Ani neviem ako zacat... 

Uvazovala som, ci vobec tento clanok napisat alebo nie. No nakoniec asi idem do toho.  Opisem v nom moje skusenosti, moj pohlad.

Ked sme boli mali a chodievali sme na prazdniny ku babke a dedkovi na Kysuce, uz vtedy to zacalo. Pytate sa co take? No predsa strasenie 🙂

Nesmeli sme sa tulat vonku uz ked padal prvy naznak tmy. Nie to este popri lesa, lebo by sme mohli stretnut Ohnivca. Ohnivec je muzik, nizkeho vzrastu, skor ako skriatok, no miesto vlasov ma ohnove plamene. Caka na okraji lesa aby stiahol a pobludil zle deti. Dalsim z "partie" bol Svetlonos. To je muz, zvycajne tlaciaci vedla seba bicykel a ktoremu svieti na tvari nos. Je to akysi predvoj lesnych vil. Cloveka nalakal na svetielko, zatiahol ho mimo chalup a ludi medzi vily. No a ty s tymto chudakom pretancovali aj celu noc az na smrt. Samozrejme tychto carovnych postav je o mnoho viac. Niekedy ich zarucene spisem - o tom zasa inokedy. 

Myslim, ze to, ze nas rodicia/ prarodicia strasia, v nas zasieva semienko viery, viery v nadprirodzeno. To casom bud rastie alebo to potlaci prostredie a ludia, ktorymi sa obklopujeme. 

Ja som mala od detstva kladny vztah k tymto veciam. Skor by som povedala, ze som bola zvedava a zaujimalo mna, ako svet funguje. Moja babka vyrastala na kysuckych kopaniciach. Je to kraj, kde sa tazko zije. Poda je neurodna, zimy krute a ludia tvrdy. Velakrat ludia nemali peniaze a prostriedky na to, aby sa dopravili k lekarovi a aby ho vedeli zaplatit.