Bolí to, keď rastieš? - 100.časť

Zuzka sa zamilovane usmiala, keď sa postavil a sledovala ho ako sa stráca v obývačke. Tomáš pomaly vošiel do kúpeľne. Keď začula zvuk sprchy, zhlboka sa nadýchla, šťastne vydýchla a jemne privrela oči. Tak veľmi sa jej páčilo zobúdzať sa pri ňom. Cítila sa úplná a milovaná. Srdce sa jej však zachvelo, keď si spomenula na to, čo jej Tomáš prezradil. Peter sa chce vrátiť a ešte k tomu sa uchádza o miesto primára tam, kde pracuje aj ona sama. A Tomáš. Hoci sa jej do toho, v tomto opojení lásky nechcelo, mala by začať hľadať spôsob ako to vyrieši. Nemôže na oddelení vytvoriť trojuholník zvláštnych vzťahov. A do toho Lenka. Nakoniec by to bol nekonečný kruh nedorozumení. Pocítila pri svojich nohách jemný dotyk Barrasovej labky. Otvorila oči a spokojne sa usmiala. Pohladila ho jemne pod krkom.

"Cítiš moje trápenie, však? Muž, ktorého milujem verzus muž, ktorý nechal otvorené dvere mojej minulosti. Čo mu poviem, keď sa stretneme? A chcem mu vlastne niečo povedať? Kiež by ostal tam, kde je, bolo by to jednoduchšie. Lenže jednoduchšie veci nie sú vždy tie najlepšie, však? Boh vždy vie, na ktorých miestach má odkryť to, čo sa nám zdá vyriešené. On ešte nepovedal posledné slovo a ja chcem prijať to, čo je v Jeho vôli správne pre mňa. Aj keby to malo spočiatku bolieť." vyslovovala potichu, hladiac Barrasa na rovnakom mieste. Jeho oddané psie oči ju vnímavo sledovali. Zdalo sa, akoby počúval a chápal. Keď si toho Zuzka všimla, ľahko sa usmiala a pohladila ho oboma rukami pri ušiach. "Ty môj verný psí priateľ. Dobre vidno, akého majiteľa máš. Ste si veľmi podobní." veselo k nemu šepla a potom sa postavila, aby sa mohla prezliecť. Keď Tomáš vyšiel z kúpeľne, letmo sa na ňu usmial pomaly prechádzajúc okolo sedačky, kde sedela. Venovala mu rovnaký úsmev a keď sa stratil v spálni, podišla do kúpeľne ona, aby sa mohla upraviť. Keď po dvadsiatich minútach vyšla von, Tomáš sedel pokojne na sedačke a sústredene hladil Barrasa tentokrát on. Trpezlivo čakal, kedy bude Zuzka hotová, aby mohli spoločne odísť na raňajky. Chvíľu oboch sledovala ticho od dverí kúpeľne a keď sa Tomášov pohľad stretol s jej, povzbudivo sa usmiala.

"Už som hotová, môžeme ísť." Tomáš prikývol, podišiel k nej a chytil ju za ruku. Vzal si svoje osobné veci, ktoré potreboval do práce a bez ďalšieho slova viedol Zuzku až k autu.

"Kam vlastne ideme?" spýtala sa so záujmom, keď si zapínala bezpečnostné pásy. Tomáš zapol rádio, naštartoval auto a sústredene vyšiel z garáže.

"Na naše spoločné miesto, moja drahá. Po ceste sa ešte zastavím za babičkou a nechám jej Barrasa na víkend." chytil jej ruku, ktorú mala položenú na stehne a nežne ju pobozkal. Zuzka sa zamilovane usmiala, prikývla a spokojne sa nadýchla. Pri ňom nedokázala myslieť na nič iné, iba na to, aké krásne okamihy v jeho blízkosti prežíva.

Keď Tomáš zaparkoval pri reštaurácii, okamžite spoznala miesto, kde prišli. Vystúpila von a spokojne sa zahľadela na jazero, ktoré sa rozprestieralo všade, kam dovidela. Potom sa otočila a pohľad jej padol na drevené schody. Opäť sa usmiala. Presne vedela, kam smerujú. Za ranného svetla to tu vyzeralo úplne inak, ako keď tu boli naposledy. Tomáš k nej podišiel a pohladil ju po chrbáte.

"Ak budeš chcieť súkromie, v kľude si môžeme dať raňajky aj hore." šepol blízko jej ucha. Zuzka sa k nemu otočila a zamilovane sa mu skryla v objatí.

"Rada by som šla na terasu. Ten výhľad na jazero je úchvatný." povedala ticho a z hlboka sa nadýchla jeho vône. Tomáš prikývol a keď sa odtiahla, pomaly ju viedol až na miesto, kde chcela. Galantne jej odsunul stoličku a pomalou chôdzou sa usadil oproti nej. Prstami si prekryl pery a zamilovane sledoval jej zaujatý pohľad do diaľky. Páčil sa mu pocit, ktorý sa rozlial v jeho srdci. Sledovať bez obáv svoju milovanú, ako jej v očiach hrá rovnaké nadšenie ako cítil on sám. Po malej chvíli Zuzka otočila pohľad k jeho očiam.

"Obrovské požehnanie, môcť byť na takom nádhernom mieste spolu s tebou." vyslovila radostne. Ich zamilované pohľady prerušil čašník.

"Pán Izakovič, keby sme vedeli, že prídete, prichystali by sme vám stôl." odovzdane vyslovil mladík vedľa ich stola. Zuzka si ho so záujmom prezerala.

"To je v poriadku Adam. Prišli sme sem neplánovane." povzbudivo ho Tomáš upokojil očami. Čašník prikývol a na oboch sa vnímavo pozrel. 

"Dáte si to, čo zvyčajne alebo si budete priať niečo špeciálne?" spýtal sa so záujmom Adam a očami zastal na Zuzke. Tá nechápavo pozrela smerom k Tomášovi, ktorý sa ľahko usmial.

"Dáme si to, čo máte dnes v ponuke." pokojne Tomáš prerušil Zuzkin pocit neistoty. Adam prikývol a stratil sa vnútri. Zuzka zmätene sledovala Tomášov pokojný pohľad, keď sledoval Adama cez sklenené dvere.

"Prečo sa k tebe správa tak formálne a neisto, akoby si bol jeho šéf alebo niečo podobné?" nechápavo sa spýtala Zuzka. Tomáš uprel pohľad k nej a pobavene sa zasmial.

"Som niečo podobné." vyslovil veselo a nahol hlavu bližšie k jej očiam. Zuzka šokovane zdvihla pohľad dohora.

"Niečo podobné?" čakala na objasnenie.

"Som majiteľ tohto miesta." vyslovil ticho a vnímavo sledoval jej výraz. Zuzka trikrát nechápavo zažmurkala a otočila hlavu hore, aby si prezrela strom, na ktorom ju s toľkou láskou hojdal. Tomáš vytiahol z vrecka malú krabičku a položil ju k jej rukám. Zuzka na neho uprela zmätený výraz. 

"Čo to je?" behala pohľadom raz k jeho očiam a raz k čiernej malej krabičke pri svojich prstoch. Tomáš sa pobavene usmial. 

"Otvor to, prosím." vyslovil nežne. Zuzka chvíľu váhala. Na malý okamih ju napadlo, či sa nerozhodol požiadať ju o ruku. Keď uvidel jej neistý pohľad, naklonil sa k nej. "Nemusíš sa báť. Nie je to nič, čo by ti bolo nepríjemné." šepol veselo. Zuzka zdvihla opäť svoje oči k nemu a opätovala mu úsmev. Potom sa konečne odhodlala a vzala si krabičku do rúk. Opäť sa pozrela na Tomáša, ktorý z nej nespúšťal oči. Chvíľu nechápavo hľadela na kľúčik, ktorý bol položený dnu. 

"Od čoho je ten kľúčik?" zvedavo zdvihla opäť pohľad k nemu a vybrala svoj nový darček von. Vnímavo si prehliadala to, čo k nemu bolo pripnuté. Bol to malý strieborný vtáčik, ktorý mal vystreté krídla a v strede tela sa mu leskol drobný červený kamienok v tvare srdca. 

"Kedykoľvek budeš potrebovať byť sama, premýšľať a v tichu si utriediť myšlienky, ktoré budú na teba doliehať, môžeš vojsť tade." otočil sa a ukázal ku dreveným schodom, ktoré boli uzavreté kovovými dverami na zámok. "Kľúč máš iba ty, aby ťa nikto nerušil. Verím, že ti Boh daruje na tom mieste útechu vždy, keď to budeš potrebovať." 

"Takže to miesto tam hore?" udivene sa obrátila k nemu. So silne bijúcim srdcom sledovala raz kľúč vo svojich prstoch a v zápätí zamilovaný Tomášov pohľad. 

"To miesto sa mi podarilo vytvoriť niekoľko dní potom, čo sme sa stretli v nemocnici. Veľmi som túžil po tom, darovať ti nové spomienky. Také, ktoré ťa nebudú zraňovať, ale budeš pri nich prežívať iba pocity šťastia a zamilovanosti. To miesto je súkromné. Dnu môžeš vojsť iba ty. Tak ako si Ester získala srdce svojho kráľa, tak si si ma ty získala celého. Som ochotný venovať ti všetok môj svet, ktorý presahuješ svojou jemnosťou a láskavou dušou." vyznal sa s nežným tónom v hlase. "Chcem, aby si vedela, že to nerobím preto, aby som si ťa k sebe pripútal. Túžim, aby si sa cítila slobodná, prijatá a chcená. Aby si sa nebála robiť akékoľvek odvážne rozhodnutia, ale práve naopak, aby si rástla tam, kde ťa Boh bude chcieť mať." Zuzka nemo počúvala jeho slová. Užasnuto pootvorila ústa a naliehavo k nemu uprela pohľad.

"Tomáš. Čo to so mnou robíš? Srdce mi ide vyskočiť z hrude z toho, aký ku mne si. Tvoje nesebecké gestá mi rozpínajú srdce k ešte väčšej láske a obdivu k tebe." so zrýchleným dychom pokrútila hlavou. Cítila, ako sa jej do očí hrnú slzy dojatia. To, čo pri ňom prežívala, vytváralo v jej srdci omnoho viac, ako si za celý život mohla predstaviť. Zastieral jej trápenie z Juraja, Petra, Lenky, z pocitu neprijatia jej biologických rodičov. Odkrýval jej to, čo mal Boh pre ňu pripravené už odzačiatku. Keď jej nežne chytil ruku do svojej, privrela oči a ticho šepla: "Môj drahý Bože, niet slov, ktorými by som dokázala vysloviť, čo si mi s týmto mužom daroval. Nekonečne ti ďakujem za neho." jedna slza, ktorá jej stiekla po líci, sa stala zhmotneným, tichým vyjadrením toho, čo v jej srdci kvitlo.