Bolí to, keď rastieš? - 108.časť

Vonku už bola tma, keď Zuzka ležala vedľa Tomáša, ktorý sa zamilovane hral s pramienkami jej vlasov. V izbe znela romantická hudba a osvetľovalo ich niekoľko zapálených sviečok na skrinkách a stolíku.

"Čo si robila, kým som spal?" nežne jej prstom pohladil spánok a s láskou si prezeral jej tvár. Zuzka zvážnela a chvíľu sa zahľadela do jeho očí. Tak milovala, keď sa na ňu pozeral. S toľkým pokojom a obdivom. Zdvihla svoju ruku a vošla mu prstami do vlasov.

"Volala mi Veronika. Ozrejmila mi nejaké novoty z práce." odmlčala sa a zamyslene privrela oči. Chcela si spomenúť na ten pokoj, ktorý k nej prúdil, keď sa snažila dohľadať východisko, zo svojho zvláštneho bludiska neistôt a vlastných poloprávd, v Božom pôsobení. Po chvíli ticha pocítila jemný dotyk na ruke, ktorou Tomášovi vošla do vlasov. Tomáš sa nadvihol, oprel sa o ruku a so záujmom ju začal sledovať trošku pozornejšie.

"Niečo z toho sa ťa dotklo. Myslíš si, že tie pocity, ktoré ťa ovládli, určujú to, kde máš byť a čo tým získaš. Opak je však pravdou. Musíš to cítiť a určite si to spoznala neraz. To najcennejšie nedostávame za naše skutky. Všetko požehnanie, ktoré máš, nevyplýva z toho, ako sa rozhodneš v kritickej situácii zareagovať a či si zlyhala alebo obstála v Bohu. Ježišova podstata ťa určuje lepšie. On nás miloval skôr a rozhodol sa venovať nám všetko ešte predtým, než sme boli hriešni. A to všetci. Otvor oči." povzbudil ju potichu. Zuzka k nemu uprela pohľad. "Ak ťa ja milujem natoľko, že nevidím žiadne prekážky medzi nami, čo myslíš, že v tebe vidí samotný Stvoriteľ vesmíru, keď sa rozhodneš k Nemu volať vo svojej slabosti?" vyslovil s nežným úsmevom.

"Zistila som, že si v sebe nesiem nedostatok. Niekedy ma moje pocity tak prevalcujú, až mám pocit, že nedohliadnem k Božím obzorom. Vtedy sa začnem báť, že sa stratím. Pri tvojich slovách, ktoré mi pomáhajú v tom, aby sa mi srdce rozšírilo v tej správnej hĺbke, zisťujem, že práve v tej slabosti Boh dokáže nádherne pracovať. Získavam v Ňom odvahu a múdrosť, uvedomiť si cenu slobody, ktorú nám Ježiš vydobil na kríži." vyslovila spokojne. Cítila, ako sa jej tvár uvoľňuje. Tomáš ju skryl do náručia a veselo jej do vlasov vplietol bozk.

"Som veľmi šťastný, že mi Boh podaroval možnosť nadychovať sa tak blízko Jeho vzácneho pokladu, ktorým si ty sama. Moja ľalia. Nádherná koruna v Hospodinovej ruke, kráľovský turban v dlani nášho Boha." Zuzka si položila hlavu na jeho hruď a spokojne sa usmiala. Áno, Boh to vie. Zmeniť jej neisté okamihy váhania, na pokojné údolie plné neočakávaných krás. Stačí len vyčkať a nasýtiť sa dôverou v Neho. Veď Jeho myšlienky sú jasným dôkazom toho, že Jeho moc je zvrchovaná a spravodlivá. Aj napriek tomu ju však napadla jedna myšlienka. 

"Ten večierok, ktorý sa má konať tento týždeň v nemocnici." vyslovila pokojne, počúvajúc, ako jeho srdce bije v pravidelnom rytme. Jemne ho na tom mieste pohladila a hľadala tie správne slová, ako mu to všetko ozrejmiť. 

"Áno, čo s ním? Nemusíme tam byť dlho. Porozprávam sa iba s niekoľkými ľuďmi dôležitými pre nemocnicu a môžeme si urobiť večer podľa našich predstáv." vyslovil ticho, usmial sa a nežne ju pobozkal do vlasov. 

"Peter tam má byť tiež." povedala úprimne, bez ďalšieho predlžovania. Čakala, že jeho reakcia bude iná. On iba vnoril svoje prsty do jej vlasov a spokojne ju hladil. Aj ona sama sa po chvíli upokojila a tentokrát sa započúvala do jeho pokojného dychu. Ticho, ktoré medzi nimi vzrástlo ju spočiatku držalo v napätí, keď však cítila, s akou láskou sa jej dotýkal, napätie nahradila neha. Dokonca sa jej na tvári zjavil ľahký úsmev. 

"Viem o tom. O novom primárovi interného oddelenia sa v nemocnici vedú rôzne debaty." vyslovil vážne, ale s dotykmi k nej neprestával. Po chvíli sa zhlboka nadýchol, jemne sa odtiahol a pozrel sa jej do očí. "Prepáč. Vôbec ma nenapadlo sa ťa spýtať, či to tebe nebude nepríjemné, že nás spolu uvidí." vnímavo sledoval jej oči. Zuzka ho pohladila po líci a ticho pokývala hlavou, že nie. 

"Spočiatku som váhala. Obávala som sa konfrontácie. Strach mi bránil vidieť to podstatné. Chcem však, aby to vedel. A nielen on, ale všetci.  Už sa viac nechcem skrývať, pretože láska, ktorú si vo mne prebudil také nepotrebuje. Je slobodná a lieta si ako vták. A má silu a odvahu zvládnuť akúkoľvek prekážku, ktorou by nám ktokoľvek chcel uškodiť." nahla sa k jeho tvári a s láskou mu pobozkala miesto, ktoré pred chvíľou pohladila. Tomáš sa zamilovane usmial, ruku jej položil na chrbát a pomaly ju položil na posteľ. S pohľadom do jej očí neprestával. Potom sa pomaly nahol bližšie k jej perám a nežne sa ich dotkol. 

"Ľahko ma vieš vtiahnuť do iného sveta. Tvoje pery mi spievajú pieseň o túžbe, tvár žiari svetlom nočných hviezd a oči, oči ma povzbudzujú k tomu, aby som sa ponoril hlbšie." zamilovane šepol a úplne ľahko jej pohladil miesto na tvári, čo ju príjmelo k tomu, že spokojne vzdychla. "Vtáča, ktoré si s ľahkosťou lieta v mojom srdci. Túžim po tom, aby si vedela, že nikdy nechcem, aby si mala pocit, že ťa nejak obmedzujem. Vystri svoje krídla a lietaj si. Moje srdce ti bude neustále bezpečným prístavom." ľahko palcom prešiel po jej spodnej pere a potom ju pobozkal. Bozk, ktorý bol bodkou k tomu všetkému, čo povedal. Srdce sa jej počas jeho blízkosti rozpínalo v ešte väčšej láske. Neistota a strach sa z jej vnútra úplne vytratili. Dnu sa nasťahovala iba radosť z Tomášovho daru, že ju dokázal slobodne prijať presne takú, aká je. 

Na ďalší deň ráno sa Peter zobudil s obrovskou bolesťou hlavy. Žalúdok mal ako na vode a keď sa snažil posadiť, všetko sa mu točilo. Na pár minút ešte raz zavrel oči a keď pocítil hrozný smäd, snažil sa prinútiť nohy k poslušnosti. Bolesť hlavy sa pri postavení a chôdzi ešte viac zintenzívnila. Našťastie v Sebastianovej kuchyni našiel v skrinke nejaký šumivý multivitamín, ktorý si hodil do studenej vody. Keď sa posadil za jedálenský stôl, snažil sa nápoj vypiť na niekoľko hlbokých dúškov. Potom sa zamračil. Absolútne si nevedel spomenúť na nič, čo sa večer stalo. Jediná myšlienka, ktorá sa mu vybavila bolo, ako sa vonku dovolal spolužiakovi, lebo chcel zabudnúť aspoň na malú chvíľu na Zuzku. Matne si ešte pamätal, že mu prišla smska, že sa nedostaví. Opäť sa zhlboka napil a dopil všetko, čo v pohári ostávalo. Prebleskla mu spomienka na Veroniku. Opäť sa zamračil a chytil si čelo. Tajne dúfal, že v tom okne neurobil nič, čím by tú ženu akokoľvek urazil. Potom si vzal zopár suchárov na tanier, otvoril dvere na terasu a jednou nohou vkročil von. Ihneď ako na neho zasvietilo slnko a začul štebot vtákov, prišlo mu ťažko. A tak sa otočil, zavrel dvere a vrátil sa naspäť do postele. Dnes to bude najlepší nápad. Vystrel telo tam, kde sa prebudil, privrel oči a snažil sa sústredenie na bolesť hlavy preorientovať na predstavy o Zuzke. Jej oči. Dokázali mu do toho temna, ktorý ho obklopoval, priniesť žiarivé záblesky svetla. Či to bolo tým nápojom alebo nádhernou predstavou, v ktorej sa stratil, nevedel, ale bolesť hlavy pomaly prestávala. Mohol sa tak lepšie oddať hlbokému spánku, ktorý ho opantal.

Bol už večer a Peter ešte stále ležal v posteli. Dokázal zmeniť polohu iba na obed, keď ho pocit hladu prinútil, aby si spravil rýchlu sáčkovú polievku. Nevoľnosť a bolesť hlavy ho už prešli, ale pocit hladu sa v ňom objavil ešte viac. Vedel, že sáčková polievka by mu bola už nepostačujúca a tak sa rozhodol, že navštívi reštauráciu v meste. Dopraje si výživnejšiu večeru ako mal obed. Aj tak sľúbil mame, že sa dnes doma, na malú chvíľu zastaví. Alkoholové dozvuky v ňom už pomaly ani neboli vidieť, aj napriek tomu sa rozhodol, že sa radšej nechá odviezť taxíkom.

Sýta a chutná večera mu nakoniec pomohla natoľko, že si bol istý, že môže predstúpiť pred svoju mamu bez toho, aby jej musel vysvetľovať, prečo sa cíti nesvoj. Keď vystúpil z taxíka, zastal pri bráne a ticho sa zahľadel na Zuzkin dom. Práve z ich príjazdovej cesty odchádzalo nejaké neznáme auto. So záujmom ho sledoval, až kým sa nestratilo v diaľke tmy. Pohľad mu po chvíli padol na Zuzku, ktorá to auto tiež sledovala s nežným úsmevom na tvári.  Zhlboka sa nadýchol a urobil dva nesmelé kroky jej smerom. Potom ticho zastal a sledoval ako vyberá z koženého ruksaku mobil. Jej nežný úsmev sa ešte viac rozšíril. Za iných okolností by bol rád, že ju vidí šťastnú. Teraz sa mu však do srdca vkradla žiarlivosť. Zamračil sa a sledoval, ako sa stráca za zavretými dverami. Myšlienka, ktorá sa mu v hlave vynorila sa mu ani trochu nepáčila. Dúfal, že je to len jeho paranoja. Nechcel si pripustiť, že by v jej živote mohol byť iný muž. Silne zovrel sánku, otočil sa a vrátil sa naspäť do rodičovského domu. Mal chuť sa niečo spýtať mamy. Obával sa však toho, že pravda by ho mohla prevalcovať viac, ako sa domnieval. Prišiel kvôli Zuzke. A nevzdá sa, pokým ju nezíska naspäť. Nič iné mu totiž nedávalo taký význam, ako to, že ona patrí k nemu.