Bolí to, keď rastieš? - 106.časť

"Milujem ťa, Tomáš." šepla, keď tiež privrela oči a vychutnávala si tichú chvíľku, ktorá patrila iba im dvom. Po chvíli začuli tiché klopanie na ich dvere. Tomáš ešte raz na ňu zamilovane pozrel a pobozkal ju na líce. Potom išiel otvoriť. Zuzka medzitým vošla na terasu a s hlbokým nádychom si vychutnávala nádherný pocit plnosti. 

"Môj Pane, taký si úžasný. Úžasný Boh. Zakaždým, keď mám pocit, že padám do tmy, nečakane ma chytíš svojou mocnou pravicou a vtiahneš ma naspäť do svojho svetla. Nevzdáš sa toho, čo vo mne tvoríš, však? Tvoja vernosť je neopísateľná. Tvoja milosť bezhraničná. Obdivne skláňal svoju dušu v tichu a túžim ti darovať svoje srdce. Tak slabé a neisté. Lebo v Tebe som celistvá. Ty mi tam, kde Ťa nachádzam, dávaš to, čo moje srdce potrebuje." vyznávala sa tichým hlasom, opretá o zábradlie, s pohľadom upretým do nebies. Obloha bola úplne jasná, akoby dostávala odpoveď na slová, ktoré pred chvíľou vyslovila s toľkou odovzdanosťou, pokorou a úctou. 

"V tieni mojich poloprávd ma presvetlila tá skutočná, Pravda právd. Tá, ktorá nesie to najkrajšie meno. Môžu ju ukrižovať a Ona vstane o tri dni v ešte silnejšom svetle. Lebo sama je Svetlom. Áno, je s nami, je v nás, preniká cez naše vedomie. Ak necháme, stane sa ohňom. Pulzujúcim a stravujúcim. Strhne našu malovernosť a pretaví sa do hĺbky srdca. V celej šírke, dĺžke a výške, ktorú sami nedokážeme obsiahnuť. Ježiš, si Pravdou vo mne. A ja viem, že spolu s Otcom tvoríte tú časť mňa, ktorá ničí moju slabosť. Nádherné majstrovské dielo v rukách skutočného Umelca. Adonai Ahuvi. (môj milovaný Pán)" pridal sa Tomáš s hlbokým hlasom, tesne blízko nej s rovnakou odovzdanosťou ako ona sama pred chvíľou. Zuzka sa otočila k nemu a nežne sa usmiala. Nadšene sledovala jeho pokojnú tvár, ktorú zdvíhal k slnku a ticho vyslovila:

"Amen." potom natočila tvár na rovnakú stranu ako on a v tichu si vychutnávala blízkosť muža, ktorý presne chápal, pri čom jej srdce i duša kvitnú. 

Tomáš so Zuzkou si vychutnávali obed na terase. Pocit čerstvého vzduchu z rozpreztietajúcej sa prírody im v chuti do jedla pomáhal. Dopriali si aj dezert. Keď Tomáš dojedol, zaujato sa zahľadel na Zuzkine oči, ako s nadšením behali sem a tam. Bolo zjavné, že sa začala cítiť veľmi dobre a to Tomáša tešilo. 

"Pamätám si, ako si mi kedysi hovorila, že by si sa rada dostala na úplný vrchol jedného z kopcov na tvojom mieste. Teší ma, keď ti môžem plniť želania. Rozprával som sa s recepčným a prezradil mi jednu túru na miesto, kde je krásny výhľad. Čo ty na to?" so širokým úsmevom čakal na jej odpoveď. Zuzke sa zaleskli oči očakávaním. 

"Čakala som na to celý týždeň, kedy s tebou budem môcť konečne preskúmať krásy tohto nádherného kraja." rázne sa postavila a ponúkla mu ruku. "Môžeme ísť?" veselo čakala, kedy sa k nej pripojí. Tomáš prekvapene zdvihol obočie, s pobaveným úsmevom ju chytil za ruku a pritiahol si ju k sebe. Takmer sa jej podlomili kolená s pohľadu, ktorý na ňu uprel. 

"Nevedel som, že si taká horlivá." zamilovane sledoval jej oči a občas mu pohľad padol na pery. "Ešte predtým, než odídeme, chcem ešte niečo urobiť." šepol, takmer sa dotýkajúc jej pier. Zuzka privrela oči a so zrýchleným dychom čakala na bozk. Tomáš sa nahol ku kútiku jej pier a nežne ju pobozkal. Keď uvidel ako sa zhlboka nadýchla, nežne si konečne spojil svoje pery s jej. Zuzke trikrát splašene zabúchalo srdce. Zakaždým boli bozky s ním iné. Bolo zjavné, že okamihy s ňou ho nadchýňali v nevýslovnej láske. S neskutočnou oddanosťou a trpezlivosťou si užíval toho, že môže byť práve on ten, kto mohol zhlboka vdychovať jej krehkosť a nevinnosť. 

Peter sedel v tichu pri čerešni, kde sa toľkokrát nechával strhnúť Zuzkiným nádherným svetlom. V mysli si prehrával každý jeden rozhovor. Tvár mu zvážnela, keď sa vrátil k ich včerajšiemu stretnutiu. Snažil sa vybaviť si jej oči. Juraj mal pravdu. Dozrela. Jej krása žiarila v každom pohybe, ktorý urobila. Tak veľmi sa jej chcel dotknúť. Opäť sa pri nej cítil tak isto, ako keď ju chcel pred mnohými rokmi prvýkrát pobozkať. Keby si teraz mohol niečo priať, bola by to jej blízkosť vedľa seba. Presne teraz, na tomto mieste. Dokonca ním prešiel naliehavý pocit, aby ju vyhľadal. Vedel však, aká Zuzka je. Teda, aká bola. Vyšiel z neho hlboký povzdych. Keby mohol všetko vrátiť späť. Príliš neskoro si uvedomil, že kariéra, ktorú sa mu dokázalo vybudovať naozaj špičkovo, ma trpkú príchuť, v porovnaní so stratenou blízkosťou, ktorú k sebe mali. Možno by sa tu teraz naháňali ich spoločné deti. Smutne pokrútil hlavou. Cítil sa ako zranené zviera zahnaté ku kraju tmavej priepasti. Bude ešte niekedy šťastný? Ak ho Zuzka odmietne, čo mu ostane? Za čo bude bojovať? Pred očami sa mu premietli ženy, ktoré využíval na to, aby mohol aspoň na chvíľu zabudnúť.

"Chápeš? Pred Bohom sa ničím nedokážeš chváliť. Zachráni nás iba viera. V Ježišove dokonalé dielo. Boh Abraháma, Izáka a Jákoba nezachraňuje iba Židov. Je Bohom všetkých." slová, ktoré sa mu zjavovali popritom, ho nútili postaviť sa a pomaly sa začať prechádzať. Niečo v jeho vnútri sa mu snažilo vysvetliť, že jeho smerovanie nemusí byť správne. Peter pokrútil hlavou a rázne si vzal mobil do rúk. Snažil sa dovolať priateľovi a bývalému spolužiakovi Máriovi, či by s ním dnes neskočil na drink. Volanie jeho ducha po riešení problému v Božej autorite, sa stratilo v ich zábavnom spomínaní na staré školské časy.

Zuzka stála na úplnom vrcholku štítu, kde sa rukou opierala o skalu. S nadšením vystierala tvár k nebu a zhlboka vdychovala ten pokoj, ktorý tu vládol. Tomáš bol pár krokov pod ňou a so zamilovaným úsmevom si ju prehliadal. Potom vzal foťák, ktorý si skryl v ruksaku a nepozorovane urobil niekoľko záberov jej nádhernej, pokojnej tváre, odovzdanej v Božom náručí. Presne tak totiž Tomáš vnímal, že vyzerala. S rukou vystretou dohora, akoby vedela, že ju pohladí Boží Duch svojou jemnosťou. Tomáš otočil pohľad do diaľky. Bolo nádherné, môcť byť na takom dychberúcom mieste so ženou, ktorá ho nadchýňala zakaždým, keď sa na ňu pozrel. Posadil sa na kameň pod sebou, ticho privrel oči a svoju myseľ ponoril do tichej modlitby k Bohu:

"Nechal si, aby som sa dostal až na okraj priepasti. Nevediac, čo sa udeje. Bol som sužovaný, no nie stiesnený; bezradný, no nie zúfalý; prenasledovaný, no nie opustený; zrážaný k zemi, no nehynul som. (Biblia, 2.list Korinťanom 4:8) Zakaždým si bol malý kúsok odo mňa. Keď sa pozriem na tú, ktorú si s toľkou starostlivosťou uchránil iba pre mňa, strácam slová. V Tvojej múdrosti, moci, načasovaní. A hoci ma občas prepadne strach, že by sa mi opäť mohla stratiť, Tvoja vernosť ku mne ma upokojuje. Ďakujem."

Po chvíli pocítil na svojom líci bozk. Usmial sa, otvoril oči a otočil hlavu k Zuzke.

"Ďakujem, že si ma sem vzal. Toto som potrebovala." vyslovila nežne, blízko jeho tváre. Tomáš sa ticho usmial a pohladil ju jemne po líci. "Nie si veľmi unavený? V tom nadšení som si neuvedomila, že si po nočnej." ustarane stiahla obočie a s láskou mu položila ruku k jeho spánkom. Palcom ho ľahko pohladila. Tomáš privrel oči a túžobne si k jej dlani privinul tvár.

"Aj keby som bol. Spánok počká. Pocity z toho, čo tu teraz prežívam spolu s tebou, sú neopísateľne nádherné." opäť otvoril oči a zasnene k nej vzhliadol. "Myslím, že sa nikdy neprestanem nadchýňať z toho, ako žiari tvoja duša. Ako veľmi milujem, keď sa ma dotýkaš. A aká oslobodzujúca je možnosť vidieť ťa šťastnú v mojom objatí." naklonil sa k nej, pobozkal ju na čelo a skryl ju do svojho mocného objatia. "Moja sladká Zuzka. Milujem ťa celú." šepol s tvárou ponorenou do jej rozpustených vlasov.