Bolí to, keď rastieš? - 104.časť

Patrik oddane sledoval Alenkinu tvár a premýšľal nad stretnutím so Silviou. Alenka si toho všimla a jemne ho pohladila po tvári.

"Si smutný?" nežne vzhliadla k jeho očiam. Patrik sa ľahko usmial a pokrútil hlavou.

"Iba ma zaujíma, čo robila Silvia u teba?" spýtal sa potichu. Alenka si vzdychla. Keď si spomenula na sestrine kruté slová, pocítila ako jej na hruď padol ťažký kameň. Patrik ju povzbudivo pohladil po ruke, keď zazrel ako sa jej tvár mení v ťaživom pocite.

"Rozhovory s mojou sestrou sú vždy veľmi náročné. Tak ako som bola odhodlaná Zuzke povedať pravdu, po jej prítomnosti zo mňa tá odvaha nejak opadla." vzhliadla opäť k Patrikovým očiam a vydýchla, keď to vyslovila nahlas. Patrik sa prisunul bližšie k nej a s láskou si priložil čelo k jej.

"Jediné, čo teraz potrebuješ je oddych a pokoj. Nezaťažuj sa tým, čo bude. Som presvedčený o tom, že Boh ťa svojou múdrosťou povedie po tej správnej ceste. Ja sa o teba postarám. Keď ťa prepustia, vezmem ťa do jedného krásneho hotela v horách. Čerstvý vzduch a nové prostredie ti iba prospejú." zamilovane sa usmial a Alenka mu úsmev opätovala.

"Ďakujem, že si so mnou a si taký starostlivý a obetavý." Patrik si priložil jej ruku k svojmu lícu a chvíľu tak mlčky zotrval. Bol šťastný, že je Alenka v poriadku a môže si užívať jej prítomnosť. Potom jej ruku položil na posteľ a podal jej pohár s vodou, aby sa napila.

"Teraz ťa nechám oddychovať. Zbehnem za Tomášom, aby som sa spýtal, koľko si ťa tu v nemocnici ešte nechajú." naklonil sa k jej čelu a pobozkal ju s privretými očami. Keď sa postavil, ešte raz sa na ňu usmial a keď Alenka privrela oči, potichu zavrel dvere.

Patrik pomaly pristúpil k Tomášovým dverám a ticho zaklopal. 

"Ak hľadáte doktora Izakoviča, nie je tu. Odišiel do izby pacienta, ktorý je v dosť vážnom stave." ozrejmil mu situáciu okolo prechádzajúci doktor. Patrik chápavo prikývol a posadil sa na stoličku. So záujmom sa pozrel na hodiny. Zdalo sa mu, že Zuzka je preč nejako dlho. Po pár minútach uvidel Tomáša, ako pristupuje k svojim dverám. Bol však natoľko zadumaný, že si Patrika vôbec nevšimol. Tak sa rýchlo postavil a ticho sa mu prihovoril:

"Tomáš, mohol by som sa s tebou porozprávať?" Tomáš sa strhol zo zamyslenia a ticho prikývol. Rukou pokývol, aby Patrik vošiel dnu. Potom sa posadil do kresla a unavene si pretieral šiju. "Si v poriadku?" so záujmom sledoval jeho unavenú tvár.

"Ale áno. Ešte stále som si však nezvykol na to, keď sem privezú mladého človeka, pod vplyvom alkoholu, v takom hroznom stave." hlasno si vzdychol Tomáš a po pár sekundách sa začal na Patrika sústrediť intenzívnejšie.

"Tak to ma mrzí. Priepasť, do ktorej môže človek padnúť je niekedy naozaj hlboká. Viem, o čom hovorím. Vždy však máme na výber. Aj lotor na kríži volal na Ježiša vo svojich posledných chvíľach. Pre mňa sú Ježišove slová, plné prijatia, obrovskou útechou. Obzvlášť, keď strácam zmysel, prečo by som mal byť hoden Jeho odpustenia." Tomáš sa chápavo usmial a prikývol.

"Ja som ten zmysel nikdy neobjavil. Som chalan z bohatej rodiny, ktorý mal navonok všetko, čo si zažiadal. Po materiálnej stránke mi nikdy nič nechýbalo. Každý deň som však bojoval s pocitom, že som nehodný a nedostatočný. Dokonca, keď som dospel a zomrel môj starký, som sa stal taký povrchný, že som si to dokazoval v striedaní partneriek. Nie však sexuálnych, ale skôr som hľadal prijatie. Nerád sa tým chválim, ale som naozaj ten posledný, ktorý je hodný Božieho odpustenia. A predsa som Ním bol obmytý a zachránený. Bez akéhokoľvek náznaku zásluh, pretože to bolo v čase, kedy som sa topil v špine naozaj veľmi hlboko." ticho sa vyznal. Bolo mu zvláštne. V Patrikových očiach však nebol ani náznak opovrhnutia.

"Ako veľmi dobre ti rozumiem. Akoby si rozprával o mne. S tým rozdielom, že ja som z bohatej rodiny nepochádzal." uškrnul sa Patrik. Tomáš sa usmial.

"Niekedy by som to bohatstvo radšej nemal a vymenil ho za otca, ktorý nie je tak veľmi zaslepený majetkom a chamtivosťou po moci." Tomáš zmeravel a opäť pozrel na Patrika. Asi bol naozaj veľmi unavený. Bol zaskočený sám zo seba, s akou ľahkosťou sa dokázal Patrikovi vyznať s tým, čo skrýval veľmi hlboko.

"Nemusíš sa cítiť nepríjemne. Každý si v sebe nesieme niečo, čo dokážeme priznať len veľmi ťažko. Asi bol ten správny čas, aby si to pomenoval nahlas. Boh ti tak môže pomôcť vyriešiť to omnoho ľahšie."

"Neviem prečo som s tým začal. Asi si sa mi zdal ako dobrý poslucháč. Nechcem ťa zaťažovať svojimi problémami. O čom si sa chcel rozprávať?" snažil sa Tomáš zmeniť tému. Patrik sa na neho pozrel s pokojným pohľadom.

"Si výnimočný mladý muž, Tomáš. A chcem ti povedať, že ma tvoje vyznanie vôbec neobťažuje. Ak by som mal možnosť, bol by som hrdý, keby mám takého syna ako si ty. Zuzkine oči doslova žiaria, keď si v jej blízkosti. Vedieš správny boj vo svojom živote a chcem, aby si ma považoval za priateľa, ktorého nikdy nebude obťažovať rozhovor s tebou." povzbudivo k nemu uprel láskavý pohľad Patrik. Tomáš sa spokojne usmial a priateľsky prikývol.

"Ďakujem. Tvoj návrh veľmi rád príjmem a prišiel naozaj v príhodný čas." obaja na seba upreli pohľad, ktorým v tichu prijali, že sú si jeden druhému požehnaním, presne tak, ako to ich srdcia potrebovali.

"Vlastne som za tebou prišiel kvôli tomu, aby som zistil, koľko tu bude musieť ešte Alenka byť?" prerušil Patrik ticho, ktoré sa medzi nimi vytvorilo.

"Ja by som navrhoval aspoň do pondelka. Dáme jej nejaké vitamínové infúzie. V krvi mala určité hodnoty znížené, nič kritické, myslím, že jej to iba prospeje." povzbudivo sa na Patrika usmial Tomáš a začal pripravovať čaj pre oboch.

"Ďakujem, že si taký obetavý. Neozvala sa ti Zuzka? Zdá sa mi, že je preč už nejak dlho." Tomáš sa zamyslel a po jeho otázke sa otočil smerom k nemu.

"Myslel som si, že je už u Alenky." Patrik pokrútil hlavou.

"Možno ju niečo doma zdržalo." Tomáš sa opäť zamyslel a vybral si mobil z vrecka nohavíc. Chvíľu premýšľal a potom sa rozhodol Zuzke napísať smsku:

Je všetko v poriadku?

Odpoveď však neprichádzala ani po tom, čo Tomáš s Patrikom vypili čaj. Patrik sa poďakoval a rozhodol sa vrátiť naspäť do Alenkinej izby. Situácia okolo pacientov sa upokojila a Tomáš začal viac premýšľať nad tým, kde môže Zuzka taký dlhý čas byť, obzvlášť, keď vedel, aká je pre ňu jej mama dôležitá. V mysli mu začala víriť predstava, či aktérom všetkého nebude náhodou Peter. Keď sa totiž dnes išiel informovať na chirurgiu, o stave Juraja, započul, že ho bol navštíviť jeho brat. Tomáš iba dúfal, že ak sa aj stretol so Zuzkou, nebude to mať na ňu taký vplyv, aby sa cítila zranená. Zamyslene prešiel k výťahom, keď oproti práve prechádzala Lenka. So záujmom si prezerala Tomášovu zádumčivú tvár.

"Tomáš, vyzeráš unavene, nedal by si si so mnou v bufete kávu? Ako kolegovia." snažila sa znieť nenútene. Tomáš sa na ňu otočil a pokrútil hlavou.

"Ďakujem, ale nie, potrebujem si iba na chvíľu prevetrať hlavu. Sám." povedal Tomáš pokojne a vošiel dnu do výťahu. Keď sa za Tomášom zavreli výťahové dvere a ona tam ostala stáť s ohrdnutím, odhodlane sa nadýchla a prešla ku schodisku. Videla, že si v sebe niesol trápenie, vďaka ktorému by mohla mať príležitosť dostať sa k nemu bližšie. Odmietnutie ju neodradilo.

Bola mu za chrbtom niekoľko metrov, keď si všimla ako sa otvárajú vchodové dvere nemocnice a dnu vchádza Zuzka. Nahnevane sa zamračila a rýchlo sa stratila v bufete.

Tomášova tvár sa okamžite uvoľnila, keď uvidel ako Zuzka kráča k nemu s jemným úsmevom. Na chvíľu sa otočil dozadu a keď nikoho nevidel, vzal Zuzku za ruku a so spokojným úsmevom ju odviedol až k výťahom. Potom s ňou prešiel do neosvetlenej časti, kde mali súkromie. Zuzka sa oprela o stenu a so zatajeným dychom sledovala Tomášov hĺbavý pohľad. Okamžite sa jej z mysle vytratilo to, čo sa stalo s Petrom a vnímala iba jeho blízkosť.

"Chýbala si mi, veľmi." šepol blízko jej pier. Zuzke vypadla z ruky taška na zem. Obaja sa na ňu pozreli a usmiali sa na seba.

"Nečakala som také privítanie." šepla rovnakým tónom hlasu a rukou ho jemne pohladila po líci. Tomáš urobil to isté, ale palcom prešiel až k jej krku. Potom sa nahol k jej uchu.

"Tvoja prítomnosť je lepšia ako chutná šálka kávy. V tom nadšení mi dodávaš do žíl toľko endorfínu, že by som dokázal zvládnuť aj ďalšiu nočnú." jemne odhrnul jej vlasy dozadu a ľahko ju pobozkal na odkrytú časť krku. Zuzka sa usmiala a privinula sa k nemu. Práve toto potrebovala. Skryť sa v jeho objatí. Keď sa schúlila k jeho hrudi, nežne jej vošiel prstami do vlasov a s láskou ju hladil.

"Toto som potrebovala." vyznala sa s privretými očami. Tomáš ju pobozkal a ticho si užíval ich spoločnú chvíľku, vdychujúc vôňu jej pokožky.

"Chceš sa rozprávať o tom, čo ťa tak zdržalo?" ticho sa spýtal s tvárou skrytou pri jej krku. Zuzka chvíľu mlčala. Potom sa odtiahla a odhodlane mu pozerala do očí.

"Vyhľadal ma Peter. Stretli sme sa pred domom." vyslovila vážne. Tomáš vzal tašku zo zeme, chytil Zuzku za ruku a pomaly s ňou prechádzal až k výťahom. Nezaujímalo ho, či by ich niekto mohol vidieť. Aj tak sa mali o týždeň spoločne ukázať na tom dlho pripravovanom galavečery. Tomáš mlčal vo výťahu a ešte aj keď spoločne vošli do jeho lekárskej izby. Ruku jej však nepúšťal, tak sa Zuzka domnievala, že iba premýšľa nad tým, čo má k tomu povedať. Keď ju pustil, Zuzka sa posadila na sedačku a Tomáš prešiel k oknu. Chvíľu si mlčky prezeral okolie. Zuzka sa snažila byť trpezlivá a nechávala mu priestor. Po pár sekundách sa otočil k jej tvári a pomalými krokmi prešiel až k nej.

"Ako si sa cítila, keď si ho uvidela?" citlivo položil otázku, sklonil sa k jej nohám a nežne jej chytil ruky. Zuzka na neho dojato uprela oči a nahlas si vzdychla.

"Bolo to nečakané. Ušla som." sklamane sklopila pohľad. Tomáš si k nej prisadol, chytil jemne jej bradu a vyhľadal jej pohľad.

"Nemusíš sa predo mnou cítiť zle. Chcem sa o teba postarať vo všetkých smeroch." zamilovane upieral svoje oči na jej. Zuzke zjemnel pohľad.

"A to si aj urobil." vytiahla kľúčik s príveskom zo svojho vrecka a ľahko sa usmiala. "Miesto, ktoré si mi vytvoril sa mi stalo vhodným útočiskom k tomu, aby som neupadala vo svojej sebaľútosti. Ten diár, tvoje slová v ňom, všetko mi to bolo živnou pôdou k tomu, nadobudnúť istotu v Bohu. Ty si sa mi stal zhmotnenou túžbou po prítomnosti. Nepotrebujem viac. Aj keď som na okamih zabudla, kam patrím, tvoja láska si ma našla a ja viem, že ty si ten jediný." na Tomášovej tvári sa pomaly zjavoval zamilovaný úsmev. Nemal potrebu viac rozprávať, iba sa priblížil bližšie k jej perám a s chuťou si užil ich vzájomný bozk. Bol pre neho odpoveďou na všetko. Stal sa pre oboch tichým sľubom, že v Bohu dokážu prekonať všetko. V láske a pochopení.