Bolí to, keď rastieš? - 103.časť

Prešlo niekoľko hodín. Zuzka s Patrikom sedeli vedľa Alenkinej posteli a s pokojnejším pocitom sa oddávali tichej modlitbe vďaky k Bohu. Previedol ich cez toto nečakané zatemnenie s takou ľahkosťou, že ešte teraz úplne nechápali, čo sa vlastne stalo. Nakoniec všetky výsledky dopadli v poriadku. Jedine krv ukázala jemnú dehydratáciu. Alenka poprosila Patrika, aby zbehol domov a doniesol jej nejaké osobné veci. On otočil pohľad na Zuzku, ktorá sa pobavene usmiala, keď uvidela jeho neistý pohľad. Tak navrhla, že sa o to postará radšej ona sama. Alenka sa jej poďakovala a chápavo pohladila Patrika očami. Ten veselo zdvihol ramená a ticho sa Zuzke poďakoval.

Keďže na oddelenie priviezli dva vážne stavy, Tomáš nemal čas venovať sa Zuzke a Alenke tak, ako by chcel. V miestnosti, kde sa nachádzali výťahy sa stretli práve, keď Tomáš prechádzal do svojej izby s nejakými papiermi.

"Odchádzaš?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa na neho usmiala a pohladila ho pohľadom. Veľmi ho chcela objať za všetko, čo pre mamu urobil, nechcela však zbytočne vyvolávať klebety.

"Idem mame doniesť nejaké veci, hneď sa vrátim. Inak ďakujem za všetku tvoju starostlivosť, ktorú si mame poskytol." vyslovila nežne a jemne sa usmiala. Tomáš jej venoval pohľad, ktorým dokázal rozochvieť jej srdce zakaždým tak, že niekedy zabúdala dýchať. Keď k nej pristúpil bližšie a ľahko sa dotkol jej prstov, zhlboka si vzdychla. Na malý okamih sa stratili jeden druhému v pohľade. Vyrušil ich zvuk otvorenia výťahových dverí. Zuzka sa neochotne od neho vzdialila a nastúpila dnu. S upretým pohľadom na Tomáša sa strácala za zavierajúcimi sa dverami. Tomáš na ňu v poslednej chvíli ešte túžobne žmurkol, čo jej vytvorilo hravé pocity v podbrušku. Úsmev jej na tvári pretrvával ešte aj vtedy, keď nasadala do taxíka.

Peter práve, keď prichádzal taxík k Zuzkinmu domu, vychádzal od rodičov a chystal sa nasadnúť do auta. Pohľad mu okamžite padol na ňu, keď sa skláňala k vodičovi, niečo mu hovorila a potom pomalým, pokojným krokom pristúpila k dverám. Pomaly zatvoril dvere auta a chvíľu si prezeral miesto, kde sa stratila. Pocítil obrovskú naliehavosť. Zdalo sa mu, že práve teraz je tá správna chvíľa, kedy sa s ňou môže stretnúť. Odhodlane prešiel po chodníku, ktorý si tak dobre pamätal. Ešte aj pocit v ňom bol rovnaký ako pred rokmi. Zdalo sa mu, že sa vôbec nič nezmenilo. Veľmi dúfal, že aj Zuzkin pohľad k nemu, bude taký istý ako predtým, než spravil tú najväčšiu chybu v živote. Podišiel k zadnej časti taxíka, ktorý tam na Zuzku čakal a so zamysleným pohľadom sa otočil smerom na cestičku k ich tajnému miestu. Zhlboka sa nadýchol a v mysli si premietal každú jednu spomienku, keď boli ešte spolu. Zaplavila ho nostalgia a s bolestným pohľadom sa otočil smerom k dverám domu. Čo ak už o neho nebude mať záujem? Rázne pokrútil hlavou a zamračil sa. Nie, to si nechce pripustiť. Ich láska bola výnimočná. Zuzka určite nezabudla. Zhlboka sa nadýchol a obišiel taxík. Ešte stále sa neodhodlal pristúpiť bližšie. Mlčky hľadel na dvere niekoľko minút, až kým sa neotvorili a Zuzka nevyšla von. Zrýchlil sa mu dych, keď Zuzka zamkla dvere a s hlavou otočnou na druhú stranu prichádzala k nemu. Po pár sekundách, keď pohľad uprela rovno, Peter zmeravel. Zuzka zastala a šokovane upierala pohľad na neho. Celá hruď sa jej zovrela a z rúk jej vypadla taška, ktorú zbalila pre svoju mamu. Peter na ňu upieral nežný pohľad. Jej oči ho úplne odzbrojili. Taký dlhý čas o nej sníval, že teraz, keď ju videl sa bál, či to stále nie je iba sen. Keď uhla svojim pohľadom a sklonila sa naspäť k spadnutej taške, odhodlal sa k nej spraviť niekoľko neistých krokov. Bol jej takmer na dosah ruky, keď sa opäť zdvihla a s vážnou tvárou zovrela pery. Do srdca ju bodol zvláštny pocit straty. Tvár sa jej stiahla bolesťou a do očí sa jej začali hromadiť slzy, ktoré sa snažila prehltnúť. Par sekúnd na seba mlčky hľadeli. Potom ho Zuzka rýchlym krokom obišla a naliehavo otvorila dvere od taxíka. Keď sa Peter otočil jej smerom, práve nasadala dovnútra. S vážnou tvárou sledoval, ako sa na neho opäť pozrela s tými hlbokými modrými očami, v ktorých vždy nachádzal útechu. Keď ju taxík odviezol preč z jeho pohľadu, ešte pár minút ostal stáť na svojom mieste. Niečo v jeho vnútri ho bolelo. Ale aspoň prvé stretnutie mali za sebou. Hoci si ho predstavoval inak, nevzdával sa. Nádejou mu bola istota, že sa mu podarí Zuzku získať naspäť.

Zuzka sedela v aute a snažila sa predýchať to, čo pred chvíľou zažila. Vidieť Petra v takej nečakanej situácii ňou otriaslo viac ako si predstavovala. Možno reagovala neprimerane, ale nebola pripravená na takú konfrontáciu. Z vrecka bundy si vytiahla kľúčik, ktorý dnes dostala od Tomáša a ticho poprosila šoféra, aby ju odviezol k reštaurácii pri jazere. Ten mlčky prikývol a zmenil smer jazdy.

Zuzka pomaly kráčala k dreveným schodom a mlčky pristúpila k dverám. Na chvíľu svoj zrak uprela na terasu. Reštaurácia bola preplnená. V mysli sa jej objavila spomienka na dnešné ráno. Tomášova prítomnosť ju vždy liečila tým správnym spôsobom. S hlavou preplnenou myšlienkami odomkla zámok a pomaly vystúpila schodami až hore. Bolo to tam presne také isté ako si pamätala. Iba hore nad všetkým bola strieška, ktorá chránila miesto pred dažďom. Podišla k stromu a oprela sa z druhej strany o jeho kmeň. Hoci sa už stmievalo, jazero vyzeralo akoby svietilo vlastnou žiarou. Tma, ktorú presvetluje svetlo. Hoci iba malé a nebadané, ale sebaisté. Hlasno si vzdychla a posadila sa na lavičku. Všimla si, že je na nej položený notes. Ten istý, ktorý mal Tomáš, keď sa prvýkrát odhodlala navštíviť svoju čerešňu. Vzala si ho do rúk a ihneď odopla jeho zapínanie. Domnievala sa, že Tomáš si ho tu zabudol. Keď ho však otvorila, zistila, že je čistý. Iba na prednej strane jej Tomáš nechal venovanie:

Zaleť si duša do výšav, veď dobre poznáš ten priestor lúk i stromov, ktoré tíško šepkajú: Čaká ťa Stvoriteľ tvoj. Miesta ďaleké i blízke, v ktorých hladí ťa ruka Vyvýšeného. Nájsť ťa chcel a čo ty? Tušíš to?! Že slza, ktorá padne ti z tváre je vzácnejšie, než perál milión?

Ak strach si už spoznala, čo potom dôvera, ktorá sa prizerá pri nohách tých, ktoré kráčali po zemi, s múdrosťou Pastiera, hľadajúc svojich stratených.

Myšlienky, ktoré ťa obliehajú majú silu len dovtedy, kým sú v tvojej hlave. Ak ich dostaneš na papier, možno sa pre teba stanú znesiteľnejšie a ty sa budeš môcť na všetko pozerať s pohľadom tebe známym.

Napätie, ktoré jej vládlo v srdci zjemnelo a ona sa nežne usmiala. Dokonca ešte aj na diaľku vedel ako jej pomôcť v pravý čas. Muž, ktorý oddane bojoval správny boj za Božie veci a jej srdce. Otočila pohľad hore na nádherne svietiacu hviezdnu oblohu a hlasno si vzdychla. Vzala pero, ktoré bolo vložené dnu v diári a začala písať:

Peter. Muž, ktorý v minulosti formoval moje srdce tak ako to najlepšie vedel. Čo by chcel odo mňa po toľkých rokoch? A prečo práve teraz, keď sa cítim taká šťastná a milovaná. Vtedy bol jediný. Výnimočný. Všetku svoju túžbu a lásku som vložila do jeho rúk. Nemôže to byť viac rovnaké, pretože Boh mi podaroval muža, ktorý jediným pohľadom dokáže zmeniť moje skryté bolesti v čisté svetlo. Boh mu daroval presne ten dar, po ktorom tak moja duša žíznila. Ak mi Peter zanechal smútok, Tomáš mi podaroval lásku. Nie však takú, v ktorej Peter tápal. Ukázal mi Lásku v Ježišovej podstate. Umiernenú, jemnú, prinášajúcu pokoj, slobodu a starostlivosť, s upokojujúcou istotou, ktorá lieči srdce od nahromadených trápení. Dokonca aj vášeň, ktorá vychádza z jeho bozkov a dotykov je balzám pre moju dušu. Tomáš už nie je viac tieň mojich rozhodnutí o minulosti. Je mojím jasným dôkazom Božej vernosti. Prítomnosť hrajúca žiarivými farbami. Ak sa on rozhodol nestratiť sa na ceste ku mne, ja som rozhodnutá prijať iba jeho náruč. A tým musím naplniť svoje srdce. Nabudúce neutečiem. Ak sa Peter rozhodol hľadať stratené, musím mu ukázať, že ja už som dávno vzlietla inou stranou. Obklopuje ma cesta, kde vládne iba istota Božieho vedenia.