Sme tak zvyknutí na lásku, ktorá bolí, že už neveríme, že existuje aj iná láska. Ak aj príde tá krásna láska, nevieme, čo máme robiť a zničíme ju.
Sme tak zvyknutí na priemernú lásku, že keď nám niekto dá všetko, nedokážeme a nevieme to prijať.
Pretože keď k nám príde niekto, kto s nami bude zaobchádzať, ako s ľudskou bytosťou a vie, ako milovať, v tom lepšom prípade ho pošleme do ,,friendzony", nazveme ho ,,priateľom", v tom horšom prípade ho ignorujeme, ako keby ani neexistoval a vraciame sa k tomu, čo nás bolí, pretože nepoznáme tú krásnu lásku a je ľahké spochybniť jej existenciu. A tak dávame prednosť tým žiarlivým, majetníckym, priemerným polovičatým láskam. Celou silou sa držíme toho, čo bolí.
Sme tak zvyknutí na tú toxickú lásku, že keď nám niekto chce pomôcť vyliečiť sa, veríme, že to nie je láska.
Áno, pretože sa stratí nielen ten, kto miluje nesprávne, ale aj my, ktorí sme zvyknutí na tento druh lásky. Takže vo všetkom inom hľadáme niečo zlé. Pretože ak je to láska, malo by to bolieť, že?
Ale pravda je taká, že ak to bolí, nie je to láska.
Do tej doby, dokiaľ sa budeme vysmievať, haniť, spochybňovať, že taká láska existuje, tak do tej doby budeme v toxickom vzťahu, či už s niekým iným, alebo so samým sebou .... Odin