse. Kojené deti sú vraj menej choré. Nemusí to tak byť, ale čo viem je,že kojené dieťa môže ľahšie zvládnuť chorobu. 

Prežili sme aj jednodňový štrajk. Mal asi rok a z 20 kojení denne bola zrazu nula. Plakala som ako blázon. Takto sa to skončiť nemalo. A veru ani neskončilo.

Keď mal Mathias 14 mesiacov vrátila som sa späť do práce. Našli sme opatrovateľku kde chodí viac detí. Dlho fungovalo,že aj po príchode som ho musela najprv nakojiť, aj keď som pre neho prišla. Naštastie nik s tým nemal problém. Nevedela som si ale najprv predstaviť, ako bude vedieť zaspať bezo mňa. Bez kojenia. Medzi všetkými bol jediné kojené dieťa, a ako jediný zaspával bez problémov. To je dobrá správa aj pre iné ženy, ktoré koja a boja sa ísť kôli tomu do práce, lebo si nevedia predstaviť ako dieťa výdrží v školke. Samozrejme potom si to doma vynahradil poriadne.

Prvý polrok na kontrolách u lekárov vsetci vraveli super ,že kojíte. Ale potom som mala aj negatívne skúsenosti. Raz na jednej prehliadke, keď mal Mathias 2 roky, spomenula som, že ešte kojím. Lekárka na mňa priam kričala nech s tým okamžite prestanem, ubližujem vraj synovi, som zlá matka, syn bude z môjho mlieka tučný a podobné nezmysly. Nech ho nechám v noci vyplakať keď bude chcieť mlieko, a dám mu len vodu. O tri mesiace nás objednala na kontrolu, to bol aj čas ktorý nám dala ,aby keď prídeme ujistili ju,že už nekojíme. Samozrejme sme neprestali. O tri mesiace bola v ambulancii naštastie iná lekárka. Tej sa páčilo naše kojenie a dala nám najavo,že je to v poriadku.

O pár dní nás čaká dalšia prehliadka, to som teda zvedavá, čo nám povedia ,keď spomeniem, že až teraz sme skončili s kojením. Je to pre mňa úžasní pocit, že sme to zvládli do samoodstavenia. Že to prišlo samo, nenásilne, a obe strany, ja aj syn sme spokojní.