Takže, mala som za sebou rok bývania na internáte a vždy, keď som vo svojej dedine a spomeniem si na ten minulý rok, ide mi do plaču. Ach, a teraz o pár dní sa tam zase objavím, na tom smutnom internáte. Najviac mi vadilo to, že keď sa skončí nejaká školská akcia, všetci idú domov k rodičom, a ja idem sama MHDčkou na intrák, kde je ticho ako na cintoríne. Väčšinou, keď sa vrátim okolo jednej poobede, skoro nikto nie je na intráku. Keď dojdem, ľahnem si na posteľ a premýšľam, čo mám robiť ďalších osem hodín osamote. Cítim beznádej… Potom sa pomaly preberiem a rozhodnem sa ísť do mesta pozrieť. Celý čas v Bratislave som však pochodovala sama po uliciach. Možno to bolo preto, lebo som sa málo socializovala s ľuďmi a v prvom ročníku som si nevybudovala žiadne vzťahy.

Chcem prísť na to, prečo mi bolo smutno a prazdno