Peter práve vychádzal z nemocnice k svojmu autu. Čas, ktorý strávil so Sebastianom pri spomienkach na Zuzku ho upokojil. Nostalgia mu však zvláštnym spôsobom obmývala srdce. Veľmi chcel vedieť ako to všetko Zuzka zvláda. A tak sa rozhodol a zavolal Tomášovi. Zaznela však odkazová služba. Tak mu zanechal krátku správu, v ktorej ho prosil, aby mu dal vedieť ako sa Zuzka má. Zamyslene zložil a s nádejou dúfal, že Tomáš Zuzke vytvorí to, čo potrebuje.

"Ahoj Peter." vyrušil ho neistý Veronikin hlas. Peter sa otočil a pokojne sa usmial.

"Veronika, nepočul som ťa prichádzať." Veronika sa tiež usmiala a nervózne si pošúchala ruku.

"Kráčam potichu. Dnes som ťa zazrela v bufete so Sebastianom, nechcela som vás však rušiť. Zdali ste sa byť veľmi zaujatý do rozhovoru." snažila sa o rozhovor Veronika. Peter si ticho vzdychol a prikývol.

"Sebastian prechádza ťažším obdobím. Chcel som ho trošku potešiť a rozprával som mu o spoločnom detstve so Zuzkou." vyznal sa priamo. Veronika prekvapene zdvihla obočie a vzápätí sklonila tvár. Nechcela, aby videl jej sklamanie.

"Chápem." vyslovila ticho. Peter si ju všímavo prezeral.

Zatiaľ čo Tomáš pripravoval niečo vnútri, Zuzka sa rozhodla ísť za zvukom zurčajúceho potoka, ktorý ju vábil. Po krátkej cestičke, ktorá viedla smerom nadol sa jej podarilo nájsť miesto, kde si mohla sadnúť a v kľude pozorovať vodu, ako si prúdi svojim tempom. Pohľad jej padol na jeden kameň, ktorý nepohnuto stál na mieste a voda z potoka ho obmývala v neprestávajúcej naliehavosti. V Zuzkinej mysli sa okamžite objavili slová, ktorými chcela vyspievať to, čo cítila, keď sa smela pokojne nadýchnuť z tohto neobyčajného miesta:

Som ako kameň,

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Tvojej lásky.

Ty si tečieš a

Peter sedel v bufete a zamyslene sledoval displej mobilu. Pevne dúfal, že Tomášovi sa podarilo to, čo on nedokázal. Zvieralo mu srdce, keď si spomenul ako tam Zuzku nechával samú. Boli to však skôr pocity starosti ako tej posadnutosti, ktorú mal celý čas, keď sem prišiel. Zamyslene sa zahĺbil do spomienok na okamih, keď zažil ten hlboký Boží dotyk. Verím Ti, Bože. Ty si svojich verných poznáš. Buď, prosím, pri Zuzke. To je moja tichá modlitba. Iba o to ťa prosím. Dnu zrazu pomaly vošiel Sebastian, ktorý cielene prešiel k pokladni a objednal si jednu kávu. Ihneď ako sa otočil, uvidel Petra, ktorý zamyslene upieral pohľad do neznáma. Staršia pani za pokladňou sa ho spýtala, kde si sadne a ponúkla sa mu, že mu kávu prinesie až k stolu. Sebastian sa poďakoval a ukázal, že si prisadne k Petrovi. Ihneď ako sa postavil k jeho stolu, Peter sa strhol zo zamyslenia a s úsmevom sa postavil, aby Sebastiana pozdravil. Keď si všimol jeho vážnu a ustaranú tvár, stiahol obočie.

"Priateľ môj, je všetko v poriadku?" spýtal sa neisto Peter. Sebastian sa posadil a keď mu žena priniesla to, čo si objednal, položil palice a oprel ich o stenu vedľa seba. Chvíľu mlčal a nostalgicky sledoval hrnček, v ktorom rozvoniavala čerstvo urobená káva.

"Asi by som klamal, keby som povedal, že áno. Ak by som však veci prijímal povrchne, zdali by sa neriešiteľné. Zo skúseností, ktoré som však v živote s Bohom zažil viem, že práve v takých okamihoch, v ktorých sa zdá, že neexistuje riešenie, dokáže On vytvoriť niečo neopísateľne krásne. Takže jediné, čo mi ostáva je vytrvať, byť trpezlivý a obrniť sa dôverou v Neho." vyznal sa Sebastian pokojne. Jeho vnútro horelo túžbou utekať za svojou dcérou. Na druhej strane vedel, že to, čo sa dozvedela potrebuje spracovať podľa seba. Po rozhovore s Alenkou pochopil, že vždy, keď riešila niečo závažné, potrebovala priestor na to, aby si to mohla v tichu premyslieť.

"Veľmi múdre slová. Vedel by som ti v tom čakaní nejak pomôcť?" spýtal sa Peter zaujato. Sebastian na neho uprel pohľad, v očiach sa mu zaleskla vďačnosť. Zároveň si všimol, že Petrove oči sú niečím iné.

"Poprosil by som ťa za modlitbu, za moju dcéru." povedal ticho. 

"Ty máš dcéru?" šokovane na neho Peter zdvihol obočie. Sebastian ticho prikývol a pomaly si odpil z kávy.

Tomáš sedel v aute a ticho sledoval mobil vo svojich rukách. Práve ukončil telefonát s Alenkou, ktorá mu sčasti objasnila, čo sa vlastne so Zuzkou stalo. Smutne otočil pohľad na otvorené dvere ku schodisku na miesto, kde vedel, že Zuzka bude. Rázne zovrel sánku, vystúpil von a zavrel dvere. Pár sekúnd zhlboka dýchal a v tichu prosil svojho Darcu múdrosti, aby správne vedel, ako má Zuzke pomôcť v tejto ťažkej situácii. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a každým jedným krokom sa mu v srdci zhmotňovala bolesť, ktorá musela obsiahnuť jeho milovanú, keď sa dozvedela slová, ktoré mu Alenka prezradila. Keď vyšiel úplne hore, okamžite mu pohľad padol na jej smutnú tvár. Sedela na hojdačke, ktorá visela na strome a zamyslene upierala pohľad do diaľky. Po chvíli mu oči padli na jej kolená, na ktorých si pridŕžala kožený notes, ktorý jej daroval. Zhlboka sa nadýchol, jemne vydýchol a potichu urobil niekoľko krokov jej smerom. Vôbec sa k nemu neotočila. Stále sledovala to isté miesto. Tomáš si potichu sadol na lavičku, kúsok od nej a sledoval jazero, ktoré ich vítalo pokojom. 

"Moja milovaná. Ako sa cítiš?" rozhodol sa prerušiť ticho. Zuzka si jemne vzdychla a privrela oči. Dosť dlhý čas mlčala. Tomášovi sa už zdalo, že sa nedozvie odpoveď a Zuzka sa do seba vtiahla natoľko, že ani on sám, so svojou láskou, nebude schopný jej pomôcť. 

"Zmätene. Skrz môj pohľad sa vytvorili dva obrovské mraky. Jeden mi dáva výživný dážď a cítim sa požehnane a druhý, ktorý ho v mnohom zatieňuje, mi kradne pokoj a obsiahol ma strachom." zaznel jej tichý, neistý hlas. Tomáš sa strhol a s úzkostným pohľadom ju sledoval. Potom sa postavil a podišiel bližšie k nej. Chytil jej ruku a ľahko ju pohladil tak, ako to robil vždy, keď cítil, že potrebuje povzbudiť. Teraz to však bolo ťažšie. Bolesť, ktorá ju obsiahla, sa týkala jej identity a ona mala pocit, že slovami, ktoré jej mali objasniť pravdu o jej pôvode, bolo narušené všetko v čo verila, že je. Tomáš sa sklonil k jej nohám a druhou rukou pohladil prsty aj na ruke, ktorú mala položenú na stehne. 

"Čo sa stane, ak pútnik na svojej ceste hlbokým lesom stratí svoju svieceň? Ak ju dá do rúk niekomu nesprávnemu, kto ho povedie inou cestou, ako má byť jeho cieľ? Má pocit, že je stratený. Ale, čo v prípade, ak sa objaví niekto, kto mu tú svieceň opäť prinavráti a on sa bude môcť vrátiť na cestu, ktorá mu prináleží? Nepozerá sa späť, moja milovaná, ale kráča za svojím cieľom, pretože vie, čo a hlavne kto ho tam čaká. Skúška, ktorá na teba doľahla nie je ľahká. Sám neviem, čo by som robil, keby som sa dozvedel to, čo ty. Ja ťa však milujem natoľko, že ťa v tej tme nechcem ponechať. Na tejto ceste nie si sama. Ak si stratila svetlo, tma nebude silnejšia, pretože ja budem ten, kto ti ukáže jeho opätovný Zdroj." vyslovil nežným hlasom. Zuzka otvorila oči a odhodlala sa pozrieť jeho smerom. Keď uvidela jeho nástojčivý, zamilovaný pohľad, dojato stiahla obočie a do očí sa jej opäť nahromadili slzy. 

"Ak by sa moja mama pre mňa nerozhodla, nikdy by som sa nenarodila." vyslovila so stiahnutým hlasom a skryla si tvár do dlaní. V tichých vzlykoch sa pomaly zošuchla z hojdačky, až k Tomášovým nohám. Ten okamžite otvoril náruč a ukryl ju hlboko v nej. 

"Ty si sa musela narodiť, Zuzka. Taký bol plán odzačiatku. Bol to Boží plán tvojho nádherného a požehnaného života. Bez teba by som nemohol byť ani ja úplný a Boh to vedel. Všetko sa to muselo stať, aby to bolo presne tak, ako je to teraz. Milujem ťa a pre mňa si tá najkrajšia časť môjho života. Každý okamih s tebou." tíšil ju sebaistým, pokojným hlasom. Zuzkine vzlyky prestali. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu a nechala sa ukolísať jeho nežnými dotykmi. Na tráve, ktorá jemne hladila jej odhalenú pokožku na nohách, keď kľačala ukrytá v náručí muža, ktorý odzačiatku presne vedel ako ju viesť hlbšie do Božej náruče. A zrazu to prišlo. To temné, čo sa jej zdalo ako silnejšie, zmizlo a jej srdce sa naplnilo ľahkosťou. Presne tak, ako na to bola zvyknutá. Presne v tom, v čom jej srdce dokázalo zhlboka dýchať. V láske. Ešte hlbšie sa pritúlila k Tomášovmu srdcu. Mal pravdu. Jej identitu nenabúra neistota, ktorá ju postretla. Jej identitu vytváral predsa celý čas jej dobrý Pastier. Aj teraz ju viedol a dokonca bol taký dobrý, že jej poslal Tomáša, aby sa v tých neistých vodách, kde sa ocitla, nezdržiavala príliš dlho. 

Zrazu ju Sebastian stiahol k sebe a pomalým krokom, opierajúc sa o jednu palicu ju vyviedol von. Vilma si neprítomne sadla na stoličku a sledovala stenu oproti. Jej matka je mŕtva? 

"Vilma, počuješ ma?" snažil sa ju vrátiť do reality Sebastian. Zrazu sa strhla a nechápavo na neho pozrela. "Tvoja matka bude v poriadku, neboj sa." povedal s pokojným pohľadom. Vilma zvesila plecia a bez ďalšieho premýšľania sa k nemu privinula. Sebastian ju vtiahol do objatia a utišujúco jej hladil vlasy. Po niekoľkých minútach von vyšiel lekár s vážnym pohľadom. Vilma sa ihneď postavila a čakala na jeho slová. 

"Vašu matku sa nám podarilo opäť stabilizovať. Už však neodporúčam, aby bola vystavená takej návšteve, aká tu bola. Urobil som výnimku len preto, že ona naliehala a vy ste s tým ako riaditeľka nemocnice a jej dcéra, súhlasili." vyslovil profesionálne, letmo pozrel na Sebastiana a bez ďalšieho slova sa otočil na odchod. 

"Ďakujem veľmi pekne, pán doktor." stihla ešte dodať Vilma. Doktor zastal, otočil sa k Vilme a ticho povedal:

"Je to moje poslanie. Tak mi ho prosím nesťažujte, ak chcete, aby vaša matka žila." Vilma ticho prikývla a posadila sa naspäť k Sebastianovi, ktorý zamyslene pozeral na svoje dlane. Vilma si ticho vzdychla. 

"Ako to všetko vnímaš?" spýtala sa citlivo. Sebastian otočil pohľad k nej. Modrá farba jeho očí ju úplne zaplavila. 

Zuzka sa strhla. Mala pocit, že zle počula. Pár sekúnd na neho nechápavo hľadela. Sebastian pohľadom neuhýbal. Opäť sa jej oči zaplavili slzami. Začínala mať pocit, že už nevládze. Jej srdce sa postupne lámalo na drobné kúsky. A to zakaždým, keď uvidela Sebastianov priamy pohľad alebo intenzívny, ľútostivý pohľad Vilmy. Zuzkin dych sa prehĺbil, vnútro sa jej stiahlo a so slzami v očiach vybehla von. Chvíľu utekala bez toho, aby premýšľala nad čímkoľvek. Proste sa chcela čo najrýchlejšie vzdialiť z miestnosti, ktorá sa jej zdala príliš úzka na to, aby tam dokázalo dýchať toľko zranení. Postupne spomalila v behu a rýchlym krokom prechádzala cez dlhú chodbu až k bufetu. Na chvíľu zastavila, oprela sa o stenu a snažila sa dýchať. Naliehavosť, ktorá sa vkrádala do jej sĺz ju úplne pohltila. A ona sa rozplakala. Bez toho, aby premýšľala, kde je a či ju niekto uvidí. Pomalými krokmi sa snažila dostať k východu. Hĺbka vzlykov sa zvyšovala každou myšlienkou, ktorá sa u nej objavila. Muž, ktorý sa jej zdal taký blízky, bol vlastne jej otec. A žena, ktorej syn si získal jej srdce svojou detskou úprimnosťou, je jej biologická matka, ktorá ju nikdy nechcela. A keby nebolo Alenky, nikdy by sa nenarodila. Čoraz viac sa jej myseľ strácala v pocitoch, ktoré ju ochromili. Bum. Odrazu narazila do mužskej postavy. 

"Zuzka, si v poriadku?" zaznel k nej Petrov ustaraný hlas. Zuzka na neho zdvihla pohľad. Slzy z jej očí ju ešte viac zaplavili. Bez slova pokývala hlavou, že nie. Peter ju objal a v tichosti ju vyviedol von na parkovisko, až k svojmu autu. Tam jej otvoril dvere a keď si nasadla, posadil sa vedľa nej. Mlčky sledoval, ako bojovala sama so sebou. Bolel ho pohľad, ktorý u nej videl. 

"Chceš sa o tom porozprávať?" snažil sa ju vytrhnúť z letargie, v ktorej sa ocitla. Zuzka si pretrela tvár. Snažila sa upokojiť svoj dych. Po pár minútach Petrovej trpezlivosti sa na neho pozrela červenými očami. 

"Môžeš ma prosím niekam odviezť?" spýtala sa so smutným pohľadom a potom sa otočila bez ďalšieho slova do okna. Peter ju chvíľu sledoval a zhlboka sa nadýchol. Potom naštartoval. Keď sa opäť Zuzka odhodlala prehovoriť, ozrejmila mu miesto, kde sa potrebuje dostať. Peter ju mlčky počúvol. Nepýtal sa ďalej, hoci ho zraňovalo, keď videl, v akom je stave. Vycítil, že teraz je pre ňu ticho lepším liekom ako slová. 

Petrove auto zaparkovalo pri reštaurácii v blízkosti jazera. Bolo to presne to isté miesto, kde mali s Tomášom pred dvomi dňami svadbu. Okamžite ako vypol motor, Zuzka vystúpila von a opierajúc sa o dvere auta sa zahľadela do diaľky. Myšlienky v nej boli ešte stále intenzívne, pocity sa však postupne upokojovali. Zuzka zavrela dvere a pomalým krokom prešla ku svojmu známemu schodisku. Posadila sa naň a s tichým povzdychom sledovala vlnky z jazera, ktoré dorážali na breh. Peter k nej pomaly pristúpil. Sklonil sa oproti nej a sledoval jej tvár. 

"Chceš, aby som tu ostal s tebou?" spýtal sa jemným hlasom. Starosť v jeho očiach hladila celú jej tvár. Zuzka sa zhlboka nadýchla a otočila sa k nemu. Chvíľu skúmala jeho oči. Zaplavila ju sebaľútosť a opäť sa jej do očí nahromadili slzy. Otočila tvár a prstami sa snažila prekryť si oči. 

"Ako to myslíte?" odhodlala sa položiť otázku Zuzka. 

"Vyrastali sme v rovnakej rodine. Ja a tvoja mama. Obklopené rovnakou láskou. Alenka bola tá, ktorá bola vždy dokonalá. A ja som bola tá, ktorá bola presný opak. Vtedy som to ešte nevedela pomenovať. Teraz už viem, že žiarlivosť vo vzťahu je ako pomalý jed. Ničí všetko a hlavne pomaly. Keď sme vyrástli, moja sebeckosť naberala na intenzite. Neskutočne som sa potešila, keď som sa dozvedela, že som tehotná s mužom, ktorý bol veľmi bohatý. Tým som si ho k sebe pritiahla dostatočne silno a on si ma musel vziať. Vlastne zo začiatku to vyzeralo tak, že ma miluje. Postupne som ho však svojou sebeckosťou a panovačnosťou od seba odohnala. Našiel si mladšiu a hlavne, chápavejšiu. Ja som však mala niečo omnoho väčšie. Mala som dieťa, zatiaľ čo moja sestra po dieťati iba túžila. A to ma tešilo, že som mala navrh. Teraz ma bolí, priznať tú pravdu nahlas, ale ja som svoje dieťa skutočne nemilovala, mala som ju iba na to, aby som si plnila svoje ciele." Silvia sa odmlčala a smutne stiahla pery. Vilma na ňu bolestivo upierala pohľad. Nikdy to takto nahlas nepočula, vždy si to iba myslela. Keď sa však teraz tie slová zhmotnili, mala pocit, že padá. Alenka na ňu uprela ľútostivý pohľad. Vilma sklonila hlavu, cítila ako ju začínajú páliť slzy v očiach. Zuzka pocítila v srdci bolesť aj za Vilmu. Zamyslene sa zahľadela do neznáma a z oka jej vypadla svojvoľne jedna slza. Počuť niečo také z úst niečej matky ju ranilo. Zuzka sa jemne strhla, keď Silvia pokračovala v rozprávaní: "Svojej dcére som vytvorila dokonalý život. Bol to taký môj sebecký spôsob vyjadrenia lásky k nej. Keď sa zoznámila s mužom, ktorý nebol z bohatej vrstvy, hnevala som sa. Myslela som si však, že je to iba také poblúznenie, z ktorého vytriezvie. Keď som však prišla na to, že je tehotná, strašne ma rozhnevala." Silvia sa opäť odmlčala a snažila sa zhlboka dýchať. Potichu poprosila Alenku, aby jej podala pohár vody. Zuzka nechápavo sledovala pomalé mamine pohyby. Potom vážne zovrela sánku a zahľadela sa na Vilmu, ktorá stála nepohnuto so sklonenou tvárou. Po pár sekundách jej zovrelo srdce. Spomenula si na rozhovor Vilmy so Silviou na Matúškovej oslave. O odloženom dieťati. Bolestivo sa jej stiahlo vnútro, akoby ju doň niekto veľmi silno udrel. 

"Moja biologická matka je Vilma?" spýtala sa Zuzka, upierajúc bolestivý pohľad na Silviu. Vilma sa strhla a nástojčivo k nej otočila tvár. Ľútostivo stiahla obočie. O pár sekúnd na to sa k nej upriamili aj oči Alenky a Silvie. Nikto však neodpovedal. "Preto ste začali celý ten príbeh? Vaša dcéra je moja matka?" spýtala sa opäť Zuzka. Silvia sa pozrela na Vilmu ako sleduje Zuzkinu tvár. Potom sa otočila naspäť k Zuzke a ticho prikývla. Vilma si chytila ústa a ticho zalapala po dychu. Uprela prosebný pohľad na Alenku. Tá sa zhlboka nadýchla a pomaly sa posadila na stoličku. Zuzka sa zachytila o posteľ a neprítomne hľadela do prázdna. Chcela byť pripravená na pravdu o jej rodičoch, ale toto ju prevalcovalo. Jej biologická mama je neter jej adoptívnej mamy. Srdce sa jej stiahlo v trpkej chuti úzkosti. Oči sa jej zaliali slzami. Opäť zaznel Silviin tichý hlas:

"Keď som sa dozvedela, že je tehotná, nemohla som jej dovoliť, aby si to dieťa nechala pri sebe. Čakala ju skvelá kariéra a jej otec by ju nepodporoval, keby zistil, čo sa jej stalo. Mala som dve možnosti. Buď ju poslať na potrat, čo som nechcela alebo zariadiť, aby sa o tom nikto nedozvedel. Moja sestra mi napadla ihneď. Obzvlášť, keď som vedela ako veľmi túži po dieťati. Bola zhrozená, keď som za ňou s tým návrhom prišla, napokon rozhodol tvoj adoptívny otec." Zuzkin pohľad na Silviu sa úplne stratil v jej slzách. Už ich nedokázala udržať. To, čo počula bolo pre ňu zdrvujúce. Jej srdce sa zlomilo v pravde, ktorú počula. Vilma k nej spravila dva nesmelé kroky. Zuzka si pretrela oči a zdvihla ruku, aby chvíľu počkala. 

"Čo by sa stalo, keby vaša sestra odmietla?" spýtala sa Zuzka Silvie a letmo pozrela na Alenku. Uvidela jej ľútostivý pohľad plný lásky. 

"Poslala by som Vilmu na potrat." vyslovila úprimne Silvia. Zuzke sa srdce stiahlo v ešte väčšej bolesti. Otočila pohľad k Vilme. Chvíľu ju mlčky sledovala a potom sa odhodlala spýtať jej:

Zuzka práve sedela na parkovisku vedľa Tomáša. On jej v tichu a láske obdivne pozeral do očí a ona sa spokojne usmievala, hlboko skrytá v jeho pohľade. 

"Naozaj nechceš, aby som s tebou išiel? K babičke môžeme ísť potom spolu." spýtal sa Tomáš nežne. Tesne predtým, než sa chystali odísť mu totiž zavolala babička, že je u nej mama so sestrou a radi by ich videli. Tomáš sa ospravedlnil, že dnes to nebude možné, ale Zuzka ho nakoniec presvedčila, aby išiel aspoň on. Tomáš chcel ísť k riaditeľke spolu s ňou, ale Zuzka nástojčivo trvala na tom, že bude lepšie, keď pri tom rozhovore bude len ona sama. 

"Drahý, neboj sa, zavolám ti hneď, keď zistím, čo dôležité pre mňa riaditeľka pripravila. Možno sa to nakoniec nebude týkať mojich rodičov a iba mi bude chcieť zvýšiť plat." hravo sa usmiala. Tomáš sa pobavene uškrnul a pobozkal jej ruku. "Aspoň budem mať možnosť povedať jej o našom odchode. Budem v poriadku, som predsa dospelá." ubezpečila ho ešte raz a Tomáš vážne prikývol. 

"Samozrejme. Nepochybujem o tom, že si dospelá. A Bohu veľmi milá. Zavolaj mi hneď, ako to bude možné. Milujem ťa." nahol sa k jej tvári a pobozkal ju na pery. Keď sa odtiahol, Zuzka ešte zotrvala chvíľku s privretými očami. Potom sa jemne usmiala a oči otvorila. 

"Milujem tvoje bozky, môj sladký manžel." vyslovila s túžbou. Pri každom jeho bozku sa jej okamžite vrátili spomienky na ich spoločné dve manželské noci. Tomáš sa veselo usmial a skryl ju do náručia. Potom ju pobozkal do vlasov. 

"Môj voňavý, pestrofarebný kvet. Lupene tvojich bozkov si bezstarostne lietajú v mojom vnútri." pomaly sa odtiahol a nežne jej vošiel do vlasov. Zamilovane, s pohľadom plným túžby, si prezeral jej tvár. "Noci s tebou sú ako príliv a odliv, počas mesačnej žiarivej noci. Ako more hladí piesok, tak ja túžim cítiť dotyky týchto dlaní." vzal jej ruky do svojich a s láskou k nim priblížil svoje pery. Zuzka sa zhlboka nadýchla. Pri jeho bozkoch sa jej okamžite stiahlo vnútro a s privretými očami sa nechala vtiahnuť do jeho hlasu. "Moja najsladšia, krehká, stvorená pre moje bozky. Holubica môjho pokoja. Ľúbezný tón mojej piesne. Strhujúca víchrica mojej túžby." Zuzka opäť privrela oči a tvár jej zvážnela. Pri jeho hlbokom hlase okamžite zabudla, že už pár minút mala byť dávno u riaditeľky. Tomáš sa opäť zmocnil jej pier a bozkom ju vtiahol do ich súkromného sveta. Zrazu medzi nich vošiel Barras a položil si smutne hlavu medzi nich. Okamžite sa od seba odtiahli a veselo sa na neho usmiali. Zuzka ho s láskou pohladila na jeho obľúbenom mieste a keď uvidela na hodinách, že mešká, okamžite zvážnela. 

"Čo je to za vec?" spýtala sa Vilma neisto. 

"Si v kontakte s biologickým otcom tvojej dcéry?" spýtala sa Silvia vážne. Vilma na ňu uprela zaskočený výraz. "Je to dôležité." dodala Silvia ticho. Vilma sa zhlboka nadýchla a zamyslene sa zahľadela do neznáma. Pár minút nereagovala. Potom si ticho vzdychla a prikývla. 

"Áno, som so Sebastianom v kontakte." vyznala sa Vilma úprimne. Silvia sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vzdychla.

"Vďaka Bohu. Môžem ťa poprosiť, ak je to aspoň trochu možné, aby si ho ku mne zavolala. Ak sa dá čo najskôr." vyslovila Silvia vážne. Vilma ju chvíľu uprene sledovala. Začínala si byť viac ako istá, že svoje volanie po pokání myslí naozaj vážne. 

"Skúsim niečo urobiť." šepla so stiahnutým obočím Vilma. Silvia sa ticho poďakovala, pohladila Vilmu po ruke a opäť privrela unavene oči. Vilma na ňu upierala nechápavý pohľad. Mala pocit, že  žena, ktorá oproti nej leží, je zrazu niekto iný. Pár minút sledovala, ako prerývane dýcha a potom sa zdvihla. Pomalými krokmi vyšla von. Zastala pri stoličke v čakárni a oprela sa rukou o operadlo. Bola všetkým taká zaskočená, že si ani nevšimla, kedy k nej pristúpila Alenka. 

"Si v poriadku?" spýtala sa Alenka nežne. Vilma zovrela tvár, privrela oči a ticho pokývala hlavou, že nie. 

Vošla dnu, kde ju s prekvapením privítala Veronika. 

"Alenka? Teda, veľmi rada ťa vidím, iba som nečakala, že sa tu objavíš. Asi ideš za pani riaditeľkou, však?" milo sa prihovorila Veronika a ihneď k nej pristúpila, aby ju objala. Alenka ju nežne pohladila a prikývla. 

"Môžem vojsť?" spýtala sa pokorne. Veronika prikývla a opäť sa usadila za svoj stôl. 

Vilma práve telefonovala, keď sa Alenka odhodlala vojsť dnu. Vilma k nej uprela pohľad a očami ju povzbudila, aby sa posadila. Alenka ju počúvla a zaujato sledovala Vilmin vážny výraz pri telefonovaní. Bola sebaistá a rázna. Vyznela úplne inak, ako keď spolu telefonovali a informovala ju o stave svojej matky. Teraz sa jej zdalo, že je z nej  iná žena. Jediné, čo ju prezrádzalo boli jej oči. Plné smútku a únavy. Okamžite ako Vilma skončila hovor, vypla si mobil a položila ho na stôl. 

"Prepáč Alenka, ale včera sme mali stretnutie s investormi a zisťujem ešte nejaké maličkosti. Nemocnica totiž potrebuje dostatočnú finančnú injekciu." ospravedlňujúco sa snažila vysvetliť Vilma svoj nečakaný hovor. 

"To je v poriadku. Si predsa v práci." chápavo sa na ňu usmiala Alenka. 

"A prečo mi to nepoviete teraz?" odvážila sa spýtať s tým jasným modrým pohľadom, ktorý Vilme vyrážal dych. Akoby sa jej do srdca nasťahovala ešte väčšia dávka výčitiek, než mala. Vilma sklopila pohľad a sústredene dýchala. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by túto situáciu správne vysvetlila. 

"Nie je na to vhodný čas ani priestor." odpovedala ticho, so stále sklopeným pohľadom. Zuzka na ňu uprene hľadela s nechápavým výrazom. Potom otočila hlavu k Tomášovi. Pri jeho pohľade jej oči zjemneli. S nehou ho pohladila a s jemnými gestami v tvári sa mu snažila ozrejmiť, že zajtrajšok budú musieť odložiť. Tomáš sa s láskou usmial, priložil si svoju ruku na jej a chápavo prikývol. Po pár minútach, kedy sa Vilma odvážila opäť zdvihnúť hlavu k Zuzke, sa otočila na ňu a ticho si vzdychla. 

"V poriadku, zajtra prídem." vyslovila pokojne. Vilma pokorne prikývla, ticho sa poďakovala a s prianím príjemného zvyšku večera sa stratila v dave. 

Zuzka sa otočila k Tomášovi a ľútostivo stiahla obočie. 

"Nevadí ti moje rozhodnutie, za nás oboch, že ten víkend na chate odložíme?" spýtala sa Zuzka s úprimným pohľadom. Tomáš sa zamilovane usmial a nahol sa k jej perám. 

"Kdeže, moja láska. Máme na také chvíle celý život. Viem, že akékoľvek rozhodnutie urobíš, bude správne. Máme predsa rovnaký Zdroj múdrosti." vyslovil s láskou a nežne sa dotkol jej pier. Zuzka sa spokojne usmiala a preplietla si s ním prsty. Jeho pohľad ju ťahal tam, kde neexistovali neistota ani pochybnosti. S rovnakým hravým úsmevom ako mal on sám, sa ním nechala odviesť až k autu, aby spoločne mohli odísť domov. 

Peter otočil pohľad na druhú stranu, kde uvidel Tomáša. Na malý okamih zvážnel. V jeho vnútri zaznel intenzívny pocit, aby za ním išiel. Zhlboka sa nadýchol a spomenul si na to, ako hlboko sa až Boh k nemu dostal. Ako mu rozostril pohľad do jeho duše. Zovrel tvár, ospravedlnil sa ostatným, že musí pozdraviť priateľa a pomalým krokom sa rozhodol k Tomášovi priblížiť. On si ho však nevšimol a keď skončil rozhovor s profesorom, chystal sa vrátiť k Zuzke. 

"Ahoj Tomáš." zastavil ho Peter neistým hlasom. Tomáš sa otočil a uprel pohľad do Petrových očí. Nečakal, že sa odhodlá osloviť ho ešte aj na večierku. 

"Peter." pokývol hlavou Tomáš a vážne zovrel pery. Očakával opäť nejaký útok z jeho strany. Keď však k nemu Peter priateľsky vystrel ruku, začudovane zdvihol obočie. 

"Prichádzam v mieri. Môžeme sa chvíľu porozprávať?" spýtal sa Peter so stále neistým pohľadom. Svoju ruku nechával vystretú. Tomáš sa otočil k Zuzke. Tá sa s úsmevom zhovárala s Veronikou. "Sľubujem, že ťa nezdržím." dodal Peter, keď uvidel jeho pohľad, ktorý smeroval za seba. Vedel, že patril Zuzke. Žiarlivosť, ktorú očakával, že príde, však tentoraz jeho srdce neovládla. Všetko pre neho bolo úplne nové. Napriek tomu, že ho srdce zabolelo, keď zazrel Zuzku, láska v jeho srdci bola silnejšia. Tomáš prijal jeho ruku, ale po pár sekundách ju stiahol naspäť k sebe. 

"Počúvam ťa." vyslovil vážne a upieral na neho hlboký pohľad. Peter si ticho vzdychol. Bol si vedomý chýb, ktoré urobil. Cítil, že je ten správny čas, aby sa tomu postavil čelom. 

"Chcel som ťa poprosiť o odpustenie. Mal si pravdu, vo všetkom, čo si hovoril." Peter sa odmlčal, zahľadel sa na Zuzku a jemne sa usmial. "Moja láska k Zuzke nebola skutočná. Teda, vtedy som si myslel, že bola. Až v Ježišovej podstate som pochopil ako plytko som uvažoval. V každom smere. Veľmi ma mrzí ako som sa správal, k tebe, aj k nej. Veľmi som na teba žiarlil a až teraz mám možnosť všetko chápať lepšie. Ty ju spravíš skutočne šťastnou. Vidím jej to na očiach. A môžem úprimne povedať, že sa z toho veľmi teším a prajem vám to." snažil sa Peter vyberať tie správne slová. Tomáš chvíľu na neho nechápavo hľadel. Mal pocit, že sa s ním snáď ani Peter nerozpráva. Po chvíli mu to však všetko došlo a priateľsky sa na neho usmial. 

"Dobrý podvečer, Tomáš. Rád ťa tu vidím." zaznel hlas staršieho muža, ktorý sa postavil vedľa nich. "Máš nádherný doprovod." uklonil sa jemne hlavou k Zuzke a gentlemansky sa usmial. Zuzka mu ihneď opätovala úsmev. Do očí jej vošlo nadšenie, z jeho galantného vystupovania. 

"Pán profesor, aj vy ste tu? To som nečakal. Rád vás opäť vidím." postavil sa Tomáš a okamžite ho srdečne objal. Muž ho priateľsky potlapkal po chrbte a spokojne sa usmial. 

"Majú mi tu odovzdať nejakú cenu za moju prácu. Nie som moc na takéto večierky, ale moja žena, ktorá je niekde tam," otočil sa a pohľad uprel na ženu, ktorá sa veselo rozprávala s inou ženou, "ma presviedčala, že, aby som išiel. A roky v manželstve ma naučili, že ak chceš, aby tvoja žena kvitla, je dobré súhlasiť s jej názormi. Vyhneš sa tak zbytočným konfliktom." nahol sa bližšie k Tomášovi a ľahko sa usmial. Tomáš sa otočil k Zuzke, ktorá pobavene zdvihla obočie a potom s úsmevom prikývol. 

"Budem si to do budúcna pamätať. Aby aj moja manželka mohla kvitnúť tak ako tá vaša." povedal priateľsky. Profesor prekvapene zdvihol obočie a nahol hlavu k Zuzke. 

"Takže si sa oženil? Gratulujem, úžasná správa." potľapkal Tomáša hrdo po pleci a potom vystrel ruku k Zuzke. "Veľmi ma teší, pani Izakovičová?" láskavo sa usmial a keď mu Zuzka podávala ruku, galantne ju otočil a pobozkal. 

"Kľudne mi hovorte menom. Volám sa Zuzana." povedala milo a tiež sa na neho usmiala. 

"Daj si pozor na ústa. Zuzka nie je len taká obyčajná sestrička, s ktorou mám chuť neviazane si užívať." vyslovil vážnym hlasom. Bernard sa uškrnul a letmo si Zuzku opäť prehliadol. 

"Musím uznať, že máš vkus. Ale bez ohľadu na to, ako dobre vyzerá, je bezvýznamná. Čím by sa ti mohla rovnať?" Zuzke do vnútra vošla bolesť. Pohľad, ktorým Tomášov otec vnímal ľudí, ju zraňoval. 

"To ty nikdy nepochopíš otec. Aj keby som ti dal milión argumentov, nepochopíš nič. Tvoje vnímanie je až príliš plytké. Ale jedno ti musí stačiť nato, aby si okamžite prestal a Zuzke sa ospravedlnil. Ale chápem, že niečoho takého, vážený pán Izakovič nie je schopný." vyslovil prísne Tomáš. Bernard stiahol obočie. Prezrel si Tomáša a Zuzku vážnym pohladom. 

"Ale prosím ťa. Kvôli čomu by som sa mal ospravedlňovať obyčajnej sestričke?" spýtal sa posmešne. 

"Bernard, ale už by si mohol prestať." pridala sa Vilma rázne. Bernard sa zamračil a prekvapene na ňu pozrel. 

"A ak nie?" spýtal sa dôležito. 

Zuzka práve v kúpeľni dokončovala posledné úpravy na chystaný večer. Tomáš spokojne sedel na sedačke a hladil Barrasa. V jeho vnútri sa rozlievala radosť z toho, že po jeho boku bude kráčať Zuzka už ako jeho manželka. Keď otvorila dvere a neistým krokom vošla do obývačky, Tomáš nemo otvoril ústa a s úžasom si ju celú prezrel. Potom sa postavil a pomalými krokmi k nej pristúpil. Úplne sa stratil v jej veselom, belasom pohľade. Zastal malý kúsok od jej pier a preplietol si s ňou prsty. 

"Trúfnem si tvrdiť, že presvetlíš celú sálu, keď sa tam objavíš. Keď sponzori zistia, že naša nemocnica zamestnáva takú nádhernú sestričku, nebudú váhať a s radosťou sa budú predbiehať, kto dá viac." vyslovil s nadšením a hrdosťou. Zuzke sa v očiach objavila obava. 

"Počkaj a nie je to príliš?" sklonila pohľad na seba a rukou uhládzala svoje šaty, akoby si myslela, že sa tým zovšednia. Tomáš sa s láskou usmial. 

"Moja drahá. Moja milovaná. Tie šaty sú krásne, ale najdôležitejšie je to, čím žiariš. Tvoja čistá duša je tým najdrahším šperkom, ktorý ťa zdobí." povedal nežne a priložil si dlaň na jej líce. Potom ju niekoľkokrát jemne pohladil. "Moja ľalia. Milujem, keď smiem uchopiť tvoju neistotu a necháš, aby som v tvojom srdci odkryl nové obzory, v tichu a očakávaní. Tie, ktoré ťa zhmotňujú v pravej podstate tvojho Darcu. Lebo s Ním nachádzaš aj, keď sa cítiš stratená. S Ním kráčaš, aj keď si neistá. A s Ním zvíťazíš, aj keď budeš mať pocit, že si porazená." Zuzka sa zhlboka nadýchla a privrela oči. Jeho hlboký hlas a slová, ktoré prechádzali jej neistotou, sa hlboko zakoreňovali v jej srdci. Tvorili ešte výraznejšiu stopu lásky k mužovi, ktorý ju skryl do náručia a nežne si užíval bozky na jej odhalené ramená. 

"Nemali by sme už ísť?" šepla, keď v nej začal čoraz viac prúdiť pocit túžby po ňom. Tomáš sa odtiahol, s ľahkosťou ju pobozkal na pery a túžobne šepol:

"Iba ak mi niečo sľúbiš." Zuzka otvorila oči a so záujmom na neho zdvihla obočie. 

"Juraj, čo tu robíš?" predbehla ho Zuzka. Vážne zovrel sánku a prehltol sucho, ktoré sa mu v hrdle, z nervozity, urobilo. 

"Prišiel som sa rozlúčiť. Prepustili ma pred pár dňami, počkám ešte, kým sa mi zacelí rana a odchádzam naspäť na misiu. Teraz však, niekoľko dní, chcem stráviť čas so svojou priateľkou. Vlastne, vďaka jej láske, som nabral odvahu všetko ti prezradiť a poprosiť ťa o odpustenie." zmĺkol a zamyslene sa vrátil do spomienok na večer, keď Zuzke všetko povedal. 

"To je pekné. Žehnám vám, nech ste spolu šťastní." vyslovila úprimne. Juraj sa usmial a prikývol. 

"Ďakujem. Je obdivuhodné, aká si žena. Aj napriek tomu, čo všetko som ti urobil, dokážeš tak ľahko odpustiť. Neviem, či by som niečo také dokázal ja." odvetil vážne a pretrel si šiju. Zuzka sa na neho pokojne pozrela. Neodpovedala. "Už asi pôjdem. Nechcem ťa rušiť v práci." keď sa otočil a privolal výťah, Zuzka k nemu podišla. 

"Počkaj Juraj, prosím, nevieš niečo o Petrovi? Vraj včera nebol v práci a vyzerá to tak, že ani dnes sa neukáže." nástojčivo na neho uprela pohľad a čakala na jeho odpoveď. Juraj nahol hlavu na stranu a zamyslel sa. 

"Vlastne ani neviem. Pár dní sa neukázal doma. Zdalo sa mi, že si prechádza niečím ťažkým. Javilo sa to tak, že túži nadviazať tam, kde to pred pár rokmi ustrihol. Skúsim mu zavolať, počkaj." povzbudivo sa na Zuzku usmial. Ona si ticho vzdychla a mlčky sledovala, ako vytočil Petrovo číslo na mobile. Ozvala sa však odkazová služba. Juraj rezignovane zdvihol obočie. Zuzka ticho poďakovala a vrátila sa naspäť do sesterne. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Iba dúfala, že Petrovi sa nič zlého nestalo a tento útek je len kvôli tomu, aby našiel to, čo tak dlho hľadá. 

Bol piatok ráno, keď sa Tomáš viedol ruka v ruke na ich oddelenie. Tesne predtým, než ona vošla do prezliekarne sa k nej nahol a s láskou ju pobozkal na tvár. Zuzka sa na neho usmiala a zamilovane na neho pozerala, až kým sa nestratil vo svojej lekárskej izbe. Inka stála niekoľko metrov za nimi a s otvorenými ústami šokovane hľadela za Zuzkou. O niekoľko minút na to, keď to všetko predýchala, ju dobehla. Zuzka práve stála pri svojej skrinke. Inka na ňu mlčky hľadela celý čas, keď sa prezliekala. 

"Dobré ráno, Inka. Prečo sa na mňa tak pozeráš?" otočila sa k nej, pretože cítila jej neustály pohľad aj bez toho, aby sa na ňu pozrela. 

"Ty a doktorko ste spolu. Ja som to tušila." vyslovila horlivo a zo široka sa usmiala. Zuzka k nej podišla a vážne sa zahľadela na jej oči.

"Teraz, keď je uspokojená tvoja túžba, že to vieš, veľmi dúfam, že nebudeš mať potrebu o nás hovoriť ďalej. Potešila by si ma tým. Skús si to predstaviť z druhej strany, ty nemáš rada svoje súkromie?" spýtala sa s pokojným pohľadom. Inka sa zamyslela a ticho prikývla. 

"Ale tu v nemocnici sa klebety šíria rýchlo. Aj keby som mlčala, skôr či neskôr sa to prevalí." snažila sa argumentovať. 

"To mi je jasné. Podstatné však bude, že tvoj jazyk bude čistý. Nie je dôležité, že budeš prvotným zdrojom toho, čo sa deje, podstatné je, že dokážeš byť láskavá v tom, čo hovoríš, za chrbtom toho druhého. To vypovedá veľa aj o tebe." keď to Zuzka dopovedala, jemne ju pohladila po pleci a odišla bez ďalšieho slova do sesterne. Pár minút potom, čo si začala pozerať odkazy od hlavnej, sa vo dverách objavila Veronika. 

"Dychberúco. Strácam rovnováhu a to sa na mňa iba pozrieš." vyslovovala prerývane. Tomáš sa pomaly nahol na druhú stranu a vychutnával si bozky tam. 

"Premýšľam, že by sme sa mohli premiestniť do spálne, čo myslíš?" spýtal sa so zrýchleným dychom a naliehavo na ňu upieral pohľad. Zuzka ticho prikývla s túžbou v očiach. Tomáš ju rázne chytil opäť na ruky a s vášnivým výrazom v tvári ju preniesol až k posteli. "Nikam sa neponáhľame, iba som si myslel, že by ti dobre padlo, keby si si po takom náročnom dni mohla obliecť niečo ľahšie. Napríklad moje tričko." pobavene sa usmial. "Niežeby tieto šaty na tebe neboli nádherné." Zuzka sa zasmiala a veselo prikývla. 

"Iste, rozumiem." Tomáš k nej odzadu pristúpil a priložil si ruku na pravú stranu jej krku. Pomaly jej odhrnul vlasy a opäť sa priblížil k jej uchu. 

"Smiem ti pomôcť?" šepol nežne. Zuzka zvážnela, privrela oči a súhlasne prikývla. 

"Budem rada." šepla so zatajeným dychom. Tomáš jej ukazovákom jemne prešiel po kľúčnej kosti a s úsmevom sa zahľadel na drobné gombíky, ktoré zdobili chrbát šiat. Trpezlivo si vychutnával ich rozopínanie a keď sa dostal k poslednému, chvíľu zastal a nahol hlavu na stranu. Užíval si pohľad na jej odhalenú pokožku. Pomaly prešiel k jej ramenám a s ľahkosťou šaty z jej tela spustil na zem. Túžobne sa opäť na ňu zahľadel a prstami pohladil miesto, ktorého sa dotkol pri tanci, keď mala šaty ešte na sebe. Zuzka sa jemne prehla a ticho vzdychla jeho meno. 

"Nevieš si predstaviť, koľkokrát som si predstavoval tento okamih. Kedy si budem môcť vychutnávať každý centimeter tvojej nádhernej pokožky." ako to dopovedal, opäť sa vzpriamil. Dotyky, ktoré jej potom venoval, ju ešte viac prehlbovali v túžbe k nemu. Pomaly ju obišiel a chytil jej prsty do svojej dlane. Začal od malíčka a každému jednému prstu venoval ľahký bozk na bruško. Popritom skúmal jej tvár, ako pootvorila ústa a zhlboka sa nadýchla. Oči sa jej privreli túžbou, ktorá sa hromadila v jej vnútri zakaždým, keď zhmotnil svoju chuť po nej. Chvíľu ju s láskou skúmal a pomaly si vyzliekol sako. Zuzka opäť otvorila oči a nesmelo sledovala, ako si dal dole aj kravatu a začal si rozopínať košeľu. 

Zuzka vyšla von na terasu a s ľahkým úsmevom si prezerala jazero. Odrážal sa na ňom mesiac. V rytme hudby sa jej zdalo, akoby jej chcel darovať jemný tanec na vodnej hladine. Oprela sa o drevené zábradlie a zasnene sa usmiala. 

"Daroval si mi mnoho, Bože a hoci by som si priala, aby som mohla poznať svojich biologických rodičov a v tento deň, aby tu boli so mnou, keď sa započúvam," odmlčala sa a pomaly sa otočila tam, odkiaľ k nej doznieval veselý smiech Alenky, Patrika, Janky, Sebastiana a ďalších blízkych ľudí, "zistím, že si mi podaroval to, čo moje srdce potrebuje. Ďakujem za tento nádherný deň a za môjho manžela." opäť sa otočila k jazeru a so spokojným úsmevom sledovala drobné svetielka, ktoré sa odrážali z osvetlenia od reštaurácie. Začula pomalú chôdzu, ktorá sa k nej približovala. Nepotrebovala zisťovať, kto to je. Zvuk jeho krokov poznala aj na diaľku. Tomáš jej na odhalené plecia položil svoje sako. 

"Nie je vám zima, mladá pani?" spýtal sa hravo. Zuzka sa ľahko usmiala. Spomenula si na rovnaké gesto spred pár rokov, keď boli ešte študenti. Otočila sa k jeho veselému úsmevu a nežne ho pohladila po líci. 

"Keď si pri mne, ani chlad nemá taký účinok." pritúlila sa k jeho hrudníku a so spokojným povzdychom si položila na neho hlavu. Tomáš ju celú skryl do svojho náručia. 

"To je tak neuveriteľne nádherné, že si moja žena. Užívam si to plnými dúškami. Moja nežná manželka. Láska môjho srdca. Noc patrí iba nám dvom. Ja budem patriť iba tebe a ty vykvitneš v mojom náručí ako ruža." pri poslednej vete sa nahol k jej uchu a sladko jej to potichu pošepol. "Nikto si nevšimne, keď ťa teraz vezmem preč. Čo myslíš?" šepol túžobne. Zuzka sa zhlboka nadýchla. 

"Som nevesta a ty ženích. Si si istý, že si toho nikto nevšimne?" uškrnula sa pobavením. 

Zuzka sedela v aute vedľa Tomáša a s jemným úsmevom si prezerala ich prsty, ktorými sa navzájom dotýkali. Letmo si prehliadla obrúčku na svojom prste a tiež tú, ktorá zdobila Tomášov prst. Do srdca jej vošlo nadšenie. 

"Môj neobyčajný manžel." šepla zamilovane. Tomáš sa k nej otočil a veselo sa usmial. Pomaly sa priblížil k jej perám a s láskou ju pobozkal. 

"Ako sa máte, pani Izakovičová?" spýtal sa s hravým úsmevom. Zuzka sa usmiala rovnako. 

"Nádherne. Je až neuveriteľné, aké je to všetko dokonalé. A ten pocit, že už som tvoja manželka. Moje srdce sa nevie upokojiť od radosti." vyznala sa s tichým povzdychom a pohladila Tomáša s láskou po líci. So spokojným úsmevom privrel oči a užíval si malý okamih osamote so svojou manželkou. Keď oči opäť otvoril, zvážnela mu tvár a pritiahol si svoje telo bližšie k nej. Perami sa priblížil k miestu pod jej uchom a úplne ľahko tade prešiel prstom. 

"Chcel by som, aby si vedela, že sa nič nemení, tým, že si moja žena. Stále túžim potom, aby si sa cítila slobodne. Vlastne mení sa iba jedno." šepol hravým hlasom. Zuzka sa usmiala a on ju na miesto, kde sa jej vytvorila vráska z úsmevu, túžobne pobozkal. 

"Áno a aká?" spýtala sa pobavene a rukou mu vošla do vlasov. 

"Na svadobnú cestu príďte potom k nám. Máme na prenájom krásny domček pri mori. Užijete si súkromie a aj strávime trochu viac času spolu." navrhla Vivien a potom sa stratila, lebo si všimla, že sa hostia začínajú hýbať ich smerom, aby mladomanželom pogratulovali. Tesne predtým, než k nim pristúpili poslední gratulanti, Zuzke padol pohľad na približujúcu sa Vilmu, ktorá na vozíku tlačila usmiateho Sebastiana. Chvíľu sledovala Vilminu vážnu tvár a potom opätovala úsmev Sebastianovi. Keď si ich všimol Tomáš, tiež sa na nich milo usmial. Chytil Zuzku za ruku a obaja im išli naproti. Zuzka sa naklonila k Sebastianovi, ktorý sa na ňu pozeral s dojatými očami. 

"Sebastian, nemal by si ležať ešte v posteli?" spýtala sa Zuzka starostlivo a srdečne ho objala. Sebastian sa zhlboka nadýchol a s privretými očami si užíval možnosť držať svoju dcéru vo svadobných šatách. Alenke, ktorá sa na všetko prizerala z diaľky, sa zatajil dych. 

"Aj keby ma mali priviesť na lôžku, nenechal by som si ujsť váš spoločný deň." nadšene odpovedal Sebastian a nežne pohladil Zuzku po ruke. Potom podal ruku Tomášovi a srdečne obom pogratuloval. Alenka uprene sledovala Vilminu tvár. Nesmelo zdvihla pohľad a rozcítene letmo skúmala Zuzku. Alenka mala hroznú chuť zasiahnuť a konečne zlomiť to nezmyselné mlčanie o tom, že je Zuzkinou biologickou matkou. Keď sa pozrela na Sebastiana a jeho oči, okamžite pochopila, že muž na vozíku bude Zuzkin biologický otec. Patrik si starostlivo prehliadal Alenkinu vážnu tvár. Potom sa otočil smerom, kde sa pozerala a hneď všetko pochopil. 

"Pani riaditeľka, nečakali sme, že prídete." pridal sa do rozhovoru Tomáš. Vilme sa zatajil dych, keď Zuzkin pohľad opäť padol na ňu. 

"Vlastne, poprosil som ju ja, aby ma odviezla. Nemal som nikoho po ruke, kto by mi pomohol sa sem dostať." pomohol zarazenej Vilme Sebastian. 

"Naozaj? A ako si sa to dozvedel?" zvedavo sa spýtala Zuzka. Sebastian chvíľu mlčal. 

Po tom, čo Veronika so Zuzkou skončila a pomohla jej, spolu s Alenkou, obliecť si jej svadobné šaty, upravila sa aj ona. 

Ďalšie dve hodinky strávili potom spoločne pri jej čerešni, kde za nimi napokon prišli aj Patrik s Alenkou a zabavili sa pri tom, že si spravili niekoľko milých spomienkových fotografií. Zuzkine srdce prekypovalo vďačnosťou, že jej Boh podaroval, okrem nádherného počasia, aj blízkosť jej najvernejších. Keď sa Veronika družne zhovárala s Alenkou, Zuzka v tichu vošla medzi svoje kvety a s láskou ich pohladila. Zaujato sa zahľadela na kopce pred sebou. 

"Začína nová etapa môjho života. Neviem, čo ma čaká, ale toto miesto bude pre mňa vždy výnimočné. Prežila som tu krásne detstvo a nadprirodzené chvíle s Tebou. Vďaka." ticho šepla, privrela oči, zdvihla hlavu k nebu a zhlboka sa nadýchla. Pohladil ju ľahký jemný vánok, akoby jej Boh chcel odpovedať. Zuzka sa jemne usmiala. 

"Musíme ísť." zaznel naliehavý Veronikin hlas. "Nevesta nesmie meškať. Tomáš by sa už na mňa tak pekne neusmieval, keby to dopustím." dodala pobavene. Zuzka sa k nej otočila a veselo sa na ňu usmiala. Veronika toho využila a rýchlo jej urobila ešte jeden záber. Potom sa všetci štyria rýchlo pobrali naspäť. 

Zuzka zasnene sledovala svoj rodičovský dom, keď sedela na zadnom sedadle Patrikovho auta. Pomaly sa jej strácal z dohľadu a v jej vnútri sa vytvorila zvláštna tieseň z toho, že opúšťa starý život. Ticho si vzdychla. Po chvíli sa jej však v mysli objavili okamihy s Tomášom. Cítila sa pri ňom tak krásne, že sa musela zamilovane usmiať, keď si predstavila, že za malý okamih bude stáť vedľa neho a budú si hovoriť spoločné sľuby. Viem, že si mi ho vybral, môj dobrý Bože. Už v tých začiatkoch. A ja, zahľadená tým nesprávnym smerom, som vtedy Tvoj dar prijala nesprávne. Teraz ho však príjmam s pokorou, úctou a vďakou. Môj budúci manžel je môj a ja budem jeho. Poveď nás. Buď našim stredom. Udaj nám to správne tempo a zdokonaľ náš krok, aby vždy, nech sa udeje čokoľvek, sme hľadeli skrze Tvoju vôľu. Viem, že vtedy bude mať náš vzťah tú správnu hĺbku. V Ježišovi nás poúčaj a skúmaj naše srdcia, aby sme sa milovali navzájom s takou odovzdanosťou, ako Ty miluješ nás. Jej myseľ bola tak zahĺbená do jej tichej modlitby, že si pri privretých očiach vôbec nevšimla, že Patrik už zastal na mieste. 

"Naša krásna nevesta, si pripravená vidieť svojho ženícha?" spýtal sa Patrik s veselým pohľadom, keď sa otočil k Zuzke. Alenka urobila rovnako a dojato sa na Zuzku usmiala. Zuzka pomaly otvorila oči a zahľadela sa na miesto, kde ju pred pár dňami Tomáš požiadal o ruku. Vtedy ešte netušila, do akého dobrodružstva sa podujme. Zhlboka sa nadýchla a nadšene prikývla. Tým, že sa tu tentokrát ocitla za denného svetla sa jej to zdalo ešte krajšie. Spomenula si na príbeh o Adriane a Albertovi, ktorý jej Tomáš rozprával a zasnene sa usmiala. Keď jej Patrik otvoril dvere, pomaly vystúpila a rozhliadla sa okolo. Cítila sa ako v nebi. Znova privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Opäť pocítila rovnakú sladkú vôňu kvetov ako predtým. Tentokrát sa však na tú krásu mohla aj pozerať. Zamyslene sa zahľadela na cestičku, ktorá viedla ku kaštieľu. Po chvíli otočila zrak do lesíka. 

Ráno sa Zuzka zobudila s jemnou nervozitou v podbrušku. Na skrini viseli jej svadobné šaty. Nadšene sa usmiala. Dnes sa stane Tomášovou ženou. S divoko bijúcim srdcom sa priblížila k šatám, odopla obal a ľahko ich pohladila. "Môj drahý, môj milovaný manžel." šepla so zasneným pohľadom. Zrazu jej zaznel zvuk smsky v mobile. 

U riaditeľky som všetko vybavil. Dnešný deň patrí iba tebe, moja drahá, moja milovaná. Máš už pre mňa pripravenú hádanku, aby som mohol splniť úlohu, ktorou si získam ruku svojej princeznej?  

Zuzka sa veselo zasmiala. Premýšľala nad odpoveďou. Po chvíli sa opäť pobavene usmiala, keď sa jej na displeji objavila ďalšia správa od neho:

Alebo môžem splniť aj inú úlohu, ak by si chcela. Napríklad putovať cez sedem dolín a sedem riek a priniesť ti kvet, ktorý ešte nikto nikdy nevidel. 

Zasnene sa zamyslela a po pár sekundách napísala odpoveď:

Boj o moje srdce si vybojoval už dávno, môj vzácny princ. Svojou múdrosťou, zbožnosťou, húževnatosťou, nezlomným duchom a neskonalou láskou. Nepotrebujem nič viac iba, aby si stál po mojom boku a spoločne sme náš manželský zväzok stavali na pevných základoch viery v Ježiša. 

"Záleží od toho, ako sa na to pozrieš." vyslovila vážne. Peter sa celý otočil jej smerom a prezeral si jej oči. Nebol si istý, či to bolo tým, že sa cítil smutný, ale niečím ho priťahovala. Zrazu sa Veronika zvrtla a pomalým krokom začala kráčať naspäť na terasu. 

"Dám si vodu." vyslovila tesne predtým, než zašla z kuchyne do obývačky. Peter nechápavo hľadel za ňou. Letmo sa usmial a pozrel na kvety na stole. Po chvíľke otvoril skrinku, vybral odtiaľ pohár a napustil ho vodou. Sebaistým krokom potom prešiel naspäť na terasu a položil pohár na stôl, bližšie k Veronike. Uprene sa začal sústrediť na jej tvár. 

"Som rád, že si tu ostala." vyslovil túžobným hlasom. Veronika sa oprela o kreslo, privrela oči a zhlboka sa nadýchla. 

"Ostala som aj kvôli sebe. Toto miesto sa mi zdalo vhodné na to, aby som si mohla oddýchnuť." uškrnula sa. 

"Iste." dodal pobavene a zahľadel sa do diaľky. "Takže, poznáte sa so Zuzkou dobre?" spýtal sa prvú otázku, ktorá ho napadla. Veronika sa strhla a vážne sa na neho pozrela. "Nie, neboj sa, nehodlám už Zuzku obťažovať. Pochopil som, respektíve snažím sa chápať tomu, že už nemám šancu." vyslovil smutne. 

"A čo ti bráni v tom, pochopiť to úplne? Nie je náhodou priamou podstatou lásky to, že tomu druhému prenecháš slobodu v tom, aby bol šťastný?" spýtala sa vnímavo Veronika. Peter sa zamyslel. 

"Ak sa chceš rozprávať Peter, je potrebné, aby si aj počúval a nehovoril iba o tom, čo chceš ty. Nie je pravda, že sme sa neporozprávali a nie je ani pravda, že som sa ti vzďaľovala z vlastnej vôle. Ty si mi nedal na výber. Prídeš si po mnohých rokoch a očakávaš, že všetko bude rovnaké. Ale to nie je možné. Aspoň pre mňa nie. Vieš prečo?" vyslovila sebaisto. Peter na ňu uprel hlboký pohľad. 

"Prečo?" bolestne stiahol obočie. 

"Ja už nie som rovnaká. A tak je to správne. Keby to tak nebolo, moje srdce by to nezvládlo. Ty si myslíš, že život sa točí len okolo teba a mňa, ale nie je to tak. Sú v našich životoch aj iní ľudia a práve ich si Boh používa k tomu, aby nás formoval. A s nimi mení aj naše pocity. Môže použiť smútok k tomu, aby radosť, ktorá nás pri najbližšej zákrute čaká, nadobudla to správne svetlo. Môže použiť sklamanie, aby láska, ktorá nás neskôr postretne, vykvitla v omnoho väčšej kráse. Môže použiť nenaplnené predstavy, aby nám vytvoril budúcnosť, ktorú v našich predstavách nedokážeme obsiahnuť. A keď sa cez to suché územie brodíš príliš dlho, stratíš smer. Bez viery v Ježiša bude tvoje srdce kričať, že sa to nedá, že to nedokážeš zvládnuť. Ak však na okamih zastaneš, dostatočne otvoríš oči a necháš to malé zrniečko, ktoré sa tak úpenlivo snaží zakoreniť, aby našlo svoje miesto v Božích rukách, pochopíš. Zo suchej skaly vytriskne voda života. Nejde tu ani tak o teba a o mňa alebo o mňa a Tomáša. Je tu niečo viac. Obeta Ježiša Krista, ktorá je pre teba dôležitá len preto, aby si sa ku mne priblížil, ti dá omnoho viac. Nedokážem ti to dať ani ja, ani žiadna iná žena v tvojom živote. Je to tvoj večný život. V plnosti, pokoji, prijatí a dostatočnosti."

"Ak nejde o teba a Tomáša, prečo sa chcete tak rýchlo brať? Prečo nemôžeš počkať, kým sa mi podarí nájsť to, o čom rozprávaš a až potom sa nerozhodneš?" spýtal sa zmätene. Zuzkina tvár zjemnela. Srdce sa jej úplne upokojilo. 

"Ak sa to stane a ja verím, že si veľmi blízko, aby si to prijal, zistíš, že moja osoba pre teba už nebude taká dôležitá v tomto smere ako teraz." priateľsky sa usmiala. Peter sa zamračil a rázne pokrútil hlavou. 

"To sa nestane. Vždy budeš tá, ktorú budem milovať najviac na svete. Nezmení to ani Ježiš." rázne dodal. Zuzka sa odmlčala a opäť sa v tichu zahľadela na stromy. 

Zuzka sa zamilovane usmiala a privoňala si ku kvetom. Veronika práve vychádzala von a všimla si ako Zuzka s úsmevom sedí na zadnom sedadle čierneho elegantného auta. Nechápavo sledovala ako mizne v diaľke. Snáď zabudla? Okamžite vytiahla mobil a snažila sa jej dovolať. Zuzka zdvihla pri druhom zazvonení. 

"Ahoj Veronika, prepáč, viem, že som ti sľúbila, že sa dnes porozprávame, ale Tomáš pre mňa pripravil nečakané prekvapenie. Sľubujem, že hneď ako to bude možné, všetko ti vysvetlím." povedala Zuzka ospravedlňujúco. Veronika sa priateľsky usmiala. 

"Len si to užite." vzdychla si. Zuzka sa poďakovala a zložila. S myšlienkami na Tomáša jemne pohladila kvety a s úsmevom sledovala cestu. Šofér bol celý čas tichý a takmer nereagoval na žiadnu z jej otázok. Keď odbočil na štrkovú cestu, ocitli sa na mieste, ktoré bolo z bočných strán hlboko posiate stromami. Zuzka sa nadšene usmiala. Tomáš presne vedel, čo má rada. Šofér zastal, vystúpil von a otvoril Zuzke dvere. Keď vystúpila, pred ňou sa vynímal obrovský, jemne osvetlený dom s nádhernou terasou, na ktorej bol bazén, hojdačka a dve hojdacie kreslá. 

"Váš hostiteľ vás čaká vo vnútri. Príjemný večer." dodal mladík. Nastúpil naspäť do auta a odišiel preč. Zuzka sa za ním prekvapene pozrela. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Tomáš bol vždy osobný, už dávno by jej išiel naproti a skryl by ju v objatí. Pomalými krokmi pristúpila k dverám a neisto stlačila kľučku. 

Veronika sa stretla ešte s jednou kolegyňou a spolu strávili niekoľko minút v priateľskom rozhovore. Práve pristupovala k svojmu autu, keď ju dobehol Tomáš. Nechápavo na neho upierala oči. 

"Tomáš? Čo tu robíš, mal si byť predsa so Zuzkou." zarazene pootvorila ústa a naspäť privrela dvere od svojho auta. Tomáš sa na ňu zamračil a hlasno si vzdychol. 

"Poznáte sa s novým primárom vášho oddelenia?" spýtala sa Veronika radostne a otočila sa naspäť k Petrovi. Hneď ako zazrela Petrov pohľad na Tomáša, nechápavo sa obrátila naspäť k Zuzke. Spytujúco na ňu zdvihla obočie. Tá smutne sklonila hlavu a keď sa otvorili dvere výťahu, pomaly doň nastúpila. Veronika ju nasledovala a ticho sa jej spýtala: "Čo má Peter s Tomášom?" Nechápavo sa opäť pozrela na Petra, ktorý stále nepriateľsky hľadel na Tomáša. Po chvíli sa Tomáš otočil a so stále pokojnou tvárou odkráčal k Zuzke. Peter zaťal obe päste a nastúpil potichu tiež. Veronika sa cítila nepríjemne. Mala pocit, že vzduch vo výťahu zhustol a keby tam Veronika ani Zuzka neboli, strhla by sa dnu búrka. Aspoň z Petrovej strany. Keď sa dvere od výťahu opäť otvorili ako prvý vystúpil Peter a bez slova zmizol tak rýchlo, že to Veronika takmer nezaregistrovala. Tomáš so Zuzkou tiež vystúpili na chodbu a Veronika ich nasledovala s nechápavým výrazom. Zuzka sa zhlboka nadýchla a neistým pohľadom pozrela do Tomášových očí. 

"Zuzka? Vieš mi vysvetliť, čo to malo znamenať?" nahla sa k nej Veronika z druhej strany. 

"Ak budeš chcieť, vieš kde ma nájdeš." nahol sa Tomáš k Zuzke a letmo ju pobozkal do vlasov. Veroniku ticho pozdravil a odišiel k svojim dverám. 

"Veronika? Ten muž, o ktorom si mi hovorila, je Peter?" vnímavo sa na ňu zahľadela svojim modrým pohľadom. Veronike sa zatajil dych a ticho prikývla hlavou. 

"Vy sa poznáte?" spýtala sa vážne. Zuzka si ticho vzdychla. 

"Je to veľmi dlhý príbeh. Sľubujem, že ti ho dnes večer porozprávam. Dobre?" snažila sa odpovedať pokojne. Veronika na ňu uprela ešte frustrovanejší pohľad. 

Keď Tomáš zastavil pri aute, vypol motor a zamilovane si v tichu prehliadal Zuzkinu tvár. Tá sa nežne usmiala a pohladila ho po tvári. 

"Prečo sa tak na mňa pozeráš?" spýtala sa napokon, keď tak zotrvával aj naďalej. 

"To je tak nádherný pocit, vedieť, že sa onedlho staneš mojou manželkou." šepol zasnene. Zuzka sa k nemu nahla a pobozkala ho na pery. Tomáš privrel oči a prekvapene zdvihol pohľad. Keď sa odtiahla, obaja sa na seba usmiali.

"To bolo začo?" spýtal sa Tomáš zvedavo. Zuzka pokrčila plecami. 

"Len tak. Chcem ťa občas prekvapiť aj ja." usmiala sa veselo. Tomáš ju nežne pohladil a úsmev jej opätoval. 

"Niečo som ti vlastne zabudol povedať. Dnes som telefonoval so svojou sestrou a rozhodla sa, nečakane, prísť aj so svojou rodinkou. Dozvedela sa, totiž, že mama sa má dobre a prepustia ju. A dohodla sa, spolu s ňou, že jej pomôže s výstavou jej obrazov." Zuzka pri všetkých tých informáciách pootvorila ústa, jemne nadvihla obočie a ľahko sa usmiala. 

"Sebastian? Si v poriadku?" spýtal sa prekvapene Peter, keď videl jeho vážnu tvár. Ticho prikývol a ustarane sledoval Petrovu tvár. Niečo v jeho srdci sa zmenilo. Cítil obrovskú potrebu chrániť Zuzku. Tichý hlas v jeho vnútri mu však našepkával, aby bol opatrný a nesúdil veci príliš rýchlo. 

"Čo je medzi tebou a Zuzkou?" rozhodol sa po dlhšom tichu spýtať. Peter sa pri tóne jeho hlasu cítil zvláštne. 

"Prečo sa pýtaš?" nechápavo stiahol obočie. 

"Záleží mi na nej a nechcem, aby sa trápila pre niečo, čo sa zdá byť stratené." vyslovil Sebastian vážne. Peter sklonil hlavu a vošiel si prstami do vlasov. 

"Moja láska k nej je skutočná. Stratený som však ja a neviem ako to zmeniť. Túžim jej dať to, čo jej dáva niekto iný, ale tiež neviem ako." vyznal sa zlomene s tichým hlasom. Sebastianovi ho prišlo ľúto. Zrazu lepšie pochopil, čím si Zuzka prechádzala. Nahol sa bližšie k nemu a priateľsky sa ho snažil pohladiť po ruke. Otcovská láska, ktorá sa v ňom razovo zjavila, sa nepriečila dlhoročnému priateľstvu, ktoré medzi sebou mali. 

"Vieš, drahý priateľ, niekedy sa stane, že v živote spravíme zlé rozhodnutia, ktoré nás dovedú až do priepasti. Nad tou priepasťou sa však zakaždým objaví ruka nášho Záchrancu, aby nám ponúkol nový pohľad. A naviedol nás na tú správnu cestu. Ty môžeš byť niekde medzitým. Chýba ti však jedno." Sebastian sa odmlčal a čakal, kedy sa na neho Peter pozrie. Chvíľu mu to trvalo, ale potom tak urobil. 

Ešte keď Zuzka pristupovala ku dverám do Sebastianovej izby, v mysli sa jej vytvárali otázky. Prečo to všetci tak taja? Čo je na jej pôvode také zvláštne, že jej nikto nie je schopný povedať pravdu? A dozvie sa ju vôbec niekedy? Trikrát ticho zaklopala na dvere a pomaly vošla dnu. Sebastian okamžite uprel pohľad na Zuzkinu tvár a zo široka sa usmial. 

"Zuzka." snažil sa posadiť, aby mohol lepšie vidieť jej tvár. Srdce mu divoko bilo, keď si uvedomil ako blízko má svoju dcéru. 

"Dobrý deň, Sebastian. Som veľmi rada, že ste opäť medzi nami. Veľmi som sa za to modlila a nesmierne ma teší, že Boh moju prosbu vypočul." pristúpila k nemu bližšie, chvíľu si prezerala jeho oči, nežne sa usmiala a potom ho vtiahla do objatia. Sebastian sprvoti zmeravel, keď si však hlbšie uvedomil význam jej slov a gesto, ktoré k nemu urobila, odovzdane si ju privinul k sebe. 

"Vďaka Bohu." šepol s privretými očami. Užíval si túto chvíľu a považoval ju za najväčšie požehnanie, ktoré sa k nemu za posledný čas dostalo. 

"Cítite sa dobre?" spýtala sa, keď sa odtiahla a prisunila si k nemu stoličku. Sebastian ticho prikývol a dojato sa usmial. Zuzka prekvapene skúmala jeho vnímavý pohľad. 

"Nepotykali sme si náhodou? Ak som to ešte nenavrhol, budem rád, ak necháme formality stranou." navrhol jej s úsmevom. Zuzka mu úsmev opätovala a nesmelo prikývla.