Bolí to, keď rastieš? - 109.časť

Zuzka zatvorila dvere, položila tašku a usadila sa za stôl.

"Ešte len si odišiel a už mi voláš? Veď sa za chvíľu vrátiš." s hravým úsmevom sa pohrávala s retiazkou, ktorú jej Tomáš daroval.

"Chcel som počuť tvoj hlas. Lepšie sa mi potom šoféruje." povedal s rovnakým tónom hlasu. Zuzka sa zasmiala.

"Nevedela som, že mám také schopnosti. Čo by si si dal na večeru?" postavila sa od stola a so záujmom si prehliadla obsah chladničky.

"Vôbec si nerob starosti. V kľude sa vystri na sedačke, ja po ceste niečo kúpim. Môžeme si ešte spraviť príjemný večer pri dobrom filme. Barras sa určite tvojej spoločnosti veľmi poteší. Inak volali mi z oddelenia, že tvoju mamu zajtra ráno prepúšťajú z nemocnice." povedal veselo.

"Áno, viem. Volala som s ňou. Už sa cíti výborne. Bolo to počuť z jej hlasu. Hovorila mi, že ju chce Patrik vziať niekam do hôr, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Mám taký zvláštny pocit, že si v sebe nesie niečo, čo ju veľmi ťaží." zamyslene si povzdychla.

"Tak máš skvelú príležitosť ju zajtra pozvať na raňajky a otvorene sa jej to spýtať. Možno jej to pomôže otvoriť sa, keď uvidí tvoj záujem." vyslovil Tomáš pokojne.

"Áno, máš pravdu. Ďakujem." pomaly vyšla po schodoch do svojej izby, odložila si tam tašku s vecami a prešla do kúpeľne. Rozhodla si dopriať, kým sa Tomáš vráti, krátku sprchu. 

"Budem už končiť, práve som vošiel do babičkinho dvora. Onedlho sme u teba." povedal zamilovane, vzal si mobil zo stojana a pomaly vyšiel von z auta. Barrasa na dvore nevidel. Predpokladal, že babičke sa ho uľútostilo a vzala si ho dnu. Potichu zaklopal na dvere.

"Pozdrav ju odo mňa a odkáž jej, že budúcu návštevu už s tebou prídem aj ja." Tomáš sa šťastne usmial a zložil tesne predtým, než babička otvorila. Barras pri jej nohách s veselým vrtením chvosta dával najavo, ako sa z Tomášovho príchodu teší. Rovnako sa rozžiarila aj babičkina tvár.

"To je úžasná návšteva. Myslela som si, že prídeš až zajtra." srdečne ho vítala babička a s veselým úsmevom ho pozývala dnu.

"Nezdržím sa dlho babi. Za niekým sa ponáhľam." povedal so skrývaným úsmevom a postavil sa na chodbu. Babičke do očí vošla zvláštna iskra.

"Zuzka, však? Odzačiatku som tušila, že patríte k sebe." spokojne sa usmiala a na okamih sa stratila v kuchyni. O pár minút sa vrátila a do rúk mu vložila krabičku s voňavými koláčikmi. So záujmom si ich prezeral. Boli jeho obľúbené.

"Babi, si úžasná. Ďakujem." privoňal si k ich vôni. Okamžite mu to pripomenulo šťastné detstvo, keď netrpezlivo sedel v kuchyni a čakal, kedy babička vyberie prvú dávku tejto dobroty a položí tú rozplývajúcu sladkosť na tanier pred neho.

"Práve som ich dopiekla. Možno Boh napokon vypočuje moju modlitbu a ja sa dožijem toho, že ich budem môcť piecť aj tvojmu dieťatku." túžobne na Tomáša pohliadla a čakala, kedy sa na ňu pozrie. Ten prekvapene zdvihol obočie, naklonil sa k jej lícu a s úctou a láskou ju pobozkal.

"Nebola by dobrá najskôr svadba?" tajomne sa usmial. Babička veselo zhíkla.

"Takže si sa rozhodol, že ju požiadaš o ruku?" nadšene skúmala jeho úsmev. Tomáš mlčky naklonil hlavu zo strany na stranu a jemne sa k nej nahol.

"Nechaj sa prekvapiť." hravo šepol. Babička ho rodičovsky pohladila po tvári a s láskou ho pobozkala na obe líca, potom sa usmiala. 

"Tajnostkár. Pozdrav ju odo mňa a odkáž jej, že budem šťastná, keď nabudúce prídete spolu." vyslovila jemne, keď spoločne prechádzali naspäť k dverám. Keď ich Tomáš otvoril, Barras vybehol von a zastal pri jeho aute.

"Aj ona ťa pozdravuje a sľubujem, že sa čoskoro zastavíme. Ďakujem babi za všetko, si skvelá." ešte raz ju vtiahol do objatia a potom už sa so svojím psím priateľom ponáhľal naspäť za svojou najmilšou.

Keď Peter vychádzal z rodičovského domu a otváral bránku, napadla mu nečakaná myšlienka, že by zaklopal Zuzke na dvere. Cítil obrovskú túžbu konečne sa s ňou porozprávať. Okamžite však zastal, keď uvidel auto, ktoré pred jej domom parkovalo. Bolo to presne to isté auto, ktoré odchádzalo, keď videl na jej tvári spokojný úsmev. Vážne zovrel pery. Nechcel si predstavovať, kto teraz v jej blízkosti je. Žiarlivosť v ňom čoraz viac kypela. Zavolal si taxík a snažil sa dovolať Jurajovi. Chcel prísť na iné myšlienky. Tajne dúfal, že obnovenie vzťahu s bratom mu v tom pomôže.

Keď vstupoval do nemocnice, ešte stále v sebe cítil hnev. Nie ani tak na to, že by Zuzka bola šťastná, ale na seba samého, že by o ňu mohol prísť, svojim hlúpym váhaním a nesprávnymi rozhodnutiami. Rozhodol sa, že sa zastaví v bufete. Hoci sa Jurajovi nedovolal, chcel ho navštíviť, avšak s trošku väčším pokojom ako mal teraz. Objednal si jednu kávu a posadil sa za stôl chrbtom k vchodu, tak, aby mal trochu súkromia. Dnu práve vošla Veronika, ktorá už bola tak unavená z práce v kancelárii, že sa rozhodla zájsť si tiež na jednu rýchlu kávu a potom sa ísť pozrieť na Alenku, tak ako Zuzke sľúbila. Malo to byť hlavne tajne a nenápadne, aby Alenka netušila, že nápad vzišiel od Zuzky. Pohľad jej okamžite padol na Petra, ktorý so sklonenou hlavou intenzívne zvieral tvár vo zvláštnom napätí. Videla ho z profilu a veľmi zvláštne sa jej zovrelo vnútro. Chcela sa potichu vypariť. Keď však na ňu staršia žena skríkla menom, aby si vzala kávu, Peter sa strhol a pozrel jej smerom. Veronika trochu neochotne poďakovala, letmo ešte raz pozrela na Petra a snažila sa stratiť medzi výťahmi. Peter ju však o chvíľu dobehol a s vnímavým pohľadom skúmal jej tvár.

"Prečo sa tvárite tak, akoby sme sa nepoznali? Dokonca predo mnou utekáte." vážne sa zahľadel na kávu v jej rukách a potom opäť prešiel k jej očiam. Veronika sa uškrnula.

"Nemyslíte si, že si až priveľmi fandíte? To by som k vám musela niečo cítiť, aby som niečo také robila." snažila sa vysloviť nezaujato. Srdce jej však začalo divoko byť zakaždým, keď sa na ňu pozrel tým hlbokým tmavým pohľadom. Po tom bozku, spred včera, v jeho alkoholickom opojení, sa cítila nesvoja. Mala chuť pred ním okamžite utiecť. Keď sa však k nej priblížil o dva kroky bližšie, zatajila dych a ostala stáť úplne bez slova. 

"Nemám potrebu si pred vami fandiť. Nejakým spôsobom ste mi sympatická a stretávam vás v situáciách, keď potrebujem spoločnosť. Nemali by ste čas na malý rozhovor? Ako priatelia." vyslovil priateľsky a podal jej ruku. Veronika upierala pohľad na jeho vystretú ruku, srdce jej pišťalo po tom, aby ju prijala. Rozhodla sa to však radšej neurobiť. Bála sa, že fyzický kontakt s ním by jej podlomil kolená. A tak ticho prikývla a nasledovala ho späť do bufetu. Peter sa na ňu dvakrát povzbudivo usmial, čo jej spôsobilo ešte silnejšie búšenie srdca.

"Prečo ste v práci tak neskoro večer? Veď predsa nie ste doktorka." zvedavo sa spýtal Peter, keď si obaja sadli k stolu, kde ostala Petrova nedopitá káva. Veronika ho chvíľu mlčky sledovala. Predpokladala, že ich spoločný bozk si vôbec nepamätal, keď sa správal tak vyrovnane.

"Zastupujúci riaditeľ mi naložil toľko práce, až mám pocit, že to nestihnem ani po dôchodku." zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Aj jej samotnej tento rozhovor padol vhod.

"Nemá sa riaditeľka náhodou zajtra vrátiť?" odpil si z kávy a uvoľnene si prehodil nohu na nohu. Myšlienky na Zuzku v ňom ešte stále doznievali, ale Veronikina spoločnosť bola príjemná.

"Áno, ale neviem presne, v ktorý deň to má byť. Obávam sa, že, ak by som sa na to vykašľala a on by ešte zajtra náhodou prišiel do práce, stratila by som aj posledné zvyšky sebaúcty, ktoré v sebe mám. Radšej spravím všetko tak ako chce a ja budem mať pokoj. Aj riaditeľke to padne vhod, keď príde a bude to hotové." usmiala sa a unavene si odpila zo svojej dávky kávy.

"Ak by som vám nejako mohol pomôcť, aby sa k vám riaditeľ správal lepšie, dajte mi vedieť." priateľsky sa usmial.

"Myslím, že tu niet pomoci, iba ak sa riaditeľka zajtra vráti okamžite a jeho už nikdy neuvidím. Ale ďakujem za pomoc. Prečo ste tu vlastne vy, keď nie ste v lekárskom?" snažila sa zopakovať jeho narážku a jemne sa usmiala. Peter jej úsmev opätoval.

"Rád si obzerám miesto, kde budem pracovať, skôr ako nastúpim na svoju pozíciu." tajomne sa usmial. Veronika stiahla obočie a so záujmom si ho prezerala.

"Ste nový doktor?" zvedavo zdvihla obočie. Peter sa zo široka usmial.

"Nie tak úplne. Som nový primár." Veronika zaskočene uprela oči k jeho očiam. Myslela si o ňom všetko, ale že by bol doktor, to ju nenapadlo. "Ste prekvapená?" opäť sa usmial a odpil si zo svojej šálky.

"Možno, trochu. Búrate moje predstavy o primárovi." zamyslene si priložila pery ku svojej malej termoske a s chuťou sa napila.

"Prečo?" vážne stiahol obočie. Potom si zhlboka vydýchol. "Narážate na naše včerajšie stretnutie v bare? Hanbím sa za to, zvyčajne nepijem. Včera som mal iba ťažké myšlienky a nedokázal som sa ovládnuť." rezignovane sklonil pohľad a odmlčal sa. Veronika ho sledovala s letmým, zvedavým pohľadom. Bez ohľadu na to, čo jej jeho pohľad spôsoboval, bolo jej ho ľúto. Zdalo sa, že si v sebe nesie nejakú zvláštnu, skrytú bolesť. Aj napriek tomu, že si sľúbila, že sa nechce nechať vtiahnuť do nedoriešeného ľúbostného vzťahu, niečo v jej vnútri, ju od rozumného uvažovania tiahlo na opačnú stranu.

"Myslíte, že premýšľanie nad dávnou minulosťou a utápanie sa vo vlastných zlých rozhodnutiach vás urobí šťastným?" spýtala sa bez ďalšieho premýšľania. Veľakrát bol jej jazyk rýchlejší ako zamýšľanie sa nad dôsledkom jej slov. Peter k nej uprel tichý, vážny pohľad. Srdce jej začalo biť tak silno, až mala pocit, že to začuje aj on, na diaľku. Neisto zovrela pery. Bolo zjavné, že mala radšej mlčať.

"Nepoznáte súvislosti. Niekedy je jadro omnoho hlbšie, ako sa na prvý pohľad zdá." vyslovil ticho, s pohľadom intenzívne upretým k nej. Veronika s neustále zovretými perami sklopila pohľad a ticho prikývla.

"Prepáčte, nechcela som vás uraziť." zaznel jej kajúcny hlas. Petrova tvár zjemnela a ľahko sa usmial.

"Myslím, že patríte k tomu typu žien, ktoré nemajú potrebu druhého urážať. Nezobral som to tak." Veronika sa pozrela na hodiny oproti nej. Až teraz si uvedomila, že s ním strávila viac času ako chcela. 

"Budem už musieť ísť. Ešte chcem niekoho navštíviť." náhle sa zdvihla a prešla okolo neho. Peter prikývol a odprevadil ju až k výťahom. 

"Čo keby sme si potykali?" priateľsky nahol hlavu doboku a čakal, kedy sa Veronika k nemu otočí. Trochu nesmelo nahla hlavu  jeho smerom a chvíľu si v tichu prezerala jeho oči. Peter k nej vystrel ruku a priateľsky sa usmial. "Som Peter." Veronika neisto sledovala jeho prsty a váhavo si nadýchla. Po pár sekundách jeho gesto prijala.

"Veronika." Peter sa k jej tvári náhle priblížil a pobozkal ju na obe líca.

"Som rád, že ťa spoznávam. Príjemný večer ešte prajem." dopovedal, keď sa odtiahol. Veronika cítila, ako sa jej do líc hromadí horko. Náhle sa otočila a privolala výťah. Nechápala, ako jej telo zvláštne reagovalo na neho samotného. Snažila sa sústrediť na to, kedy sa konečne výťah otvorí a ona sa bude môcť zhlboka nadýchnuť.

"Aj tebe." povedala tesne predtým, než nastúpila dnu do výťahu. Keď sa k nemu otočila, snažila sa uvoľnene usmiať. Cítila, aký silený kŕč z toho vzišiel. Ticho si zanadávala, keď sa dvere zavreli a ona konečne ostala sama.