O niekoľko mesiacov neskôr....

Peter sedel na stoličke na letisku a zamyslene hľadel do okna, kde mohol sledovať odchod lietadiel. V hlave sa mu premietali spomienky, ktoré zažil s Veronikou. Cítil tú intenzitu, ktorá sa mu vnárala do srdca, keď sa mu obnovili ich večerné rozhovory. O Bohu, živote, snoch, ich vzájomnej budúcnosti. Necítil smútok. Veronike sa za ten čas podarilo zbúrať všetky múry pochybností, ktoré mal týkajúce sa vzťahu na diaľku.

„Z očí ti srší láska.“ prihovoril sa mu s úsmevom Sebastian. Peter sa jemne strhol a zahľadel sa na neho. Tiež sa usmial a ticho prikývol.

„Nikdy som si nemyslel, že budem môcť ešte niekedy niekoho tak milovať. Mal som pocit, že Zuzka bola moja osudová. Teraz, keď mám možnosť vidieť veci z inej perspektívy, viac rozumiem, aké dôležité je byť trpezlivý, aby si pochopil Božie načasovanie.“ vyslovil svoje myšlienky nahlas.

„Musím iba súhlasiť.“ ticho si vydýchol Sebastian a sklopil zrak na svoje ruky.

„Ako sa darí Tomášovmu otcovi?“ snažil sa zmeniť tému. Videl na Sebastianovi jemný smútok.

Bola omnoho jemnejšia a ľahšia. Veľmi tichá a pomalá. Ako príjemná  morská vlna, ktorá, zmývala všetku špinu a zanechávala po sebe len čistotu a krásu. Poď a neboj sa spraviť krok. Som aj tam, kde sa zdá, že tma získala posledné slovo. Moja Láska sa pohybuje pomaly. Až tak, že sa niekomu môže zdať, že nekonám. Že nechávam veci plynúť bez povšimnutia. Ticho však môže byť mojou odpoveďou na všetko trápenie, ktoré si človek vo svojom srdci skrýva. Svet však nedáva možnosť k tomu, aby po tomto tichu ľudia túžili. Aby v tomto tichu počuli môj hlas. Hľa, všetko tvorím nové, už teraz to raší. Nebadáš to? Tento tichý, láskavý, múdrosťou naplnený Hlas ju úplne odzbrojil. S otvorenými ústami si prezerala slzy, ktoré stekali po lícach jej matky. Sama bola ohromená tým, čo teraz zažila.

„Odpúšťam ti, mami.“ vyslovila okamžite, bez ďalšieho premýšľania. Hlas, ktorý ju upokojoval, jej dal jasne najavo, čo je správne a ona sa týmto nadprirodzeným pocitom nechávala viesť. Keď začula svoj vlastný hlas a vetu, ktorú tak veľmi túžila povedať, aj do jej očí sa ihneď nahromadili slzy. Dávali najavo, že je ten správny čas. Božie načasovanie odpustenia a zmierenia. A všetko bolo vypovedané. Vlastne nebolo treba viac nič hovoriť, pretože obe vedeli, kto medzi nimi stál a s láskou spájal ich nedokonalé srdcia.

Keď Vilma po niekoľkých hodinách otvárala dvere svojho domu, dúfala, že ešte zastihne svoju dcéru. Dnešný podvečer bol pre ňu neopísateľný. Ešte stále v sebe spracovávala to, čo sa odohralo v nemocničnej izbe s jej mamou. Dopriali si dosť dlhý čas na to, aby sa mohli otvorene porozprávať a keď odchádzala, cítila sa naozaj šťastne, prijato a slobodne. Nikdy predtým takéto pocity v blízkosti svojej matky nezažila. Tiež vedela, komu má byť za to všetko vďačná. Usmiala sa, keď uvidela cez otvorené balkónové dvere ako Zuzka s Tomášom spokojne sedia na kreslách, sledujúc Matúška so svojim otcom ako sa hrajú. Môže byť šťastnejšia? Presne o tomto snívala. Mať svoju rodinu pokope. Jediný, koho prítomnosť jej chýbala, bol Sebastian. V tom si uvedomila, akú stránku vo svojom živote ešte stále nemá doriešenú. Tým sa však teraz nebude zaoberať. Veselým krokom vošla na záhradu a prisadla si k Tomášovi a Zuzke. S radosťou začala rozhovor s nimi. Tento idylický okamih prerušilo zvonenie Vilminho mobilu, ktorý mala položený na stole. Pozrela sa na displej. Svietil na ňom nápis NEMOCNICA. Nechcelo sa jej teraz zaoberať prácou, tak hovor vypla a opäť sa začala sústrediť na rozhovor, ktorý viedli. Volanie sa však o pár sekúnd zopakovalo. Vilma sa zamračila a zamyslene sledovala blikanie na svojom displeji. Nikdy jej nevolali viackrát, pokiaľ to nebolo súrne.

„V kľude si to zdvihni...“ povzbudila ju Zuzka. Vilma sa na ňu veselo usmiala a ticho prikývla. Potom vzala mobil, postavila sa a pomalým krokom prešla okolo svojej dcéry a jemne ju pohladila do ruke. Keď vošla dnu do obývačky, zhlboka sa nadýchla a prijala hovor.

„Prosím. Čo sa deje, že mi voláte o takomto čase?“ spýtala sa Vilma trochu podráždene.

„Pani riaditeľka, veľmi ma mrzí, že vám takéto správy oznamujem cez telefón. Nastali komplikácie v zdravotnom stave vašej mamy.“ na druhej strane bolo počuť známy mužský hlas doktora, ktorý mal na starosti jej mamu. Vilma zatajila dych a do očí jej vošlo zdesenie, keď sa jeho hlas odmlčal.

„Mamička plakala preto, lebo cítila obrovskú ľútosť z toho, čo sa pred mnohými rokmi stalo a čo nedokázala zmeniť. Čo ti teraz poviem je veľmi nečakané. Možno to ani úplne nepochopíš. Chcem však, aby si vedel, že ja a tvoja mamička ťa veľmi ľúbime. A to, čo sa stalo sa stať muselo, aby sme my dvaja mohli byť spolu. Chápeš?“ zdvihla sa Zuzka a podišla k jeho nohám, aby ho chytila za ruku. Matúško nahol hlavu na stranu a vnímavo si prezrel jej tvár. Potom sa spokojne usmial a prikývol.

„Je super, že môžeme byť spolu. Chcel by som, aby si nikdy neodišla. Mám ťa veľmi rád.“ vyslovil veselo, naklonil sa k jej tvári a pobozkal ju na líce. Zuzke to dodalo odvahu k tomu, aby pokračovala.

„My dvaja nie sme iba akože brat a sestra. Máme rovnakú mamičku.“ povedala s upretým pohľadom do jeho očí plných očakávania.

„Máme rovnakú mamičku?“ zopakoval zmätene a obrátil pohľad k Vilme, ktorá ho hladila po chrbáte. Na pár sekúnd sa zamračil a potom sa zhlboka nadýchol. „Ale veď to je úžasné, nie?“ snažil sa pochopiť situáciu. „Prečo si plakala, mamička? Veď Zuzka je perfektná. Ja som šťastný.“ vyslovil radostne a okamžite sa vrhol Zuzke do náručia.

Vilma na oboch pozerala so slzami v očiach. V srdci pocítila nádhernú, oslobodzujúcu úľavu. Zaplavila ju obrovská vlna vďačnosti. Mnoho rokov si predstavovala, aké by to bolo, keby mohla vrátiť čas a rozhodnúť sa inak. A teraz mala možnosť, jej vlastná dcéra ju ňou obdarovala, aby to smela zažiť. Naplno sa oddať pocitu, že jej najväčší hriech bol zmytý vo veľkorysom odpustení. Bez zraňujúcich výčitiek svedomia mohla sledovať výnimočný vzťah medzi jej deťmi. Ako prekrásne to znelo, medzi jej deťmi. Jej dcéra a syn. Tieto slová v jej vnútri vytvorili nádhernú melódiu, ktorú tak veľmi potrebovalo jej srdce počuť.

„Mamička, poď k nám. Môžeme sa objať spolu. Však, Zuzka.“ zaznel veselý Matúškov hlas. Pohľadom od Vilmy prešiel k Zuzke. Aj samotná Vilma čakala na Zuzkinu odpoveď. Tá sa ľahko usmiala nad Matúškovou spontánnosťou a ticho prikývla. Vilme dvakrát zrýchlene zabúšilo srdce od radosti a pomaly sa spustila na kolená, blízko svojej dcéry. Nesmelo vystrela ruky, aby mohla oboch objať. Zuzka jej neisté gesto prijala a odovzdane jej objatie prijala. Matúško ju ihneď nasledoval. Vilma sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vydýchla. Po lícach jej stieklo niekoľko sĺz.

„Môj malý princ. Nemyslím si, že je to kvôli tebe. Ty si náš poklad. My dospelí občas zažijeme veci, ktoré nedokážeme vyriešiť ihneď a to nás potom bolí vnútri. Slzy sú dobré k tomu, aby sa srdiečko príliš tými starosťami nezatvrdilo. Myslím, že náš dobrý Pán nikdy nechcel, aby sme niečo také zažívali. Ak to však správne pochopíme a príjmeme veci v Ježišovom pôsobení, tak zistíme, že práve viera vidí srdcom svetlo tam, kde oči vidia len tmu.“ Zuzka zmĺkla a zamyslene sa zahľadela na trblietajúce svetlo na hladine vody bazéna, ktorý bol niekoľko krokov od nich. Matúško na ňu nechápavo pozeral. Zuzka si neuvedomila, že sa rozpráva iba so šesťročným chlapcom. Poslednú vetu vlastne akoby povedala sama pre seba. Cítila, že potrebuje tú vec so svojou biologickou matkou konečne uzavrieť. Malá rúčka jej brata, ktorá pred chvíľou ukazovala na jeho zaujímavý výskum sa dotkla tej jej.

„Si smutná?“ vnímavo ju sledoval s vystrčeným noštekom a trpezlivo čakal na odpoveď. Zuzku jeho citlivosť dojala.

„Ty si tak krásny. Si veľkým darom pre tento svet. Prajem si, aby ti Boh dal veľkú vieru a silu zotrvať s takýmto nádherným vnímavým srdcom celý život.“ pohladila ho po líci a naklonila sa k nemu, aby ho pobozkala.

„Ale neodpovedala si.“ vyslovil ihneď ako sa odtiahla. Zuzka na neho prekvapene zažmurkala a ľahko sa usmiala. Zabudla, že jej malý braček je presne ako Malý princ z rozprávky. Keď sa niečo opýtal, odhodlane čakal, že sa dočká odpovede.

„Nedá sa povedať, že by som bola úplne smutná. Skôr neviem vyriešiť jedno trápenie v mojom živote.“ snažila sa mu to vysvetliť čo najjednoduchšie. Matúško zamyslene naklonil hlavu na stranu a zahĺbil sa v premýšľaní.

„A prečo sa trápiš pre niečo, čo nevieš vyriešiť? Nehovorila si, že keď sa budeme modliť s vierou, že sa to stane, tak Boh bude pracovať za nás? Ja som sa modlil, aby boli maminka s tatinkom opäť spolu a veril som tomu. A pozri, stalo sa.“ dodal so širokým úsmevom a rozžiarenými očami. „Ty tomu už neveríš?“ vyslovil nečakanú otázku nakoniec. Zuzka na neho pozerala s otvorenými ústami.

“Láska moja, tak veľmi som túžila konečne počuť tvoj hlas.” vyslovila s úľavou. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. Neuvedomoval si, že sa svojim uzavretím do seba sťahuje aj pred Zuzkou.

“Prepáč mi, prosím. Pri tom všetkom som si neuvedomil, že mám pri sebe svoju úžasnú manželku, ktorá ma dokáže prijímať s otvoreným srdcom presne takého, aký som.” povedal a privinul sa k jej dlani. Potom ju vzal do svojich rúk a odovzdane ju pobozkal.

“Čoho sa bojíš najviac?” spýtala sa so záujmom. Chcela mu vytvoriť pokojné prostredie, v ktorom sa nebude báť povedať, čo cíti. Presne ako to aj on urobil pre ňu. Tomáš sa zhlboka nadýchol a zamyslene sa odmlčal. Po pár sekundách sa postavil a pomalým krokom prešiel k svojej malej knižnici.

“Pamätám si, že keď som išiel prvýkrát do školy, veľmi som túžil, aby môj otec bol na mňa hrdý a s takýmto pohľadom na mňa hľadel, keď budem vchádzať do budovy. Môj otec ma do školy naozaj odviezol. Sledoval som ostatné deti a ich otcov, ktorí ich s láskou a hrdosťou odprevádzali. Môj otec ma ani len nevzal za ruku, povedal, že je to prejav slabošstva. A keď sme prišli ku vchodovým dverám, iba chladne podotkol, aby som dnu šiel sám, lebo už som dosť veľký. Bolelo ma to, ale nikomu som o tom nepovedal. Teraz, po toľkých rokoch, to prvý raz hovorím tebe.” Tomáš zmĺkol a otočil sa k Zuzke. Tá ho trpezlivo a ochotne počúvala bez toho, aby sa ho snažila akokoľvek vyrušiť. “Všetko som sa to snažil odovzdať Ježišovi, keď mi daroval nový život. Veril som, že On to všetko vyliečil a na prvý pohľad sa to tak aj zdalo. Avšak keď si uvedomím, že ja som sa s otcom vlastne nikdy otvorene o tom všetkom neporozprával a nepovedal som mu, že mu skutočne odpúšťam, zaplavuje ma pocit beznádeje, keď si predstavím, že by si ma už nikdy nemal pamätať alebo niečo horšie.” pri posledných slovách sa Tomášovi zlomil hlas a bolestne zovrel pery. Zuzka sa postavila zo sedačky a prešla k nemu, aby ho skryla do svojho objatia. Nič nehovorila, iba ho k sebe privinula a s láskou mu hladila vlasy na hlave. Po pár minútach ticha, keď sa zdalo, že Tomášove telo sa uvoľnilo pod jej nehou, sa rozhodla Zuzka prehovoriť.

“Keď o tom hovoríš, sme na tom vlastne podobne. Neviem, čo by som ti mala poradiť, pretože vzťahy, ktoré do môjho života vložil Boh, som ešte stále nepochopila tak, aby som sa cítila slobodne a pokojne.” vyslovila Zuzka ticho opretá o jeho rameno. Tomáš sa jemne odtiahol a pobozkal ju jemne na kútik pier. Pozrel sa na ňu a chcel niečo povedať. Niečo povzbudivé, ale sám sa cítil stratený. “Vieš, aj napriek tomu všetkému, že ja sama si nie som istá, čo mám robiť a čo je vo všetkom tomto chaose správne, stále nestrácam nádej. Tichý hlas v mojom vnútri mi našepkáva, aby som sa nebála. Stačí iba veriť Jeho láske a načasovaniu. V pokore a trpezlivosti. Už toľkokrát mi ukázal, že Jeho moc pôsobí inak ako moje predstavy, že mi neostáva nič iné, len veriť Jeho slovu, že je verné. Že On sám je verný. Hoci my sme nedokonalí a slabí. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” hĺbka slov, ktoré sa jej usádzali v srdci prekvapili aj ju samotnú.

“Presne tak. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” zopakoval Tomáš s uvoľneným úsmevom, chytil Zuzku za ruku a prešiel s ňou naspäť na sedačku. Tam jej podal do rúk šálku s teplým čajom a štrngol si s ňou. “Pripime si na to. Nech sa Ježišova milosť rozleje v našich nedokonalých srdciach, aby víťazstvo, ktoré už dávno pre nás vyhral, sa stalo našou istotou.” dodal vyrovnane.

"Myslím, že to vie iba Boh. Zistil som, že mi otvoril nové okná, v ktorých vidím úplne nové obzory. A tam medzi tým krásnym stojíš ty a usmievaš sa na mňa svojim láskyplným úsmevom." vyslovil s láskou v očiach. Veronika sklopila pohľad a na tvári sa jej usadil jemný úsmev. Peter jej vzal ruku a priložil si ju k perám. Veronika sa opäť odhodlala pozrieť na neho, srdce jej bilo obrovskou rýchlosťou, keď sa k nej naklonil a svojimi perami sa ľahko dotkol jej. Keď sa od seba odtiahli, Veronika ešte chvíľu nechávala oči privreté, aby si vychutnala tento okamih o niečo dlhšie. Zrazu Petrovi zazvonil telefón. Ospravedlňujúco pokrčil plecami a hravo na ňu žmurkol.

"Môžem ťa večer pozvať k sebe domov na večeru?" spýtal sa popri tom ako si prezeral mobil, aby zistil kto vyrušil túto, ich vzácnu, chvíľu.

"Nechceš si oddýchnuť? Myslím, že dnešný deň je pre všetkých trošku náročný." odpovedala so starostlivým tónom.

"To je odmietnutie?" spýtal sa so smutnými očami.

"Samozrejme, že nie. Len nechcem..." nestihla dopovedať, pretože jej Peter ihneď skočil do reči.

"Dobre, tak ťa budem čakať na parkovisku o ôsmej." naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Potom sa vytratil von. Veronika tam ešte pár minút stála, bez pohnutia. V mysli sa jej vracalo všetko to, čo sa pred pár minútami stalo. Petrove slová, ich bozk, jeho odovzdanosť k nej. Musela sa usmiať. Pomalým krokom začala kráčať po schodoch. Ani v najtajnejších myšlienkach nečakala, že by sa to všetko takto otočilo.

"Mám chuť urobiť to, čo predtým. Za iných okolností by som neváhal. Teraz si však nie som istý, či je to správne. Myslíš, že je to správne?" zaznel jeho hlboký hlas. Veronika mala pocit, že jeho pery sa už dotýkajú jej. Bol to však iba jeho horúci dych, ktorý ju opantával. Prekvapene na neho zažmurkala. Jej dych sa zrýchlil. Ruky si ovinula okolo jeho krku. Pohľad jej padol na jeho pery. Nespoznávala samú seba. Ešte nikdy sa so žiadnym mužom necítila takto. Gniavila ju úzkosť a zároveň túžba v jednom. Sebaovládanie, ktoré roky v Bohu trénovala, bolo luskutím prstov preč.

"Neviem." odpovedala so zatajeným dychom.

"Neuľahčuješ mi to. Vieš, že si neskonalo krásna? Vieš, že tvoje oči spaľujú celé moje vnútro? Vieš, že od nášho posledného bozku nemyslím na nič iné, len na to, kedy ťa opäť uvidím a budem to môcť opäť zopakovať?" Petrov hlas, hoci šepkal, rezonoval v jej ušiach a spôsoboval túžobné zovieranie jej podbruška. Cítila to presne tak isto. Celé jej telo bolestne kričalo, aby ju pobozkal. On sa však odtiahol a prehrabol si nervózne vlasy. Veronika na neho nemo hľadela s nechápavým výrazom. Mala chuť ho pritiahnuť naspäť. V okamihu ju však zaplavil bolestný pocit odmietnutia. Bez ohľadu na to, čo pred chvíľou hovoril, cítila sa odmietnutá.

"Chápem to. Prepáč, musím ísť, mám prácu." povedala vážne, otočila sa a rýchlym krokom sa snažila dostať k výťahom. Peter na ňu hľadel s neistým pohľadom. Ihneď ako si uvedomil, čo sa vlastne stalo, rozbehol sa za ňou. O pár sekúnd mu však zazvonil mobil. Volal mu Sebastian, ktorý ho volal naspäť na konzultáciu ohľadom Tomášovho otca. Magnetická rezonancia totiž odhalila nečakaný výsledok. Peter smutne hľadel na miznúcu Veronikinu postavu a s tichým, hneď som tam, sa otočil na druhú stranu.

Veronika stála vo výťahu a v očiach ju pálili slzy. Niekoľkými hlbokými nádychmi sa ich snažila prehĺtať. Neúspešne. Jedna z nich jej vypadla z oka a zblúdila až k jej perám. Presne tam, kde pred chvíľou cítila Petrov túžobný dych. Tak veľmi chcela opäť cítiť jeho bozk. Vnútro, ktoré toľké roky oplývalo pokojom, zaplavovala rovnaká vlna neutíchajúcej neistoty. Už vie, že ho miluje. Ale prečo práve jeho? Otázka, ktorá ju uväznila bola v tichej slabosti smerovaná voči Bohu. Hoci vedela, že On mal pre ňu zakaždým pripravené len to najlepšie, teraz nechápala. Prečo ju Jeho vždy dokonalá vôľa priviedla zrovna k nemu? K mužovi, pri ktorom si ničím nebola istá. Odpoveď na jej tichú výčitku neprichádzala. Ihneď ako sa otvorili dvere výťahu na jej poschodí, snažila sa všetky čriepky vlastnej sebaistoty pozbierať a celú myseľ upriamiť k práci, ktorá jej dopomohla v tom, aby sa aspoň trošku upokojila.

Zuzka s Tomášom sedeli v obrovskej zasadacej miestnosti, kde okrem Tomáša a Petra sedela ešte aj Tomášova sestra a mama. Oproti na stene visel obrovský televízor, na ktorom boli v online spojení s dvomi špičkovými neurochirgami, ktorých si Sebastian v rýchlosti zavolal kvôli konzultácii Bernardovho stavu. Magnetická rezonancia totiž ukázala, že okrem zranenia hlavy, ktoré utrpel má na mozgu nádor. Desivé na tom všetkom bolo to, že bol na mieste, kde sa dostávalo len veľmi ťažko. A takmer žiadny doktor by si nezobral na zodpovednosť operovať ho. Už len z toho dôvodu, že sa nevedelo, či by operáciu prežil. Všetci mlčali a ich pohľady smerovali k obrazovke, kde si obaja doktori študovali papiere, ktoré im Sebastian v rýchlosti poslal.

"Som vďačná Bohu za naše deti. A hoci som toho prežila mnoho, rozhodla som sa v živote posunúť ďalej. Boh mi ukázal, že najlepšie, čo môžem pre seba urobiť je odpustiť ti, všetko. Bez ohľadu, či to dáva zmysel alebo nie. Takže, Bernard, odpúšťam ti všetko to trápenie, ktoré si mi za celý čas spôsobil. Či už si to uvedomuješ alebo nie. Chcem, aby si to vedel. Pretože, keď to teraz hovorím nahlas, dáva mi to väčší zmysel ako keď som si to iba vytvárala vo svojom srdci. Môj život som odovzdala do Božích rúk. Viem, že u Neho budem v bezpečí. Túžim a prosím ťa iba o to, aby si ma neťahal naspäť. Pretože tá sloboda, ktorou som bola prijatá je pre mňa až príliš vzácna. Neničme si životy, Bernard. Ak je pre teba moc taká dôležitá, žehnám ti, nech jej máš toľko, koľko potrebuješ, aby si bol šťastný. Ty ma na oplátku, prosím, nechaj dýchať." keď dopovedala všetko, čo mala na srdci, zrazu sa jej zdalo, že jej oči nadobudli úplne iný pohľad na všetko. Srdce sa jej obmylo v radosti a ona si slobodne vydýchla. Cítila, že Boh ju dokonale vyviedol z otroctva strachu, v ktorom dlhé roky žila. Bernard na ňu hľadel so stiahnutým obočím. Zdalo sa, že chce povedať niečo v hneve. Keď však uvidel Tomášov a Vivienin pohľad a vzápätí sa opäť zahľadel na Janku, vzalo mu to vietor z plachiet. Cítil, ako sa mu srdce opäť stiahlo v známom pocite osamelosti. A tak iba ticho sklonil hlavu, otočil sa a mlčky odkráčal von.

Janka za ním hľadela s obrovskou vďakou k Bohu. Vedela, že to bol práve On, kto jej dal tie správne slová k tomu, aby sa dokázala s Bernardom porozprávať bez zbytočných konfliktov. Nevedela si spomenúť, kedy naposledy viedli takýto pokojný rozhovor. O to väčšia bázeň ju naplnila. Sebastian k nej pomaly podišiel a jemne jej položil ruku na rameno.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa priateľsky. Janka sa k nemu otočila a veselo sa usmiala.

"Mal si pravdu. Možnosť odpustiť niekomu je obrovský dar a nie slabosť. Cítim sa slobodnejšie, než kedykoľvek predtým." vyznala sa a pohľad uprela na svoje dve deti, ktoré sa práve na niečom spoločne smiali.

"Boh to vie lepšie, než si my môžeme iba predstaviť. Naše srdce nebolo stvorené na prílišnú záťaž. Preto Ježiš povedal, aby sme si na seba vzali Jeho bremeno. Je omnoho ľahšie ako všetko to, čím veľakrát svoju dušu nasycujeme. Boh, ktorý je s nami vždy a všade, už všetko dokonal na kríži. Buď neustále pod Božími krídlami, moja drahá Janka." ovinul ju okolo pliec Sebastian a s láskou si ju privinul k sebe. "Som za teba veľmi šťastný." dodal a priateľsky ju pobozkal do vlasov.

Ďalej už večer prebiehal veľmi príjemne a v radostnej atmosfére. Jediný človek, ktorý sa stratil vo vlastnom pocite zlyhania, práve šoféroval svoje nové BMW po diaľnici a snažil sa výčitky svedomia prehlučať tou najväčšou rýchlosťou, akú mu motor dovoľoval.

Prešlo niekoľko týždňov. Vzťah medzi Zuzkou a Sebastianom sa prehlboval. To, že mal odísť ani jednému z nich nespôsoboval nič nepríjemné. Začali jeden druhého povzbudzovať v každej maličkosti, ktorú ten druhý považoval za dôležité. Zuzke sa napokon podarilo stretnúť aj s Matúškom a to bez Vilmy. Otvorene sa porozprávala s Milanom a ten pochopil, že bude lepšie pozerať sa na celú situáciu v menej nástojčivom pohľade. Avšak pravdu o tom, že sú skutoční súrodenci, sa mu ešte stále rozhodla neprezradiť. Nie, že by nechcela, len nevedela ako mu vysvetliť jej vzťah, k ich spoločnej matke. Z nemocnice sa jej, aj vďaka Petrovi, podarilo dostať bez toho, aby sa musela s Vilmou stretnúť. A v novej práci, s Tomášom, sa cítila naplnená a spokojná. Hoci o Vilme a Silvii veľakrát premýšľala, stále si v srdci nebola istá, čo je v tomto smere potrebné urobiť. Modlila sa k Bohu a verila, že On bude ten, kto jej ukáže v správny čas najlepšie riešenie.

V piatok podvečer sa Zuzka s Tomášom chystali na vernisáž Jankiných obrazov. Tomáš nadšene stál pri kuchynskej linke a kým sa Zuzka pripravovala, varil pre nich ešte jeden čaj. Vytvorili si spoločný zvyk. Vždy v podvečer si vzájomne sadli, pri šálke dobrého čaju a rozprávali sa. Aj keď iba na pol hodiny. Preberali spoločné sny, túžby v živote, neistoty, ktoré ich občasne ťažili alebo iba slobodne srandovali o maličkostiach. Keď Zuzka vyšla z kúpeľne, Tomáš už sedel za stolom a v ruke držal svoju šálku. Zuzka si s úsmevom prisadla oproti nemu a Barras si našiel svoje obľúbené miesto pri nich. Zakaždým si užíval ich vzájomné pokojné konverzácie s hlavou položenou pri Zuzkiných nohách.

"Milujem tieto naše polhodinkové chvíle." vzala hrnček k sebe a privoňala si k svojej dávke voňavého čaju.

"A ja milujem sledovať, keď si šťastná." zamilovane sa usmial Tomáš a pohladil jej ruku, ktorú mala položenú na stole.

"Inak to ani nejde, keď mám po svojom boku manžela, pri ktorom môžem kvitnúť." s nežným pohľadom pohladila jeho tvár. Tomáš pobozkal jej prsty a odpil si z čaju.

"Premýšľala si nad tým, či budeš študovať ďalej za doktorku? Nechcem ťa ovplyvňovať, ale podľa mňa by si bola špička vo svojej profesii. Vlastne už teraz si. Ale sama vidíš, že veľa pacientov si myslí, že si doktorka." zaznel Tomášov vážny hlas. Zuzka sa tajomne usmiala a tiež si odpila z čaju. Tomáš ju sledoval s pobaveným úsmevom. "Tento úsmev poznám." odpovedal Tomáš veselo. S pretrvávajúcim úsmevom si k nej priblížil stoličku a nahol sa k jej krku. Jemne ju pobozkal. Zuzka si ticho vzdychla.

Zuzka sa zamilovane pozerala do Tomášových očí, keď spoločne sedeli v aute na parkovisku pred nemocnicou.

"Je úžasné, že ste sa s tvojim otcom zmierili. Teším sa z tohto pokroku." povedal Tomáš, keď ju jemne hladil po líci. Zuzka sa usmiala.

"Aj ja sa veľmi teším. Aj na to, že mu môžem ukázať miesto, kde som vyrastala. Som tak vďačná Bohu, že je to práve Sebastian. Odzačiatku bol pre mňa dôležitý." zasnene sa usmiala Zuzka. Tomáš sa k nej nahol a pobozkal kútik jej pier.

"Milujem, keď si šťastná a zasnená. Moja láska." vyslovil nežne. Zuzka si ho pritiahla k sebe bližšie a oprela sa o jeho líce.

"Milujem ťa celého. Môj najdrahší." Tomáš chvíľu zotrval pri Zuzke a potom sa odtiahol.

"Dnes sa uvidíme asi až večer doma. Mám veľa práce. Potrebujem sa zabehnúť v novej práci. Budem však na teba veľmi myslieť a očami posúvať ručičky hodín, aby som smel byť opäť pri tebe." vyznal sa jej zamilovane. Zuzka sa usmiala a pobozkala ho na pery. Tomáš reagoval okamžite a pritiahol sa tak, aby si ich bozk užil intenzívnejšie. Nakoniec prevzal kontrolu nad jej perami on. Úplne stratila dych, keď sa odtiahol a ešte raz sa jemne dotkol jej spodnej pery.

Veronika sa práve chystala na odchod z kancelárie, keď dnu nečakane vošiel Peter. Jeho novovytvorený pokoj v tvári a ľahký úsmev, ktorým ju pozdravil, ju úplne priklincovali k stoličke. Chvíľu na neho mlčky, zaskočene pozerala a o pár sekúnd na to mu úsmev opätovala.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa so zatajeným dychom. V kútiku duše dúfala, že prišiel kvôli nej.

"Prišiel som za riaditeľkou, je u seba? Potrebujem s ňou niečo prebrať." jeho odpoveď ju sklamala. Snažila sa však nedať to najavo.

"Pred pol hodinou odišla. Mala dôležité stretnutie. Môžem ti nejak pomôcť?" spýtala sa so záujmom.

"Myslím, že nie, ale veľmi pekne ďakujem. Ale keď už som tu, vidím, že si sa chystala na odchod a aj mne už skončila služba, nechcela by si ísť so mnou opäť na čaj? Mám rád rozhovory s tebou." vyznal sa úprimne. Veronike do líc vošla červeň. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Rýchlo sklonila hlavu, aby si toho nevšimol. Snažila sa to zakryť tým, akože niečo hľadá v stolíku. "Ak nemáš čas, pochopím to." dodal potom, čo mu dlhší čas neodpovedala.

"Nie, pôjdem rada." zdvihla rázne hlavu a pozrela mu priamo do očí. Peter ju chvíľu zaujato skúmal a potom sa usmial.

"Ešte o tom nechcem veľmi hovoriť, ale dozvieš sa to v čas." vysvetlil jej pokojne a opäť sa zahľadel do okna.

"V poriadku, už ťa nebudem viac rušiť." povedala smutne a než stihol Sebastian niečo povedať, postavila sa a odišla bez ďalšieho vysvetľovania. Sebastian pokrútil hlavou a ticho si vzdychol. Srdce sa mu upokojilo ihneď, keď si pripomenul Zuzkin úsmev.

"Vďaka ti, Otče, za moje nové svetlo. Za moju dcéru." šepol do ticha s ľahkým úsmevom. "Poveď ma, prosím, v tomto neistom tuneli pochybností."

Zuzka kráčala naspäť na svoje oddelenie. V jej vnútri sa miešali dva rozdielne pocity. Radosť z novovytvoreného vzťahu s jej otcom a sklamanie z toho, že vo vzťahu k Vilme sa cíti neistá. Zastala tesne pri vchode a zhlboka sa nadýchla. Vzťahy sa nasilu vytvárať nedajú. Možno to chce čas. A možno to Vilme takto vyhovuje. Zuzka vážne sklopila pohľad. Zrazu jej do srdca vlietla naliehavosť. Matúško. Veď on je vlastne jej nevlastný brat. Pri pomyslení na to, že od úplného začiatku mala svojho brata tak veľmi blízko seba, sa jej stiahlo hrdlo. Až teraz si uvedomila, čo ju vlastne čaká. Ako má chlapcovi, ktorý si jej srdce získal svojou čistou nevinnosťou vysvetliť, že sú súrodenci. Ustarane si vzdychla a otočila sa chrbtom k výťahu. Opäť začínali byť jej pocity silnejšie ako viera, ktorá ju nadnášala v celom tomto chaose. Poznala Matúška, rovnako ako ona, aj on vedel pokladať trefné otázky. A ak by sa dozvedel, že majú rovnakú mamu a ona ju tak neoslovuje, čo by mu na to vlastne mala odpovedať? Klamať mu nechcela a pravda by bola pre jeho čisté srdiečko až príliš krutá.

"Zuzka. Prečo si tu taká sama?" vytrhol ju z premýšľania Petrov hlas. Okamžite sa k nemu otočila a úplne jemne sa usmiala.

"Prišla som za tebou. Iba som sa trošku zamyslela." odpovedala mu pokojne. Peter sa milo usmial a prikývol.

Zuzka práve vychádzala z výťahu na svoje oddelenie. Chcela ísť za Petrom a ozrejmiť mu, že dáva výpoveď a odchádza pracovať s Tomášom. Okamžite zastala, keď jej pohľad padol na Sebastianovu postavu ako sa pomalým krokom opiera o barle. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane za ním urobila pár krokov.

"Sebastian." zvolala jeho meno, keď už bola kúsok od neho. Ihneď ako začul jej hlas, rázne sa strhol a jedna barla mu vypadla z ruky. Zuzka sa k nej naklonila a s jemným pohľadom mu ju podala do ruky. Sebastian na ňu hľadel s dojatým pohľadom. Stratil všetky slová, ktoré si opakoval, že jej povie, keď už bude vedieť, že je jej otec. "Mohli by sme sa porozprávať?" spýtala sa pokojne. Sebastianov pohľad znežnel.

"Budem veľmi rád. Nemám ťa kam pozvať jedine do svojej izby alebo do bufetu." povedal ospravedlňujúco. Zuzka sa jemne usmiala a opätovala mu rovnaký pohľad, aký k nej upieral on sám.

"Tvoja izba bude dostačujúca. Myslím, že potrebujeme súkromie." pomaly začala kráčať. Sebastian ju okamžite začal nasledovať. Jeho oči neustále utekali k jej tvári. Nemohol uveriť, že to bola zrovna ona, kto tu teraz pri ňom bol. Srdce sa mu nadchýnalo radosťou. Všimol si, že jej tvár bola vyrovnaná a pokojná. A to ho tešilo. Oproti tomu, ako ju videl včera, keď utekala preč, bolo zjavné, že sa v nej odohrala veľká zmena. Silno dúfal, že konečne bude mať možnosť, aby sa spolu zblížili tak, ako v to túžil hneď v prvý moment, keď sa dozvedel, že má dcéru.

Sebastian Zuzke galantne otvoril dvere do svojej izby a nechal ju vojsť ako prvú. Ešte stále mu srdce mocne bilo radosťou, keď si uvedomil, že Zuzka už vie pravdu a vyhľadala ho. Zuzka si sadla do kresla a pokojne čakala s pohľadom upretým do okna. Sebastian najrýchlejšie ako vedel sa posadil na sedačku oproti a nežne na ňu pozrel.

"Som nesmierne vďačný, že tu teraz si. Ani nevieš, koľkokrát som sa modlil za tento okamih." vyslovil nadšene. Zuzka otočila pohľad k nemu a ticho ho skúmala.

Zuzka sedela pri zasvietenej lampe a zaujato sa zahľadela na nástenku oproti. Všetko to tu bolo presne také isté ako si pamätala. Po malej chvíli jej padol pohľad na Bibliu. Jemne líniu jej predného obalu pohladila prstom. Rozhodla sa ju náhodne otvoriť. So zatajeným dychom čakala, aký poklad tam objaví. V prvý moment uhla pohľadom a s pokojným úsmevom sa pozrela na vrecko s orieškami. Vybrala odtiaľ jeden a nechala, nech sa jej čokoláda, v ktorej bol oriešok obalený, rozpustí v ústach. Potom okamžite očami skúmala, čo jej chce povedať.

"Nemlč, Pane a ja budem počúvať." vyslovila do ticha.

Verš, ktorý bol označený modrou farbou intenzívne prečítala niekoľkokrát: "Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde Židom odinakiaľ, ale ty a tvoja rodina zahyniete. Ktovie, či si nedosiahla kráľovskú hodnosť práve pre takú chvíľu, ako je táto?“ (Biblia, Ester 4:14)

Zuzka sa na malú chvíľu zamyslela a potom sa očami vrátila naspäť na rovnakú stranu. Bolo tam modrým perom dopísané: Možno je to moment, pre ktorý si bol stvorený.

A zrazu jej to všetko dalo jasné smerovanie. Nepotrebovala pochopiť minulosť, pretože v nej ju Boh neutvoril. Zakaždým, keď na ňu pôsobil svojou milosťou, bola to jasná, presvetlená skutočnosť v Jeho moci. Nie domnienky, myšlienky neistoty alebo strachu z minulosti či budúcnosti. Bola to vždy jednoduchá a jasná prítomnosť dôvery v Jeho vernosť. Jej srdce sa okamžite naplnilo istotou. Radostne sa usmiala, keď si prečítala opäť tú jednu, zmysluplnú vetu.

"Áno, Pane môj. Pre toto som bola stvorená. Môj okamih, kedy smiem priniesť Tvoje kráľovstvo na túto zem a do mojej rodiny, je práve v sile odpustenia. Ďakujem!" vyslovila so slzami v očiach a opäť sa radostne usmiala.

Peter práve vychádzal z nemocnice k svojmu autu. Čas, ktorý strávil so Sebastianom pri spomienkach na Zuzku ho upokojil. Nostalgia mu však zvláštnym spôsobom obmývala srdce. Veľmi chcel vedieť ako to všetko Zuzka zvláda. A tak sa rozhodol a zavolal Tomášovi. Zaznela však odkazová služba. Tak mu zanechal krátku správu, v ktorej ho prosil, aby mu dal vedieť ako sa Zuzka má. Zamyslene zložil a s nádejou dúfal, že Tomáš Zuzke vytvorí to, čo potrebuje.

"Ahoj Peter." vyrušil ho neistý Veronikin hlas. Peter sa otočil a pokojne sa usmial.

"Veronika, nepočul som ťa prichádzať." Veronika sa tiež usmiala a nervózne si pošúchala ruku.

"Kráčam potichu. Dnes som ťa zazrela v bufete so Sebastianom, nechcela som vás však rušiť. Zdali ste sa byť veľmi zaujatý do rozhovoru." snažila sa o rozhovor Veronika. Peter si ticho vzdychol a prikývol.

"Sebastian prechádza ťažším obdobím. Chcel som ho trošku potešiť a rozprával som mu o spoločnom detstve so Zuzkou." vyznal sa priamo. Veronika prekvapene zdvihla obočie a vzápätí sklonila tvár. Nechcela, aby videl jej sklamanie.

"Chápem." vyslovila ticho. Peter si ju všímavo prezeral.

Zatiaľ čo Tomáš pripravoval niečo vnútri, Zuzka sa rozhodla ísť za zvukom zurčajúceho potoka, ktorý ju vábil. Po krátkej cestičke, ktorá viedla smerom nadol sa jej podarilo nájsť miesto, kde si mohla sadnúť a v kľude pozorovať vodu, ako si prúdi svojim tempom. Pohľad jej padol na jeden kameň, ktorý nepohnuto stál na mieste a voda z potoka ho obmývala v neprestávajúcej naliehavosti. V Zuzkinej mysli sa okamžite objavili slová, ktorými chcela vyspievať to, čo cítila, keď sa smela pokojne nadýchnuť z tohto neobyčajného miesta:

Som ako kameň,

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Tvojej lásky.

Ty si tečieš a

Peter sedel v bufete a zamyslene sledoval displej mobilu. Pevne dúfal, že Tomášovi sa podarilo to, čo on nedokázal. Zvieralo mu srdce, keď si spomenul ako tam Zuzku nechával samú. Boli to však skôr pocity starosti ako tej posadnutosti, ktorú mal celý čas, keď sem prišiel. Zamyslene sa zahĺbil do spomienok na okamih, keď zažil ten hlboký Boží dotyk. Verím Ti, Bože. Ty si svojich verných poznáš. Buď, prosím, pri Zuzke. To je moja tichá modlitba. Iba o to ťa prosím. Dnu zrazu pomaly vošiel Sebastian, ktorý cielene prešiel k pokladni a objednal si jednu kávu. Ihneď ako sa otočil, uvidel Petra, ktorý zamyslene upieral pohľad do neznáma. Staršia pani za pokladňou sa ho spýtala, kde si sadne a ponúkla sa mu, že mu kávu prinesie až k stolu. Sebastian sa poďakoval a ukázal, že si prisadne k Petrovi. Ihneď ako sa postavil k jeho stolu, Peter sa strhol zo zamyslenia a s úsmevom sa postavil, aby Sebastiana pozdravil. Keď si všimol jeho vážnu a ustaranú tvár, stiahol obočie.

"Priateľ môj, je všetko v poriadku?" spýtal sa neisto Peter. Sebastian sa posadil a keď mu žena priniesla to, čo si objednal, položil palice a oprel ich o stenu vedľa seba. Chvíľu mlčal a nostalgicky sledoval hrnček, v ktorom rozvoniavala čerstvo urobená káva.

"Asi by som klamal, keby som povedal, že áno. Ak by som však veci prijímal povrchne, zdali by sa neriešiteľné. Zo skúseností, ktoré som však v živote s Bohom zažil viem, že práve v takých okamihoch, v ktorých sa zdá, že neexistuje riešenie, dokáže On vytvoriť niečo neopísateľne krásne. Takže jediné, čo mi ostáva je vytrvať, byť trpezlivý a obrniť sa dôverou v Neho." vyznal sa Sebastian pokojne. Jeho vnútro horelo túžbou utekať za svojou dcérou. Na druhej strane vedel, že to, čo sa dozvedela potrebuje spracovať podľa seba. Po rozhovore s Alenkou pochopil, že vždy, keď riešila niečo závažné, potrebovala priestor na to, aby si to mohla v tichu premyslieť.

"Veľmi múdre slová. Vedel by som ti v tom čakaní nejak pomôcť?" spýtal sa Peter zaujato. Sebastian na neho uprel pohľad, v očiach sa mu zaleskla vďačnosť. Zároveň si všimol, že Petrove oči sú niečím iné.

"Poprosil by som ťa za modlitbu, za moju dcéru." povedal ticho. 

"Ty máš dcéru?" šokovane na neho Peter zdvihol obočie. Sebastian ticho prikývol a pomaly si odpil z kávy.

Tomáš sedel v aute a ticho sledoval mobil vo svojich rukách. Práve ukončil telefonát s Alenkou, ktorá mu sčasti objasnila, čo sa vlastne so Zuzkou stalo. Smutne otočil pohľad na otvorené dvere ku schodisku na miesto, kde vedel, že Zuzka bude. Rázne zovrel sánku, vystúpil von a zavrel dvere. Pár sekúnd zhlboka dýchal a v tichu prosil svojho Darcu múdrosti, aby správne vedel, ako má Zuzke pomôcť v tejto ťažkej situácii. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a každým jedným krokom sa mu v srdci zhmotňovala bolesť, ktorá musela obsiahnuť jeho milovanú, keď sa dozvedela slová, ktoré mu Alenka prezradila. Keď vyšiel úplne hore, okamžite mu pohľad padol na jej smutnú tvár. Sedela na hojdačke, ktorá visela na strome a zamyslene upierala pohľad do diaľky. Po chvíli mu oči padli na jej kolená, na ktorých si pridŕžala kožený notes, ktorý jej daroval. Zhlboka sa nadýchol, jemne vydýchol a potichu urobil niekoľko krokov jej smerom. Vôbec sa k nemu neotočila. Stále sledovala to isté miesto. Tomáš si potichu sadol na lavičku, kúsok od nej a sledoval jazero, ktoré ich vítalo pokojom. 

"Moja milovaná. Ako sa cítiš?" rozhodol sa prerušiť ticho. Zuzka si jemne vzdychla a privrela oči. Dosť dlhý čas mlčala. Tomášovi sa už zdalo, že sa nedozvie odpoveď a Zuzka sa do seba vtiahla natoľko, že ani on sám, so svojou láskou, nebude schopný jej pomôcť. 

"Zmätene. Skrz môj pohľad sa vytvorili dva obrovské mraky. Jeden mi dáva výživný dážď a cítim sa požehnane a druhý, ktorý ho v mnohom zatieňuje, mi kradne pokoj a obsiahol ma strachom." zaznel jej tichý, neistý hlas. Tomáš sa strhol a s úzkostným pohľadom ju sledoval. Potom sa postavil a podišiel bližšie k nej. Chytil jej ruku a ľahko ju pohladil tak, ako to robil vždy, keď cítil, že potrebuje povzbudiť. Teraz to však bolo ťažšie. Bolesť, ktorá ju obsiahla, sa týkala jej identity a ona mala pocit, že slovami, ktoré jej mali objasniť pravdu o jej pôvode, bolo narušené všetko v čo verila, že je. Tomáš sa sklonil k jej nohám a druhou rukou pohladil prsty aj na ruke, ktorú mala položenú na stehne. 

"Čo sa stane, ak pútnik na svojej ceste hlbokým lesom stratí svoju svieceň? Ak ju dá do rúk niekomu nesprávnemu, kto ho povedie inou cestou, ako má byť jeho cieľ? Má pocit, že je stratený. Ale, čo v prípade, ak sa objaví niekto, kto mu tú svieceň opäť prinavráti a on sa bude môcť vrátiť na cestu, ktorá mu prináleží? Nepozerá sa späť, moja milovaná, ale kráča za svojím cieľom, pretože vie, čo a hlavne kto ho tam čaká. Skúška, ktorá na teba doľahla nie je ľahká. Sám neviem, čo by som robil, keby som sa dozvedel to, čo ty. Ja ťa však milujem natoľko, že ťa v tej tme nechcem ponechať. Na tejto ceste nie si sama. Ak si stratila svetlo, tma nebude silnejšia, pretože ja budem ten, kto ti ukáže jeho opätovný Zdroj." vyslovil nežným hlasom. Zuzka otvorila oči a odhodlala sa pozrieť jeho smerom. Keď uvidela jeho nástojčivý, zamilovaný pohľad, dojato stiahla obočie a do očí sa jej opäť nahromadili slzy. 

"Ak by sa moja mama pre mňa nerozhodla, nikdy by som sa nenarodila." vyslovila so stiahnutým hlasom a skryla si tvár do dlaní. V tichých vzlykoch sa pomaly zošuchla z hojdačky, až k Tomášovým nohám. Ten okamžite otvoril náruč a ukryl ju hlboko v nej. 

"Ty si sa musela narodiť, Zuzka. Taký bol plán odzačiatku. Bol to Boží plán tvojho nádherného a požehnaného života. Bez teba by som nemohol byť ani ja úplný a Boh to vedel. Všetko sa to muselo stať, aby to bolo presne tak, ako je to teraz. Milujem ťa a pre mňa si tá najkrajšia časť môjho života. Každý okamih s tebou." tíšil ju sebaistým, pokojným hlasom. Zuzkine vzlyky prestali. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu a nechala sa ukolísať jeho nežnými dotykmi. Na tráve, ktorá jemne hladila jej odhalenú pokožku na nohách, keď kľačala ukrytá v náručí muža, ktorý odzačiatku presne vedel ako ju viesť hlbšie do Božej náruče. A zrazu to prišlo. To temné, čo sa jej zdalo ako silnejšie, zmizlo a jej srdce sa naplnilo ľahkosťou. Presne tak, ako na to bola zvyknutá. Presne v tom, v čom jej srdce dokázalo zhlboka dýchať. V láske. Ešte hlbšie sa pritúlila k Tomášovmu srdcu. Mal pravdu. Jej identitu nenabúra neistota, ktorá ju postretla. Jej identitu vytváral predsa celý čas jej dobrý Pastier. Aj teraz ju viedol a dokonca bol taký dobrý, že jej poslal Tomáša, aby sa v tých neistých vodách, kde sa ocitla, nezdržiavala príliš dlho. 

Zrazu ju Sebastian stiahol k sebe a pomalým krokom, opierajúc sa o jednu palicu ju vyviedol von. Vilma si neprítomne sadla na stoličku a sledovala stenu oproti. Jej matka je mŕtva? 

"Vilma, počuješ ma?" snažil sa ju vrátiť do reality Sebastian. Zrazu sa strhla a nechápavo na neho pozrela. "Tvoja matka bude v poriadku, neboj sa." povedal s pokojným pohľadom. Vilma zvesila plecia a bez ďalšieho premýšľania sa k nemu privinula. Sebastian ju vtiahol do objatia a utišujúco jej hladil vlasy. Po niekoľkých minútach von vyšiel lekár s vážnym pohľadom. Vilma sa ihneď postavila a čakala na jeho slová. 

"Vašu matku sa nám podarilo opäť stabilizovať. Už však neodporúčam, aby bola vystavená takej návšteve, aká tu bola. Urobil som výnimku len preto, že ona naliehala a vy ste s tým ako riaditeľka nemocnice a jej dcéra, súhlasili." vyslovil profesionálne, letmo pozrel na Sebastiana a bez ďalšieho slova sa otočil na odchod. 

"Ďakujem veľmi pekne, pán doktor." stihla ešte dodať Vilma. Doktor zastal, otočil sa k Vilme a ticho povedal:

"Je to moje poslanie. Tak mi ho prosím nesťažujte, ak chcete, aby vaša matka žila." Vilma ticho prikývla a posadila sa naspäť k Sebastianovi, ktorý zamyslene pozeral na svoje dlane. Vilma si ticho vzdychla. 

"Ako to všetko vnímaš?" spýtala sa citlivo. Sebastian otočil pohľad k nej. Modrá farba jeho očí ju úplne zaplavila. 

Zuzka sa strhla. Mala pocit, že zle počula. Pár sekúnd na neho nechápavo hľadela. Sebastian pohľadom neuhýbal. Opäť sa jej oči zaplavili slzami. Začínala mať pocit, že už nevládze. Jej srdce sa postupne lámalo na drobné kúsky. A to zakaždým, keď uvidela Sebastianov priamy pohľad alebo intenzívny, ľútostivý pohľad Vilmy. Zuzkin dych sa prehĺbil, vnútro sa jej stiahlo a so slzami v očiach vybehla von. Chvíľu utekala bez toho, aby premýšľala nad čímkoľvek. Proste sa chcela čo najrýchlejšie vzdialiť z miestnosti, ktorá sa jej zdala príliš úzka na to, aby tam dokázalo dýchať toľko zranení. Postupne spomalila v behu a rýchlym krokom prechádzala cez dlhú chodbu až k bufetu. Na chvíľu zastavila, oprela sa o stenu a snažila sa dýchať. Naliehavosť, ktorá sa vkrádala do jej sĺz ju úplne pohltila. A ona sa rozplakala. Bez toho, aby premýšľala, kde je a či ju niekto uvidí. Pomalými krokmi sa snažila dostať k východu. Hĺbka vzlykov sa zvyšovala každou myšlienkou, ktorá sa u nej objavila. Muž, ktorý sa jej zdal taký blízky, bol vlastne jej otec. A žena, ktorej syn si získal jej srdce svojou detskou úprimnosťou, je jej biologická matka, ktorá ju nikdy nechcela. A keby nebolo Alenky, nikdy by sa nenarodila. Čoraz viac sa jej myseľ strácala v pocitoch, ktoré ju ochromili. Bum. Odrazu narazila do mužskej postavy. 

"Zuzka, si v poriadku?" zaznel k nej Petrov ustaraný hlas. Zuzka na neho zdvihla pohľad. Slzy z jej očí ju ešte viac zaplavili. Bez slova pokývala hlavou, že nie. Peter ju objal a v tichosti ju vyviedol von na parkovisko, až k svojmu autu. Tam jej otvoril dvere a keď si nasadla, posadil sa vedľa nej. Mlčky sledoval, ako bojovala sama so sebou. Bolel ho pohľad, ktorý u nej videl. 

"Chceš sa o tom porozprávať?" snažil sa ju vytrhnúť z letargie, v ktorej sa ocitla. Zuzka si pretrela tvár. Snažila sa upokojiť svoj dych. Po pár minútach Petrovej trpezlivosti sa na neho pozrela červenými očami. 

"Môžeš ma prosím niekam odviezť?" spýtala sa so smutným pohľadom a potom sa otočila bez ďalšieho slova do okna. Peter ju chvíľu sledoval a zhlboka sa nadýchol. Potom naštartoval. Keď sa opäť Zuzka odhodlala prehovoriť, ozrejmila mu miesto, kde sa potrebuje dostať. Peter ju mlčky počúvol. Nepýtal sa ďalej, hoci ho zraňovalo, keď videl, v akom je stave. Vycítil, že teraz je pre ňu ticho lepším liekom ako slová. 

Petrove auto zaparkovalo pri reštaurácii v blízkosti jazera. Bolo to presne to isté miesto, kde mali s Tomášom pred dvomi dňami svadbu. Okamžite ako vypol motor, Zuzka vystúpila von a opierajúc sa o dvere auta sa zahľadela do diaľky. Myšlienky v nej boli ešte stále intenzívne, pocity sa však postupne upokojovali. Zuzka zavrela dvere a pomalým krokom prešla ku svojmu známemu schodisku. Posadila sa naň a s tichým povzdychom sledovala vlnky z jazera, ktoré dorážali na breh. Peter k nej pomaly pristúpil. Sklonil sa oproti nej a sledoval jej tvár. 

"Chceš, aby som tu ostal s tebou?" spýtal sa jemným hlasom. Starosť v jeho očiach hladila celú jej tvár. Zuzka sa zhlboka nadýchla a otočila sa k nemu. Chvíľu skúmala jeho oči. Zaplavila ju sebaľútosť a opäť sa jej do očí nahromadili slzy. Otočila tvár a prstami sa snažila prekryť si oči. 

"Ako to myslíte?" odhodlala sa položiť otázku Zuzka. 

"Vyrastali sme v rovnakej rodine. Ja a tvoja mama. Obklopené rovnakou láskou. Alenka bola tá, ktorá bola vždy dokonalá. A ja som bola tá, ktorá bola presný opak. Vtedy som to ešte nevedela pomenovať. Teraz už viem, že žiarlivosť vo vzťahu je ako pomalý jed. Ničí všetko a hlavne pomaly. Keď sme vyrástli, moja sebeckosť naberala na intenzite. Neskutočne som sa potešila, keď som sa dozvedela, že som tehotná s mužom, ktorý bol veľmi bohatý. Tým som si ho k sebe pritiahla dostatočne silno a on si ma musel vziať. Vlastne zo začiatku to vyzeralo tak, že ma miluje. Postupne som ho však svojou sebeckosťou a panovačnosťou od seba odohnala. Našiel si mladšiu a hlavne, chápavejšiu. Ja som však mala niečo omnoho väčšie. Mala som dieťa, zatiaľ čo moja sestra po dieťati iba túžila. A to ma tešilo, že som mala navrh. Teraz ma bolí, priznať tú pravdu nahlas, ale ja som svoje dieťa skutočne nemilovala, mala som ju iba na to, aby som si plnila svoje ciele." Silvia sa odmlčala a smutne stiahla pery. Vilma na ňu bolestivo upierala pohľad. Nikdy to takto nahlas nepočula, vždy si to iba myslela. Keď sa však teraz tie slová zhmotnili, mala pocit, že padá. Alenka na ňu uprela ľútostivý pohľad. Vilma sklonila hlavu, cítila ako ju začínajú páliť slzy v očiach. Zuzka pocítila v srdci bolesť aj za Vilmu. Zamyslene sa zahľadela do neznáma a z oka jej vypadla svojvoľne jedna slza. Počuť niečo také z úst niečej matky ju ranilo. Zuzka sa jemne strhla, keď Silvia pokračovala v rozprávaní: "Svojej dcére som vytvorila dokonalý život. Bol to taký môj sebecký spôsob vyjadrenia lásky k nej. Keď sa zoznámila s mužom, ktorý nebol z bohatej vrstvy, hnevala som sa. Myslela som si však, že je to iba také poblúznenie, z ktorého vytriezvie. Keď som však prišla na to, že je tehotná, strašne ma rozhnevala." Silvia sa opäť odmlčala a snažila sa zhlboka dýchať. Potichu poprosila Alenku, aby jej podala pohár vody. Zuzka nechápavo sledovala pomalé mamine pohyby. Potom vážne zovrela sánku a zahľadela sa na Vilmu, ktorá stála nepohnuto so sklonenou tvárou. Po pár sekundách jej zovrelo srdce. Spomenula si na rozhovor Vilmy so Silviou na Matúškovej oslave. O odloženom dieťati. Bolestivo sa jej stiahlo vnútro, akoby ju doň niekto veľmi silno udrel. 

"Moja biologická matka je Vilma?" spýtala sa Zuzka, upierajúc bolestivý pohľad na Silviu. Vilma sa strhla a nástojčivo k nej otočila tvár. Ľútostivo stiahla obočie. O pár sekúnd na to sa k nej upriamili aj oči Alenky a Silvie. Nikto však neodpovedal. "Preto ste začali celý ten príbeh? Vaša dcéra je moja matka?" spýtala sa opäť Zuzka. Silvia sa pozrela na Vilmu ako sleduje Zuzkinu tvár. Potom sa otočila naspäť k Zuzke a ticho prikývla. Vilma si chytila ústa a ticho zalapala po dychu. Uprela prosebný pohľad na Alenku. Tá sa zhlboka nadýchla a pomaly sa posadila na stoličku. Zuzka sa zachytila o posteľ a neprítomne hľadela do prázdna. Chcela byť pripravená na pravdu o jej rodičoch, ale toto ju prevalcovalo. Jej biologická mama je neter jej adoptívnej mamy. Srdce sa jej stiahlo v trpkej chuti úzkosti. Oči sa jej zaliali slzami. Opäť zaznel Silviin tichý hlas:

"Keď som sa dozvedela, že je tehotná, nemohla som jej dovoliť, aby si to dieťa nechala pri sebe. Čakala ju skvelá kariéra a jej otec by ju nepodporoval, keby zistil, čo sa jej stalo. Mala som dve možnosti. Buď ju poslať na potrat, čo som nechcela alebo zariadiť, aby sa o tom nikto nedozvedel. Moja sestra mi napadla ihneď. Obzvlášť, keď som vedela ako veľmi túži po dieťati. Bola zhrozená, keď som za ňou s tým návrhom prišla, napokon rozhodol tvoj adoptívny otec." Zuzkin pohľad na Silviu sa úplne stratil v jej slzách. Už ich nedokázala udržať. To, čo počula bolo pre ňu zdrvujúce. Jej srdce sa zlomilo v pravde, ktorú počula. Vilma k nej spravila dva nesmelé kroky. Zuzka si pretrela oči a zdvihla ruku, aby chvíľu počkala. 

"Čo by sa stalo, keby vaša sestra odmietla?" spýtala sa Zuzka Silvie a letmo pozrela na Alenku. Uvidela jej ľútostivý pohľad plný lásky. 

"Poslala by som Vilmu na potrat." vyslovila úprimne Silvia. Zuzke sa srdce stiahlo v ešte väčšej bolesti. Otočila pohľad k Vilme. Chvíľu ju mlčky sledovala a potom sa odhodlala spýtať jej:

Zuzka práve sedela na parkovisku vedľa Tomáša. On jej v tichu a láske obdivne pozeral do očí a ona sa spokojne usmievala, hlboko skrytá v jeho pohľade. 

"Naozaj nechceš, aby som s tebou išiel? K babičke môžeme ísť potom spolu." spýtal sa Tomáš nežne. Tesne predtým, než sa chystali odísť mu totiž zavolala babička, že je u nej mama so sestrou a radi by ich videli. Tomáš sa ospravedlnil, že dnes to nebude možné, ale Zuzka ho nakoniec presvedčila, aby išiel aspoň on. Tomáš chcel ísť k riaditeľke spolu s ňou, ale Zuzka nástojčivo trvala na tom, že bude lepšie, keď pri tom rozhovore bude len ona sama. 

"Drahý, neboj sa, zavolám ti hneď, keď zistím, čo dôležité pre mňa riaditeľka pripravila. Možno sa to nakoniec nebude týkať mojich rodičov a iba mi bude chcieť zvýšiť plat." hravo sa usmiala. Tomáš sa pobavene uškrnul a pobozkal jej ruku. "Aspoň budem mať možnosť povedať jej o našom odchode. Budem v poriadku, som predsa dospelá." ubezpečila ho ešte raz a Tomáš vážne prikývol. 

"Samozrejme. Nepochybujem o tom, že si dospelá. A Bohu veľmi milá. Zavolaj mi hneď, ako to bude možné. Milujem ťa." nahol sa k jej tvári a pobozkal ju na pery. Keď sa odtiahol, Zuzka ešte zotrvala chvíľku s privretými očami. Potom sa jemne usmiala a oči otvorila. 

"Milujem tvoje bozky, môj sladký manžel." vyslovila s túžbou. Pri každom jeho bozku sa jej okamžite vrátili spomienky na ich spoločné dve manželské noci. Tomáš sa veselo usmial a skryl ju do náručia. Potom ju pobozkal do vlasov. 

"Môj voňavý, pestrofarebný kvet. Lupene tvojich bozkov si bezstarostne lietajú v mojom vnútri." pomaly sa odtiahol a nežne jej vošiel do vlasov. Zamilovane, s pohľadom plným túžby, si prezeral jej tvár. "Noci s tebou sú ako príliv a odliv, počas mesačnej žiarivej noci. Ako more hladí piesok, tak ja túžim cítiť dotyky týchto dlaní." vzal jej ruky do svojich a s láskou k nim priblížil svoje pery. Zuzka sa zhlboka nadýchla. Pri jeho bozkoch sa jej okamžite stiahlo vnútro a s privretými očami sa nechala vtiahnuť do jeho hlasu. "Moja najsladšia, krehká, stvorená pre moje bozky. Holubica môjho pokoja. Ľúbezný tón mojej piesne. Strhujúca víchrica mojej túžby." Zuzka opäť privrela oči a tvár jej zvážnela. Pri jeho hlbokom hlase okamžite zabudla, že už pár minút mala byť dávno u riaditeľky. Tomáš sa opäť zmocnil jej pier a bozkom ju vtiahol do ich súkromného sveta. Zrazu medzi nich vošiel Barras a položil si smutne hlavu medzi nich. Okamžite sa od seba odtiahli a veselo sa na neho usmiali. Zuzka ho s láskou pohladila na jeho obľúbenom mieste a keď uvidela na hodinách, že mešká, okamžite zvážnela. 

"Čo je to za vec?" spýtala sa Vilma neisto. 

"Si v kontakte s biologickým otcom tvojej dcéry?" spýtala sa Silvia vážne. Vilma na ňu uprela zaskočený výraz. "Je to dôležité." dodala Silvia ticho. Vilma sa zhlboka nadýchla a zamyslene sa zahľadela do neznáma. Pár minút nereagovala. Potom si ticho vzdychla a prikývla. 

"Áno, som so Sebastianom v kontakte." vyznala sa Vilma úprimne. Silvia sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vzdychla.

"Vďaka Bohu. Môžem ťa poprosiť, ak je to aspoň trochu možné, aby si ho ku mne zavolala. Ak sa dá čo najskôr." vyslovila Silvia vážne. Vilma ju chvíľu uprene sledovala. Začínala si byť viac ako istá, že svoje volanie po pokání myslí naozaj vážne. 

"Skúsim niečo urobiť." šepla so stiahnutým obočím Vilma. Silvia sa ticho poďakovala, pohladila Vilmu po ruke a opäť privrela unavene oči. Vilma na ňu upierala nechápavý pohľad. Mala pocit, že  žena, ktorá oproti nej leží, je zrazu niekto iný. Pár minút sledovala, ako prerývane dýcha a potom sa zdvihla. Pomalými krokmi vyšla von. Zastala pri stoličke v čakárni a oprela sa rukou o operadlo. Bola všetkým taká zaskočená, že si ani nevšimla, kedy k nej pristúpila Alenka. 

"Si v poriadku?" spýtala sa Alenka nežne. Vilma zovrela tvár, privrela oči a ticho pokývala hlavou, že nie. 

Vošla dnu, kde ju s prekvapením privítala Veronika. 

"Alenka? Teda, veľmi rada ťa vidím, iba som nečakala, že sa tu objavíš. Asi ideš za pani riaditeľkou, však?" milo sa prihovorila Veronika a ihneď k nej pristúpila, aby ju objala. Alenka ju nežne pohladila a prikývla. 

"Môžem vojsť?" spýtala sa pokorne. Veronika prikývla a opäť sa usadila za svoj stôl. 

Vilma práve telefonovala, keď sa Alenka odhodlala vojsť dnu. Vilma k nej uprela pohľad a očami ju povzbudila, aby sa posadila. Alenka ju počúvla a zaujato sledovala Vilmin vážny výraz pri telefonovaní. Bola sebaistá a rázna. Vyznela úplne inak, ako keď spolu telefonovali a informovala ju o stave svojej matky. Teraz sa jej zdalo, že je z nej  iná žena. Jediné, čo ju prezrádzalo boli jej oči. Plné smútku a únavy. Okamžite ako Vilma skončila hovor, vypla si mobil a položila ho na stôl. 

"Prepáč Alenka, ale včera sme mali stretnutie s investormi a zisťujem ešte nejaké maličkosti. Nemocnica totiž potrebuje dostatočnú finančnú injekciu." ospravedlňujúco sa snažila vysvetliť Vilma svoj nečakaný hovor. 

"To je v poriadku. Si predsa v práci." chápavo sa na ňu usmiala Alenka. 

"A prečo mi to nepoviete teraz?" odvážila sa spýtať s tým jasným modrým pohľadom, ktorý Vilme vyrážal dych. Akoby sa jej do srdca nasťahovala ešte väčšia dávka výčitiek, než mala. Vilma sklopila pohľad a sústredene dýchala. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by túto situáciu správne vysvetlila. 

"Nie je na to vhodný čas ani priestor." odpovedala ticho, so stále sklopeným pohľadom. Zuzka na ňu uprene hľadela s nechápavým výrazom. Potom otočila hlavu k Tomášovi. Pri jeho pohľade jej oči zjemneli. S nehou ho pohladila a s jemnými gestami v tvári sa mu snažila ozrejmiť, že zajtrajšok budú musieť odložiť. Tomáš sa s láskou usmial, priložil si svoju ruku na jej a chápavo prikývol. Po pár minútach, kedy sa Vilma odvážila opäť zdvihnúť hlavu k Zuzke, sa otočila na ňu a ticho si vzdychla. 

"V poriadku, zajtra prídem." vyslovila pokojne. Vilma pokorne prikývla, ticho sa poďakovala a s prianím príjemného zvyšku večera sa stratila v dave. 

Zuzka sa otočila k Tomášovi a ľútostivo stiahla obočie. 

"Nevadí ti moje rozhodnutie, za nás oboch, že ten víkend na chate odložíme?" spýtala sa Zuzka s úprimným pohľadom. Tomáš sa zamilovane usmial a nahol sa k jej perám. 

"Kdeže, moja láska. Máme na také chvíle celý život. Viem, že akékoľvek rozhodnutie urobíš, bude správne. Máme predsa rovnaký Zdroj múdrosti." vyslovil s láskou a nežne sa dotkol jej pier. Zuzka sa spokojne usmiala a preplietla si s ním prsty. Jeho pohľad ju ťahal tam, kde neexistovali neistota ani pochybnosti. S rovnakým hravým úsmevom ako mal on sám, sa ním nechala odviesť až k autu, aby spoločne mohli odísť domov. 

Peter otočil pohľad na druhú stranu, kde uvidel Tomáša. Na malý okamih zvážnel. V jeho vnútri zaznel intenzívny pocit, aby za ním išiel. Zhlboka sa nadýchol a spomenul si na to, ako hlboko sa až Boh k nemu dostal. Ako mu rozostril pohľad do jeho duše. Zovrel tvár, ospravedlnil sa ostatným, že musí pozdraviť priateľa a pomalým krokom sa rozhodol k Tomášovi priblížiť. On si ho však nevšimol a keď skončil rozhovor s profesorom, chystal sa vrátiť k Zuzke. 

"Ahoj Tomáš." zastavil ho Peter neistým hlasom. Tomáš sa otočil a uprel pohľad do Petrových očí. Nečakal, že sa odhodlá osloviť ho ešte aj na večierku. 

"Peter." pokývol hlavou Tomáš a vážne zovrel pery. Očakával opäť nejaký útok z jeho strany. Keď však k nemu Peter priateľsky vystrel ruku, začudovane zdvihol obočie. 

"Prichádzam v mieri. Môžeme sa chvíľu porozprávať?" spýtal sa Peter so stále neistým pohľadom. Svoju ruku nechával vystretú. Tomáš sa otočil k Zuzke. Tá sa s úsmevom zhovárala s Veronikou. "Sľubujem, že ťa nezdržím." dodal Peter, keď uvidel jeho pohľad, ktorý smeroval za seba. Vedel, že patril Zuzke. Žiarlivosť, ktorú očakával, že príde, však tentoraz jeho srdce neovládla. Všetko pre neho bolo úplne nové. Napriek tomu, že ho srdce zabolelo, keď zazrel Zuzku, láska v jeho srdci bola silnejšia. Tomáš prijal jeho ruku, ale po pár sekundách ju stiahol naspäť k sebe. 

"Počúvam ťa." vyslovil vážne a upieral na neho hlboký pohľad. Peter si ticho vzdychol. Bol si vedomý chýb, ktoré urobil. Cítil, že je ten správny čas, aby sa tomu postavil čelom. 

"Chcel som ťa poprosiť o odpustenie. Mal si pravdu, vo všetkom, čo si hovoril." Peter sa odmlčal, zahľadel sa na Zuzku a jemne sa usmial. "Moja láska k Zuzke nebola skutočná. Teda, vtedy som si myslel, že bola. Až v Ježišovej podstate som pochopil ako plytko som uvažoval. V každom smere. Veľmi ma mrzí ako som sa správal, k tebe, aj k nej. Veľmi som na teba žiarlil a až teraz mám možnosť všetko chápať lepšie. Ty ju spravíš skutočne šťastnou. Vidím jej to na očiach. A môžem úprimne povedať, že sa z toho veľmi teším a prajem vám to." snažil sa Peter vyberať tie správne slová. Tomáš chvíľu na neho nechápavo hľadel. Mal pocit, že sa s ním snáď ani Peter nerozpráva. Po chvíli mu to však všetko došlo a priateľsky sa na neho usmial. 

"Dobrý podvečer, Tomáš. Rád ťa tu vidím." zaznel hlas staršieho muža, ktorý sa postavil vedľa nich. "Máš nádherný doprovod." uklonil sa jemne hlavou k Zuzke a gentlemansky sa usmial. Zuzka mu ihneď opätovala úsmev. Do očí jej vošlo nadšenie, z jeho galantného vystupovania. 

"Pán profesor, aj vy ste tu? To som nečakal. Rád vás opäť vidím." postavil sa Tomáš a okamžite ho srdečne objal. Muž ho priateľsky potlapkal po chrbte a spokojne sa usmial. 

"Majú mi tu odovzdať nejakú cenu za moju prácu. Nie som moc na takéto večierky, ale moja žena, ktorá je niekde tam," otočil sa a pohľad uprel na ženu, ktorá sa veselo rozprávala s inou ženou, "ma presviedčala, že, aby som išiel. A roky v manželstve ma naučili, že ak chceš, aby tvoja žena kvitla, je dobré súhlasiť s jej názormi. Vyhneš sa tak zbytočným konfliktom." nahol sa bližšie k Tomášovi a ľahko sa usmial. Tomáš sa otočil k Zuzke, ktorá pobavene zdvihla obočie a potom s úsmevom prikývol. 

"Budem si to do budúcna pamätať. Aby aj moja manželka mohla kvitnúť tak ako tá vaša." povedal priateľsky. Profesor prekvapene zdvihol obočie a nahol hlavu k Zuzke. 

"Takže si sa oženil? Gratulujem, úžasná správa." potľapkal Tomáša hrdo po pleci a potom vystrel ruku k Zuzke. "Veľmi ma teší, pani Izakovičová?" láskavo sa usmial a keď mu Zuzka podávala ruku, galantne ju otočil a pobozkal. 

"Kľudne mi hovorte menom. Volám sa Zuzana." povedala milo a tiež sa na neho usmiala. 

"Daj si pozor na ústa. Zuzka nie je len taká obyčajná sestrička, s ktorou mám chuť neviazane si užívať." vyslovil vážnym hlasom. Bernard sa uškrnul a letmo si Zuzku opäť prehliadol. 

"Musím uznať, že máš vkus. Ale bez ohľadu na to, ako dobre vyzerá, je bezvýznamná. Čím by sa ti mohla rovnať?" Zuzke do vnútra vošla bolesť. Pohľad, ktorým Tomášov otec vnímal ľudí, ju zraňoval. 

"To ty nikdy nepochopíš otec. Aj keby som ti dal milión argumentov, nepochopíš nič. Tvoje vnímanie je až príliš plytké. Ale jedno ti musí stačiť nato, aby si okamžite prestal a Zuzke sa ospravedlnil. Ale chápem, že niečoho takého, vážený pán Izakovič nie je schopný." vyslovil prísne Tomáš. Bernard stiahol obočie. Prezrel si Tomáša a Zuzku vážnym pohladom. 

"Ale prosím ťa. Kvôli čomu by som sa mal ospravedlňovať obyčajnej sestričke?" spýtal sa posmešne. 

"Bernard, ale už by si mohol prestať." pridala sa Vilma rázne. Bernard sa zamračil a prekvapene na ňu pozrel. 

"A ak nie?" spýtal sa dôležito. 

Zuzka práve v kúpeľni dokončovala posledné úpravy na chystaný večer. Tomáš spokojne sedel na sedačke a hladil Barrasa. V jeho vnútri sa rozlievala radosť z toho, že po jeho boku bude kráčať Zuzka už ako jeho manželka. Keď otvorila dvere a neistým krokom vošla do obývačky, Tomáš nemo otvoril ústa a s úžasom si ju celú prezrel. Potom sa postavil a pomalými krokmi k nej pristúpil. Úplne sa stratil v jej veselom, belasom pohľade. Zastal malý kúsok od jej pier a preplietol si s ňou prsty. 

"Trúfnem si tvrdiť, že presvetlíš celú sálu, keď sa tam objavíš. Keď sponzori zistia, že naša nemocnica zamestnáva takú nádhernú sestričku, nebudú váhať a s radosťou sa budú predbiehať, kto dá viac." vyslovil s nadšením a hrdosťou. Zuzke sa v očiach objavila obava. 

"Počkaj a nie je to príliš?" sklonila pohľad na seba a rukou uhládzala svoje šaty, akoby si myslela, že sa tým zovšednia. Tomáš sa s láskou usmial. 

"Moja drahá. Moja milovaná. Tie šaty sú krásne, ale najdôležitejšie je to, čím žiariš. Tvoja čistá duša je tým najdrahším šperkom, ktorý ťa zdobí." povedal nežne a priložil si dlaň na jej líce. Potom ju niekoľkokrát jemne pohladil. "Moja ľalia. Milujem, keď smiem uchopiť tvoju neistotu a necháš, aby som v tvojom srdci odkryl nové obzory, v tichu a očakávaní. Tie, ktoré ťa zhmotňujú v pravej podstate tvojho Darcu. Lebo s Ním nachádzaš aj, keď sa cítiš stratená. S Ním kráčaš, aj keď si neistá. A s Ním zvíťazíš, aj keď budeš mať pocit, že si porazená." Zuzka sa zhlboka nadýchla a privrela oči. Jeho hlboký hlas a slová, ktoré prechádzali jej neistotou, sa hlboko zakoreňovali v jej srdci. Tvorili ešte výraznejšiu stopu lásky k mužovi, ktorý ju skryl do náručia a nežne si užíval bozky na jej odhalené ramená. 

"Nemali by sme už ísť?" šepla, keď v nej začal čoraz viac prúdiť pocit túžby po ňom. Tomáš sa odtiahol, s ľahkosťou ju pobozkal na pery a túžobne šepol:

"Iba ak mi niečo sľúbiš." Zuzka otvorila oči a so záujmom na neho zdvihla obočie. 

"Juraj, čo tu robíš?" predbehla ho Zuzka. Vážne zovrel sánku a prehltol sucho, ktoré sa mu v hrdle, z nervozity, urobilo. 

"Prišiel som sa rozlúčiť. Prepustili ma pred pár dňami, počkám ešte, kým sa mi zacelí rana a odchádzam naspäť na misiu. Teraz však, niekoľko dní, chcem stráviť čas so svojou priateľkou. Vlastne, vďaka jej láske, som nabral odvahu všetko ti prezradiť a poprosiť ťa o odpustenie." zmĺkol a zamyslene sa vrátil do spomienok na večer, keď Zuzke všetko povedal. 

"To je pekné. Žehnám vám, nech ste spolu šťastní." vyslovila úprimne. Juraj sa usmial a prikývol. 

"Ďakujem. Je obdivuhodné, aká si žena. Aj napriek tomu, čo všetko som ti urobil, dokážeš tak ľahko odpustiť. Neviem, či by som niečo také dokázal ja." odvetil vážne a pretrel si šiju. Zuzka sa na neho pokojne pozrela. Neodpovedala. "Už asi pôjdem. Nechcem ťa rušiť v práci." keď sa otočil a privolal výťah, Zuzka k nemu podišla. 

"Počkaj Juraj, prosím, nevieš niečo o Petrovi? Vraj včera nebol v práci a vyzerá to tak, že ani dnes sa neukáže." nástojčivo na neho uprela pohľad a čakala na jeho odpoveď. Juraj nahol hlavu na stranu a zamyslel sa. 

"Vlastne ani neviem. Pár dní sa neukázal doma. Zdalo sa mi, že si prechádza niečím ťažkým. Javilo sa to tak, že túži nadviazať tam, kde to pred pár rokmi ustrihol. Skúsim mu zavolať, počkaj." povzbudivo sa na Zuzku usmial. Ona si ticho vzdychla a mlčky sledovala, ako vytočil Petrovo číslo na mobile. Ozvala sa však odkazová služba. Juraj rezignovane zdvihol obočie. Zuzka ticho poďakovala a vrátila sa naspäť do sesterne. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Iba dúfala, že Petrovi sa nič zlého nestalo a tento útek je len kvôli tomu, aby našiel to, čo tak dlho hľadá.