Bolí to, keď rastieš? - 11.časť

V nedeľu bol Peter doma. Hoci ho spolužiaci volali do kina, nechcelo sa mu. Čoraz viac premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby mu Zuzka dala šancu. Bál sa jej to však opýtať. Poznali sa odmalička a obával sa, že keby sa jej vyznal, stratil by ju, aj jej priateľstvo. Vzal telefón do ruky a zamyslene hľadel na jej meno v kontaktoch. Prešla ním silná túžba napísať jej smsku.

Ahoj, čo robíš?

Odpoveď neprichádzala. Nikdy sa takto necítil. Mal úplne popletenú hlavu a nedokázal sa dokonca sústrediť ani na štúdium.

Práve sa učím. Čo ti chýbam? 🙂

Peter vydýchol a hľadel na displej. Ach, keby vedela, akú pravdu napísala.

Nepôjdeš dnes s Haxom von?

Zuzka nechápala, prečo sa jej to pýta. Vysvetlila mu včera predsa, že nemôže, lebo sa musí učiť. Zrazu začula hlas Alenky zospodu. S niekým sa rozprávala. Položila telefón a pomaly zišla dole. Na sedačke sedel muž v strednom veku. Mal príjemnú, priateľskú tvár. Alenka sa otočila jej smerom.

"Poď, predstavím ti ockovho brata. To je Patrik." povedala Alenka milo. Muž sa postavil a podal jej ruku.

"Teší ma, Zuzka. Veľa som o tebe počul a som rád, že ťa konečne môžem spoznať osobne." zaznel jeho hlboký hlas. Usmieval sa, keď to hovoril. Jeho oči žiarili vľúdnosťou a prijatím. Zuzka jeho ruku prijala.

"Patrik žil dlhé roky v cudzine. Pred pár týždňami sa vrátil. Keď sa dozvedel, že ocko zomrel, staral sa o nás. Každý mesiac nám posielal peniaze. Keď sa mi ozval, že prišiel, rozhodla som sa pozvať ho k nám."

Zuzka na nich prekvapene pozerala. Mama nikdy o Patrikovi nerozprávala.

"Aj mňa teší. Hoci, ja som o vás nikdy nepočula. Nevedela som, že má ocko brata a že nám pomáhate." prekvapene sa na mamu pozrela. Patrik sa veselo usmial. Mlčal.

"Nechcel, aby som o tom rozprávala. Chcel ostať v tajnosti. Patrik je veľmi šľachetný muž." 

"Počkaj Alenka, nie je to úplne tak. Som veľmi pracovne vyťažený a nemal som čas ani na vlastnú rodinu. Keď som sa dopočul o Romanovom úmrtí, veľmi ma to mrzelo. Cítil som výčitky, že za celý ten čas, som ho ani raz nenavštívil. Hoci sme boli v kontakte." jeho hlas bol smutný a na Zuzku toto vyznanie zapôsobilo. Pôsobil veľmi skromne a pokorne.

"A čo presne robíte?" spýtala sa Zuzka zvedavo.

"Prosím, tykaj mi. Chcem, aby z nás boli priatelia." usmial sa na ňu Patrik. Zuzka prikývla a úsmev mu opätovala. "Pracujem ako kapitán lode a vo voľnom čase navštevujem chudobné oblasti."

Pre Zuzku to znelo veľmi zaujímavo.

"A čo robíte v tých chudobných oblastiach?" spýtala sa zvedavo. Patrik sa široko usmial. Bavila ho jej zvedavosť. Zuzka si spomenula na otcov úsmev. Teraz si všimla, ako veľmi sa podobajú.

"Mám zdravotnícky kurz. Snažím sa vypomáhať v nemocniciach."

Až teraz pochopila. Tento muž bol veľmi inšpiratívny a motivujúci. Vyzeralo to, že vo svojom živote zvládal toho veľa a nemal potrebu sa tým chváliť.

"A máte rodinu?" spýtala sa Zuzka so záujmom. Patrik na ňu pozrel veselým pohľadom. "Prepáč, máš rodinu?" usmiala sa.

"Nie. Jedinou mojou rodinou ste ostali už len vy dve." pozrel na Alenku láskavým pohľadom.

"Tak som rada, že si k nám konečne zavítal." povedala Zuzka nadšene a objala ho. Patrik to nečakal. Po malej chvíli však jej objatie naplno prijal a pohladil ju po vlasoch.

Alenka sa na oboch pozerala s láskou.

Zuzka sa ospravedlnila, že sa musí učiť a vybehla opäť hore do svojej izby. Na mobile jej svietil zmeškaný hovor od Petra. Prekvapene mu zavolala naspäť. Zdvihol takmer okamžite.

"Ahoj, volal som ti." povedal trošku nervózne.

"Viem, práve preto ti volám. Čo sa deje?" spýtala sa Zuzka s úsmevom.

"Nič. Iba som ťa chcel počuť." povedal ticho. Zuzka prekvapene zažmurkala.

"Peťo, si v poriadku? V poslednej dobe sa správaš nejak divno. Je to tým, čo si zistil? Že som adoptovaná?" spýtala sa priamo.

"Nie, to určite nie. Počkaj a je to pravda?" spýtal sa prekvapene.

"Áno, mama mi to potvrdila."

"A to mi hovoríš len tak, teraz do telefónu?" spýtal sa mierne nahnevane.

"Je to medzi mnou a mamou. My sme si to vydiskutovali. Nemala som potrebu viac sa k tomu vracať." Zuzka nechápala, prečo je Peter taký podráždený.

"Aha, chápem."

"Mám strašne veľa učenia. Musím končiť."

"Počkaj. Kedy sa uvidíme?" spýtal sa naliehavo.

"V sobotu poobede?" spýtala sa Zuzka pokojne. Petrovi do srdca vošlo nadšenie.

"To znie super. Tak príjemné učenie."

"Vďaka." uškrnula sa a zložila. Myseľ si celú opantala do kníh. Tento týždeň bude veľmi náročný, pomyslela si.