Montessori mojimi očami

Montessori prístup. Čo to je? Princíp výchovy dieťaťa, založený na vzájomnom rešpekte. Ono to vlastne asi ani nie je "výchova" v ponímaní ako "drezúra" ale ako vedenie a nasledovanie. Je to akceptácia dieťaťa. Akceptujeme, rešpektujeme to, čo to dieťa baví, aké je, alebo čo nemá rado. Že keď sa s nejakou hračkou hrá inak, ako by sa "malo", nebudeme mu robiť prednášky o tom, ako sa má hrať. Lebo zo skúseností viem, že to dieťa sa vám potom na to vykašle a nájde si inú zábavku.

Montessori vidí rodiča ako láskavého sprievodcu dieťaťa. Ako záhradníka, ktorý svoje dieťa vidí ako jedinečnú osobu. Ako jeho kvietok, rastlinku, o ktorú sa stará, dáva jej všetky potrebné živiny a správne podmienky na jej rast, ale necháva ju samú sa rozpínať a ísť svojou cestou.  

Ale aj v montessori platia pravidlá. Hranice. Každý rodič si určí, aké hranice  ukáže svojmu dieťaťu. Je však dobré, priam žiadúce, mať hranice stále rovnaké. Dodržiavať ich a nepoľaviť. Pretože dieťa je potom zmätené a nedokáže rozoznať, prečo teraz áno, a potom nie.  

Tip na knihu

Už v tehotenstve som začala čítať montessori knihy. V tomto období čítam Montessori pre Batoľatá. Je pre mňa úžasnou studnicou inšpirácii. Okrem toho, že sa ľahko číta, veľmi som sa stotožnila s autorkou v tom, že obe milujeme batoľatá. Prečo? Pretože sú dokonalé! Dokážu oveľa viac ako si my, rodičia, myslíme! Žijú v prítomnosti, a nikam sa neponáhľajú. Fascinujú ich úplne obyčajné veci, a majú srdiečko na dlani. Sú úprimné, nepoznajú hanbu a ich hlava pracuje na plné obrátky. Dokážu absorbovať toho tak veľa! Oveľa viac ako si vieme predstaviť. Sú ako špongia a len nasávajú a nasávajú.

Ja som sa nevedela dočkať tohto obdobia. Keď začneme s Karolkou skúmať spoločne svet. Keď začne chodiť a my budeme objavovať mláky, či sa hojdať na hojdačkách. Keď budem na nej pozorovať ako vynakladá maximálne úsilie, aby dokázala preniesť obrovského medveďa z detskej izby až do obývačky úúúplne sama. Pretože ona vie, že to dokáže. A ja jej musím dôverovať. Ona sa veľa učí, ale ja sa učím spolu s ňou. 

Bežný život

Čo mi úplne brnklo na strunku je, že montessori prístup zahŕňa deti do rodičovského bežného života. Odborníci z tohto odvetvia tvrdia, že dieťa sa rado cíti dôležité pre chod domácnosti, rado pomáha a miluje robiť to, čo vidí robiť rodičov. 

A ja teda žasnem, čo Karolína dokáže už vo svojom veku! Dokáže mi pomôcť naložiť práčku, podávať veci, vykladať čistý riad z umývačky... Áno, síce nám prezlečenie perín trvá namiesto 10 minút, hodinu, ale stojí to za to. Teda aspoň mne určite. Ona je už schopná sama odniesť svoj riad do kuchyne, dokáže vyhodiť špinavú plienku, utrieť vodu či upratať si hračky. Nie, nerobíme si z nej sluhu, robíme z nej aktívneho a plnohodnotného člena našej domácnosti. 

Čo mi možno dlhšie trvalo pochopiť bolo, že deti nám nerobia naschvál. Len ich časť mozgu kde sídli sebaovládanie a centrum rozhodovanie, je stále vo vývoji. Takže touto časťou musíme byť my a ostať pokojní. Ja sa napríklad ešte stále učím veci zhodnotiť a nie ohodnotiť. Snažím sa len pomenovávať čo vidím a nie tomu dávať nálepky. Nie je to najľahšie, no učím sa, pretože v tom vidím zmysel.  

Naozaj tu ten zmysel vidím. Nechcem byť takou mamou, ktorej z úst stále vychádzajú príkazy, zákazy a slová NIE, NESMIEŠ, NEROB. Keď sa mi zdá niečo nebezpečné alebo za mojou hranicou, snažím sa zhodnotiť (uhm, vidím, že teraz chceš búchať) a dať alternatívu (tak poďme búchať do tohto bubna). Podporujem ju byť zvedavá a má svoje miesto (detská izba) kde môže robiť čokoľvek s čímkoľvek, lebo som jej toto prostredie totálne prispôsobila. Aj v tomto ma montessori prístup posmelil - pestovať v nej prirodzenú zvedavosť. 

Myšlienka "pomôž mi dokázať to sám" je moje motto (nie vždy si ho presne pamätám - ako ste si mohli všimnúť v našom rozhovore hahah) . Snažím sa rešpektovať jej potrebu sebazdokonaľovania a mať veci pod kontrolou a dávať jej potrebný čas - s mojou (ne)trpezlivosťou to ide naozaj ťažko ale vravím, učím sa spolu s ňou.  A ešte som si všimla, že všetko ide jednoduchšie, keď máme v hračkách aj v domácnosti poriadok. Napríklad hračky obmieňam, aby som ju nezavalila podnetmi. A snažím sa dodržiavať určité rituály - napríklad pred spaním, a ona vďaka tomu vie, čo bude nasledovať a je pripravená spolupracovať. 

Montessori prístup nie je ťažký, ale je iný. A ľudia sa niekedy toho iného boja až príliš, aj keď to vôbec nie je nutné. Ja som začala malými krôčikmi a neviem si to vynachváliť. A čo vy? Poznáte tento prístup? Osvedčil sa vám?