Bolí to, keď rastieš? - 107.časť

Keď Tomáš šoféroval auto naspäť do hotela, Zuzka si všimla, koľká únava mu sadla na tvár. A tak ihneď ako vošli do izby, trvala na tom, aby si Tomáš ľahol a pospal si. Aj napriek tomu, že spočiatku nechcel, nakoniec sa jej podarilo presvedčiť ho. Zaspal takmer okamžite, ako si ho privinula k sebe a nežne ho začala hladiť vo vlasoch. Tesne predtým, ako zatvoril oči, stihol ešte s jemným úsmevom šepnúť:

"Moja jemná víla, teba sa nedá odmietnuť."

Zuzka ho s úsmevom ľahko pobozkala na líce a potichu sa vytratila z izby. Posadila sa na terasu. Páčil sa jej výhľad, ktorý sa tu rozprestieral. Po chvíli ticha sa rozhodla zavolať Patrikovi. Ten jej v tichu šepol, že mama sa má dobre a teraz oddychuje. To ju presvedčilo, že ich už viac rušiť nebude. Utvrdila sa, že mama je v Patrikovej prítomnosti v bezpečí. Po pár minútach jej zazvonil mobil a ona prekvapene zdvihla. Bola to Veronika.

"Ahoj Zuzi, neruším?" spýtala sa nevinne.

"Ahoj. Nie, nerušíš. Čo si potrebovala?" Zuzka sa zhlboka nadýchla a spokojne sa usmiala. Okolo sa rozprestierala samá zeleň a to jej v srdci vytvorilo nádherný pokoj.

"Chcela by som ísť na drink, ale nemám parťáčku. Nešla by si? Potrebujem zresetovať hlavu. Vďaka Bohu, že riaditeľka sa v pondelok vracia. Normálne som mala už chuť začať si písať výpoveď. Ten človek je stroj na ničenie ľudskej dôstojnosti. S ničím nikdy nie je spokojný. Je si Tomáš istý, že je jeho synom?" vyslovila s úškrnom. Zuzka ticho pokrútila hlavou.

"Riaditeľka sa vracia? Takže Matúško už sa má dobre? Musím ho ísť potom hneď navštíviť. Toľko vecí sa stalo, že som takmer na neho zabudla. Môj chlapček." vzdychla si nahlas. Veronikine pripomienky sa snažila prepočuť.

"Ale v piatok má byť ten večer. Aj ja som pozvaná. Čo keby sme cez týždeň išli spolu omrknúť nejaké šaty. Aj ty chceš byť určite pre Tomáša krásna." zaštebotala. Aj na to Zuzka takmer zabudla. Ešteže má Veroniku, ktorá myslí na všetko.

"Úplne by som bola na to zabudla. Ďakujem za pripomenutie." povedala uvoľnene.

"A vieš čo som sa dozvedela?" povedala sprisahanecky, akoby sa jednalo o nejakú tajnú správu. Zuzka sa ticho zasmiala. Mala Veroniku rada, bola to príjemná duša, ktorá aj napriek tomu, keď mala zlý deň, dokázala okolo seba roznášať radosť.

"To teda neviem, ale ty mi to určite povieš." čašník doniesol Zuzke ovocnú limonádu a ona ticho poďakovala. Schuti sa napila.

"Nebude tam chýbať ani nový primár vášho oddelenia. Už je v meste a dokonca vraj už bol aj omrknúť nemocnicu." keď Zuzka začula tieto slová, v krku sa jej vytvorilo náhle sucho a limonáda jej zabehla. Silno sa rozkašľala. Do očí jej z toho útoku vyhrkli slzy. Na okamih položila mobil na stôl a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Keď sa trochu upokojila, priložila si naspäť ucho k mobilu. Veronika mlčala.

"Si ešte tu?" spýtala sa Zuzka vážne.

"Nezadusila si sa?" spýtala sa Veronika ustarane. Zuzka sa usmiala.

"Nie. Odkiaľ vieš to o primárovi?" spýtala sa Zuzka s pohľadom upretým na les rozprestierajúci v diaľke.

"Dostalo sa to ku mne. Vraj ten vojak, ktorého sa ti podarilo zachrániť, je jeho brat. Navštívil ho tak, aby neprezradil svoju identitu. Nebude to nejaký podivín?" Zuzka sa zamračila a mlčky začala miešať svoj nápoj slamkou. Ticho si vzdychla. Premýšľala, či je dobré, aby na ten večer investorov išla aj ona. Nemala chuť byť svedkom konfrontácie Tomáša a Petra. Už teraz z toho mala úzkosť, iba si na to spomenula. "Zuzka, si v poriadku? Nejak zvláštne si stíchla." snažila sa ju Veronika opäť vtiahnuť do rozhovoru.

"Som v poriadku. Môžem ťa o niečo poprosiť?" vyslovila ticho.

"Jasné, hovor." priateľsky odvetila Veronika.

"Moja maminka je teraz v nemocnici. Kukla by si občas na ňu jedným očkom, či sa doktorka Frank k nej nespráva nejak neprimerane? Ak by bola v jej blízkosti." ako ostala sama, začala viac premýšľať nad tým, či bol dobrý nápad nechávať ju tam samú, keď vedela, že zajtra má mať službu Lenka.

"Jasné, nemaj obavy. Zajtra riaditeľ nie je v práci, takže budem mať viac voľnosti. A keďže mi dal robotu za troch, musím pracovať aj v nedeľu. Budem mať aspoň dôvod na malý oddych." vyslovila Veronika s veselým tónom. Zuzka sa usmiala tiež.

"Ďakujem."

"Počkaj a kde si teraz vlastne ty, keď nemôžeš byť s mamou?" zvedavo na ňu vychŕlila otázku.

"Mama nástojila na tom, že chce, aby sme s Tomášom strávili víkend v hoteli, v ktorom mali mať dnes svadbu." odpovedala s povzdychom. Keď si však spomenula na okamihy na kopci, ktoré pred hodinou zažila, na tvári sa jej zjavil zamilovaný úsmev. Vo vnútri sa jej bili dva pocity. Smútok, že nie je s mamou a pocit šťastia, ktorý ňou prechádzal zakaždým, keď si predstavila Tomášove oči.

"Ó, veď to je také romantické. Len si to pekne užite. Zaslúžite si to. Starosť nechaj na mňa, dobre?" Zuzka sa usmiala nad jej srdečnosťou a prajnosťou.

"Si skvelá priateľka." vyslovila úprimne.

"Takže na ten drink mám ísť sama?" spýtala sa s úsmevom.

"Už to tak vyzerá." zľahka vyslovila Zuzka. 

"Tak teda majte krásny pobyt. Ja sa idem snažiť nájsť stratenú dôveru v seba samú." povedala Veronika odvážne a zložila. Zuzka sa pobavene usmiala. V hlave sa jej po pár sekundách usadili myšlienky na Petra. Vážne zovrela tvár, postavila sa od stola a pomalými krokmi sa začala prechádzať po tráve, ktorá sa rozprestierala až do diaľky. Privrela oči a snažila sa utíšiť predstavy o budúcnosti, ktoré sa jej zjavovali. Čo ak? Pocity v nej mali v tento okamih silnejšiu moc ako viera. Stávalo sa jej to. Vždy nečakane. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Postupne sa snažila nahlas pomenovať, čo je pravda a čo lož. Vedela, že ak sa nechá prevalcovať pocitmi, upadne do sebaľútosti a všetko to požehnanie, čo ju obklopovalo, sa jej bude zdať ako hmla. Rozplynie sa a nahradí ho smútok zo straty. Zhlboka sa nadýchla, zdvihla hlavu dohora a nechala, aby jej srdce obmyla odvaha v Božiu pravdu. Vždy bol On ten silnejší. Ten, kto jej dával istotu a zmysel nevzdať sa.

Premýšľanie nad mojimi zmätenými pocitmi, čo ak, vedie do neistoty a strachu. Avšak zmýšľanie o Božích veciach, o Tvojej vernosti, mi vždy prinesie pokoj a prúdenie do života. Prosím, Tvojou láskou ma utíš, pretože iba v Tvojom strede nachádzam zmysel. Tam nepadám, nemám strach ani pocit nedostatočnosti. Nech sa utíši moja duša, lebo Kráľ vekov sa prechádza v istote pravdy, s múdrosťou pri Jeho nohách, držiac v jednej ruke pokoj a v druhej moc nad všetkým. A teraz, keď vieš, duša moja, že On zvíťazil, aj ty sa tým zaodej. Zvíťazila si s Pánom, ktorý ostáva verný neustále.

Keď sa jej všetky tie nahromadené pocity vliali do vodopádu Božej istoty, stíchla a otvorila oči. Pohľad jej padol na kopce, kde sa vytvárala nádherná scenéria, slnkom zaliatej oblohy. Je jedno, či tu Peter je alebo nie je. Rozhovor s ním je nevyhnutný. Bol predsa dlhoročnou súčasťou jej života. Nemôže to byť také ťažké. Vždy sa dokázali spolu rozprávať úprimne a so vzájomným porozumením. Teda, keď odhliadne ten koniec, prečo sa ich cesty rozišli. Zuzka sa zhlboka nadýchla a vrátila sa naspäť na terasu. Boh vie, čo je pre ňu správne. Myseľ sa jej upokojila v tom, že keď dopustil, aby sa opäť objavil v jej živote, dá jej aj tú správnu dávku múdrosti a sily, aby tú skúšku zvládla.

Peter sedel pri bare a popíjal dúšok svojho obľúbeného drinku. Mária už čakal dvadsať minút. Začal sa domnievať, že asi nepríde. Napokon mu prišla smska, že žiaľ naozaj nemôže prísť, pretože jeho malý syn náhle dostal teploty. Peter sa smutne usmial a pokrútil hlavou.

"Takže nakoniec budem piť sám. Prosím, dajte mi ešte jednu." povedal barmanovi a na ex dopil to, čo mal v poháriku. Náhle si ďalej od neho sadla Veronika. Objednala si pohár vína a so záujmom sledovala svoje okolie. Pohľad jej okamžite padol na Petra, ktorý so sklonenou hlavou sledoval obsah svojho pohára. Keď zdvihol hlavu, jeho pohľad sa stretol okamžite s Veronikiným. Tá zvážnela a jemne pokývala hlavou na pozdrav. Peter jej pozdrav opätoval a ľahko sa usmial. Páčilo sa mu vedomie, že nakoniec možno neostane tak sám, ako si myslel. Vzal si do ruky pohárik a premiestnil sa bližšie k Veronike.

"Dobrý podvečer. Som rád, že som natrafil práve na vás, Veronika." vyslovil ticho. Alkohol mu pomaly začal stúpať do hlavy. Veronika sa jemne zamračila a pozrela mu do očí.

"Čo zapíjate? Smútok alebo žiaľ?" spýtala sa so záujmom. Videla, že nie je úplne v poriadku.

"Nie je to to isté?" uškrnul sa a opäť vypil celý obsah poháriku. Čašníkovi ukázal prstom, že chce ďalší. Veronika prekvapene zdvihla obočie. Tento muž sa jej javil všelijako, ale určite nie ako alkoholik.

"Nie je to to isté. Smútok môže byť trvalý, zatiaľ čo žiaľ sa dá zvrátiť." vnímavo skúmala jeho tvár. Mal veľmi pekné črty, až teraz si všimla, že skrýva v sebe nejakú zvláštnu bolesť. Peter sa jemne usmial a pokrútil hlavou.

"Ona by určite povedala niečo v tom zmysle, že Ježiš dokáže odvrátiť všetko." vyslovil Peter ticho a zhlboka si vzdychol.

"Aha, už chápem. Je v tom žena. Čo vám urobila?" Veronika si odpila zo svojho vína a zaujato čakala na jeho odpoveď. Peter vypil polovicu zo svojho pohára a uprene sa na ňu zahľadel.

"Ona nič. Je ako anjel. Ako jemná holubica. To skôr ja som bol totálny hlupák." rezignovane sklonil hlavu a odmlčal sa. Veroniku zasiahlo to, s koľko láskou a zároveň bolesťou opisoval ženu, ktorú si nosil hlboko vo svojich očiach.

"Čo vám bráni v tom, aby ste chybu napravili? Ak vás miluje, určite vám odpustí." snažila sa ho povzbudiť. Peter sa opäť otočil k jej očiam a mlčky ju sledoval. Jeho intenzívny pohľad jej začal byť trochu nepríjemný, tak uhla pohľadom od neho a opäť sa napila z vína. Peter vypil ďalší pohárik a objednal si nový. Veronika mlčky sledovala, s akou rýchlosťou utápal svoju tieseň v alkohole. "Myslíte, že vám to pomôže? Iba vás zajtra bude bolieť hlava a bude vám zle." uprene sa pozrela opäť na neho. Peter sa pobavene usmial a zahľadel sa do pohárika.

"Bojíte sa snáď o mňa?" letmo na ňu pozrel a jemne sa usmial. Veronika sa zamračila.

"Chcela som vám iba pomôcť. Boli ste to vy, kto ste si ku mne prisadol. A ste to vy, kto mi opisuje svoj ľúbostný život." snažila sa ho schladiť. Peter sa zamračil, vážne zovrel pery a prikývol.

"Máte pravdu. Ospravedlňujem sa. To ten alkohol." odpil si opäť dúšok z drinku a stíchol. Nikdy takto nepil. Odvtedy však ako videl Zuzku, bola tieseň v jeho srdci čoraz silnejšia. Veronika mlčky sledovala ako vypil ďalší pohárik a vypýtal si ďalší. Mala pocit, že sa dostáva čoraz hlbšie na svoje dno. Úplne si ju prestal všímať, privrel oči a jeho tvár sa zahalila do vážnosti.

"Zavolám vám taxík skôr, ako si tento večer úplne neutopíte v alkohole." nahla sa k nemu a tichými gestami ukázala barmanovi, aby mu už nenalieval. Ten ticho súhlasil. Veronika vytiahla mobil a vytočila číslo na vizitke, ktorú jej posunul muž za barom. S úsmevom mu poďakovala a poprosila milú ženu na druhej linke, aby poslala auto na ich adresu. Vodič prišiel asi o desať minút. Veronika mala čo robiť, aby ho do auta nasúkala. Potom si sadla vedľa šoféra a snažila sa z Petra vydolovať adresu, kde býva. Nakoniec sa im podarilo dostať až k domu, ktorý mal prenajatý od Sebastiana. Keď sa Peter snažil odomknúť dvere, od alkoholického opojenia mu kľúče padli na zem. Veronika ihneď zareagovala, zohla sa pre ne a keď sa zdvíhala, ich pohľady sa stretli. Boli tvárami tak blízko seba, že stačil malý pohyb a pobozkali by sa. Veronike sa na okamih zastavil dych. Potom sa zhlboka nadýchla a otočila sa. Okamžite otvorila dvere a pomohla Petrovi vojsť dnu. Keď ho doviedla do obývačky, zapotácal sa a obaja spadli na sedačku. Peter omámený alkoholom a Veronikinými láskavými a nežnými očami sa nechal strhnúť a pobozkal ju. To ju tak šokovalo a vtiahlo do jeho vyžarovania, že sa neovládla a prijala jeho bozk. Po pár minútach si však uvedomila, čo robí, náhle ho od seba odtiahla a rázne sa postavila.

"Myslím, že to už zvládnete aj sám. Príjemný večer." zvrtla sa a rýchlo opustila dom. Zastavila sa až na ceste pred domom. Keď nastupovala o pár minút do taxíka, neprítomne premýšľala nad sebou. Tak hlboko klesla, že sa nechala pobozkať opitým mužom? Alebo k nemu začala cítiť niečo, čo si sama nechcela priznať? Tak či tak, rozhodla sa, že určite nechce byť tou, ktorá sa nechá vtiahnuť do nejakého zvláštneho trojuholníka. Je pre ňu neznámy a tak to aj ostane.