Bolí to, keď rastieš? - 101.časť

Alenka vychádzala von na záhradu, keď začula ako prichádza auto na príjazdovú cestu k ich domu. Pomalými krokmi podišla k bránke. Čakala, že to bude Patrik. Ich svadba mala byť iba v kruhu Zuzky a Tomáša, tak si chceli dopriať ešte spoločný obed, predtým, než sa stanú manželmi. Prekvapene hľadela so stiahnutým pohľadom na strieborný mercedes, pri ktorom okamžite zistila, že to Patrik nebude. Ešte väčší šok zažila, keď von vyšla Silvia. Zalapala po dychu a rukou sa zachytila dverí od bránky. Silviina tvár bola vážna. Na malý okamih zastala a so záujmom si poprezerala okolie. Alenku zabolelo srdce. Okamžite sa jej vynorili spomienky, keď sa spolu videli naposledy na tomto mieste. Silvia sa otočila jej  smerom a sebaistým krokom podišla ku nej. Chvíľu si ju mlčky prehliadala a potom si vzdychla.

"Ahoj." vyslovila vážne Silvia. Alenka na ňu upierala bolestný pohľad. "Nepozveš ma dnu?" spýtala sa neisto. Alenka zovrela pery a otvorila bránku.

"Prosím, poď ďalej." povedala s výdychom a pomalým krokom prešla až k drevenej lavičke, ktorú tam Patrik, prednedávnom, spravil spolu aj s drevenou terasou. Silvia zavrela dvierka a prešla po kameninovom chodníku až k Alenke. Vnímavo sa prehliadala okolo. Premýšľala, či je niekde nablízku aj Alenkina dcéra. Alenka sledovala jej tvár.

"Niekoho hľadáš?" spýtala sa pokojne. Silvia sa strhla a posadila sa oproti na stoličku.

"Si tu sama?" odpovedala jej otázkou a neisto čakala na odpoveď.

"Obávaš sa, že by si mohla natrafiť na Zuzku? Nie je tu teraz." vážne zovrela pery Alenka a čakala, kedy sa Silvia odhodlá priznať sa, prečo sem po takom dlhom čase prišla. Silvia si nervózne pretrela dlane a ticho prikývla.

"To je dobre. Chcela som sa s tebou rozprávať osamote." chladne vyslovila Silvia a uprela pohľad Alenke do očí. Tá mlčky čakala na objasnenie. Silvia na pár sekúnd sklopila pohľad a premýšľala ako začať. "Dlho sme sa nevideli, však?" neisto k nej opäť vzhliadla.

"Naposledy pred nemocnicou. Nemala si však so mnou veľmi chuť komunikovať." pokojne opísala svoj pohľad a stále trpezlivo čakala, kedy sa Silvia odhodlá začať s tým, čo chcela povedať. Alenke niečo našepkávalo, že to nebude nič príjemné.

"Vieš. Moja dcéra, Vilma, si teraz prechádza trošku ťažším obdobím. Jej syna operovali a v nej sa prebudili výčitky z minulosti, ohľadom jej odloženej dcéry. Pýtala sa ma na tvoju adresu a ja som sa chcela spýtať, či ťa náhodou nevyhľadala a ak áno, čo si jej povedala?" Silviin tón hlasu sa zmenil a začal byť sebaistý a rázny. Alenka sa zamračila.

"Nie, nikto ma nevyhľadal." odpovedala ticho. Silvia sa spokojne usmiala.

"To je dobre. Ak by sa tak stalo, chcem, aby si Vilme nič nehovorila. Má svoj život. Načo by sa zaoberala minulosťou, ktorú aj tak už nezmení." Alenke do srdca vošiel hnev. Za celé tie roky sa snažila nestarať do sestriných rozhodnutí. Keď však videla ako sa ju teraz snaží zmanipulovať, rozhodla sa viac nemlčať.

"Prečo to robíš, Silvia?" rázne položila otázku Alenka s pohľadom hlboko upretým do Silviiných chladných očí. Tá zaskočene pootvorila ústa. "Celé tie roky som mlčala. Keď sem prišla tvoja dcéra, zlomená a stratená, mlčala som. Keď som videla jej ustráchaný pohľad, keď si ju odvážala do pôrodnice, mlčala som. Keď sa Zuzka pýtala na svojich biologických rodičov, mlčala som. Ale už stačí. Nezabrániš tomu, aby našli k sebe cestu a konečne získali možnosť na zmierenie. Boh sa postará o to, čo má byť správne a ja sa tomu už viac nebudem brániť. Rozumieš? Ak príde Vilma, aby sa konečne pozrela pravde hlboko do očí, podporím ju a ty tomu viac žiadno nezabrániš. Stačí!" rázne sa postavila Alenka a so spaľujúcim pohľadom dávala Silvii jasne najavo, čo si o tom všetkom myslí. Tá sa oprela o stôl a opätovala jej nahnevaný pohľad.

"Rozhodla si sa ísť proti mne? Zrovna teraz? Myslíš, že tvoja dcéra pochopí, prečo si jej za celý čas nepovedala pravdu? Tak to by bol zázrak." snažila sa Silvia zmeniť taktiku.

"Poznám Zuzku. Som presvedčená o tom, že Ježiš ju bude sprevádzať k tomu, aby sa nezatvrdzovala voči nikomu." povedala Alenka bolestne. Silvia sa uškrnula a hodila rukou.

"Ale prosím ťa. Ten tvoj Ježiš. Naozaj si myslíš, že pochopí to, ako sa stala súčasťou výmenného obchodu? A že ty si jej ešte k tomu zamlčala pravdu?" neosobne sa od Alenky otočila a pozrela smerom k svojmu autu. 

"Tvoje slová sú ostrejšie ako meč. Ani si neuvedomuješ ako veľmi vieš človeka zraniť. A to všetko vypovedá o tvojom srdci, akou cestou sa uberáš. Vráť sa, kým nebude úplne neskoro." Alenku zaplavili výčitky svedomia, ktoré sa hlboko dotkli jej srdca. Cítila, ako jej vnútro zavalil balvan bolesti. Silviine slová ju zranili. Vlastne, keď pochopila ich význam, začala sa cítiť stratená. Tá bolesť sa zhmotnila natoľko, že sa takmer nemohla nadýchnuť. Keď sa k nej Silvia opäť otočila, šokovane sledovala ako Alenka padá na zem s rukou priloženou na hrudníku. Pár sekúnd ju Silvia sledovala, ako bezvládne leží schúlená do klbka a takmer vôbec sa nehýbe. Keď si uvedomila, čo sa stalo, rýchlo sa k nej sklonila a hlasno volala jej meno. O pár minút sa k nej pripojil neznámy muž a chytil Alenkinu tvár do svojich rúk. Bolestným pohľadom sa ju tiež snažil  prebrať. Keď nereagovala, rázne zvolal na Silviu, aby zavolala sanitku. Tá sa postavila a reagovala ihneď. Sanitka prišla o niekoľko minút po telefonáte. Keď Alenku nakladali dnu, ešte stále vôbec nereagovala. Patrik nasadol rýchlo do svojho auta a so stiahnutým hrdlom nasledoval sanitku až k nemocnici.

Z auta vybehol von okamžite ako zazrel, že sanitka zastala pri vchodových dverách a von vybehli dvaja muži, spolu s Alenkiným bezvládnym telom na lehátku. Bolestne utekal vedľa nej a keď sa zavreli dvere na urgente, sestra ho poprosila, aby počkal vonku. Sľúbila, že ho bude informovať ihneď ako to bude možné. Patrik sa cítil ako vták lapený do klietky. Nervózne kráčal zo strany na stranu. Ešte stále si úplne neuvedomoval, čo sa stalo. Keď sa posadil a trochu sa upokojil, pocítil osteň vo svojom srdci. Nemôže o ňu prísť. Nie. Nemôže opäť zažiť ten pocit straty. Bolestne si skryl tvár do dlaní a snažil sa predýchať tieseň, ktorá mu tlačila na hrudník. Celú svoju myseľ sa usiloval sústrediť k tichej a naliehavej prosbe k Bohu. 

Silvia stála niekoľko metrov od neho a so šokovaným pohľadom sa pozerala raz na Patrika a raz na dvere, kde jej sestru prijali. Rázne sa otočila a okamžite vybehla von. Mlčky nasadla do auta a nechápavo uprela pohľad cez predné sklo. Pred očami sa jej premietali spomalené okamihy zpred niekoľkých minút. Zarazene pokrútila hlavou. Nie, jej sestre sa nemohlo stať nič zlé. V ušiach jej zneli posledné Alenkine slová: Vráť sa, kým nebude úplne neskoro.