Bolí to, keď rastieš!? - 110.časť

Peter prechádzal cez schodisko až na oddelenie, kde ležal Juraj. Myšlienky na Zuzku v ňom ešte stále pretrvávali, ale neboli také intenzívne. Keď zaklopal bratovi na dvere a ticho vošiel dnu, práve pozeral nejaký film. Prekvapene zdvihol obočie, keď ho uvidel.

"Peter? Čo tu robíš tak neskoro večer?" zmätene sa spýtal a položil tablet na stolík.

"Snažil som sa ti dovolať, ale nedvíhal si, tak som prišiel neohlásene. Potreboval som spoločnosť a napadol ma spontánny nápad, navštíviť ťa. Ak ti to však vadí, môžem odísť." ukázal prstom na dvere.

"Nie, len som už nečakal, že by ešte niekto mohol prísť. Ale samozrejme ostaň, som rád, že si tu." vážne sa zahľadel na jeho tvár. "Čo ťa trápi?" rozhodol sa spýtať. Peter si oprel ruky o stehná a rezignovane sklonil hlavu. Prstami si vošiel do vlasov.

"Je zvláštne, že som skončil práve tu. Nikdy sme spolu nemali veľmi blízky vzťah. Prečo myslíš, že to tak bolo?" zodvihol hlavu k nemu a úprimne mu pozrel do očí. Juraj zovrel pery a otočil hlavu k oknu. Nebol pripravený viesť takýto druh rozhovoru. Hlavne nie potom, čo sa priznal Zuzke. Ešte stále premýšľal nad tým, ako k nemu tak nečakane prišla a povedala, že mu odpúšťa.

"Prišiel si, aby si u mňa hľadal odpovede? Neviem, či som na to schopný rečník a či je vhodný čas, aby som ti poskytol vysvetlenia." otočil hlavu naspäť k nemu a vážne zovrel tvár. Peter si ticho vzdychol a pokrútil hlavou.

"Nemám ti čo vyčítať. Za ten čas, čo som bol preč, som tiež urobil mnoho zlých vecí. Rozhodol som sa vrátiť, lebo som pochopil jedno." odmlčal sa a snažil sa v mysli vybrať tie správne slová.

"Pochopil si, že Zuzka bola tá najsvetlejšia a najkrajšia časť v tvojom živote?" dokončil Juraj za neho. Peter sa zamračil a vážne ho skúmal.

"Ako?"

"Ako to viem? Stačilo vás spolu vidieť. Vtedy, keď ste boli spolu. Robila z teba lepšieho človeka. Strašne som na ten váš vzťah žiarlil. Že vždy si dostal len to najlepšie a ja som žil iba v tvojom tieni." povedal úprimne a nahlas si vzdychol. Konečne sa mu uľavilo, že mu to dokázal povedať nahlas. Peter na neho neveriacky hľadel s pootvorenými ústami.

"Prečo si si to myslel?" šepol s ľútostivým pohľadom.

"Lebo to bola pravda. Prečo myslíš, že som odišiel do armády? Chcel som sa konečne zbaviť toho neustáleho porovnávania. Peťko sa stal zahraničným lekárom, Peťko je úspešný, Peťko je šikovný? Čo myslíš, ako som sa z toho mal cítiť?" smutne sklonil hlavu a chvíľu mlčky sledoval svoje ruky. V mysli sa mu objavili ničivé scény ako niekoľko jeho kamarátov zomrelo pri bombovom útoku počas vojenského zásahu. Sucho, ktoré mu vošlo do krku mu zovrelo celé hrdlo. Aké malichernosti riešil. Až tam pochopil, čo je v skutočnosti dôležité. Peter si k nemu prisadol a chytil ho za ruku.

"Mrzí ma, že si si v sebe niesol niečo také ťaživé. A mrzí ma, že som sa s tebou o tom nikdy otvorene neporozprával. Pamätám si, ako mi raz Zuzka, po tom, čo si ju sotil, povedala, nech nepremáham zlé zlom. Teraz už chápem, čo tým myslela. Prepáč, že som ti v tom nepomohol." priateľsky ho potľapkal po ruke a ticho čakal, kedy sa na neho opäť pozrie. Juraj zdvihol pohľad, neveriacky mu pozrel do očí a snažil sa prehltnúť tie ťaživé výčitky svedomia voči nemu. Bol prekvapený ako citlivo k nemu Peter pristupuje. 

"To ty mi prepáč. V minulosti som urobil niekoľko hrozných vecí a chcel by som..."

"Nie, už sa nevracajme do minulosti." skočil mu do reči. "Čo keby sme začali odznova? Keď ťa prepustia, pozývam ťa na drink a ty mi porozprávaš o svojom pôsobení v armáde. Budem iba počúvať. V žiadnom prípade nie sa chváliť. Platí?" povzbudivo sa na neho Peter usmial a podal mu ruku. Juraj si mlčky prezeral jeho gesto odpustenia. Mal pocit, že si to nezaslúži. Keď však Peter povedal, že sa k minulosti nechce vracať, prijal jeho návrh s rovnakým úsmevom. Potom sa bratsky objali. Bolo už dosť neskoro. A tak sa Peter rozhodol nechať svojho brata oddychovať a odišiel s prísľubom, že ho opäť navštívi alebo sa stretnú doma. Obnovenie bratského vzťahu medzi sebou, Petrovi vlialo do žíl novú nádej. Dúfal, že so Zuzkou to dopadne rovnako. Odpustí mu a budú si môcť podarovať novú, ešte krajšiu, budúcnosť.

Matúška prepustili napokon v nedeľu večer, takže Vilma mohla nastúpiť do práce už v pondelok ráno. Najskôr nechcela. Z Milana sa však vo vzťahu k Matúškovi, za ten čas v nemocnici, stal taký skvelý parťák, až sa Vilma, po ich vtipných doberaniach medzi sebou, napokon podvolila. Keď sa to dozvedel Tomášov otec, nebol veľmi nadšený. Vilma však mala u predstavenstva väčší vplyv ako on, tak musel iba ticho súhlasiť.

Keď v pondelok ráno čakala Vilma na výťah, každá myšlienka v jej hlave patrila Sebastianovi. Cítila sa neisto, keď odišla a teraz nemala možnosť kedykoľvek ho vidieť. Napadol ju nápad poprosiť primára, aby Sebastiana opäť previezli do jej nemocnice. Nevedela však nájsť ten správny argument, ktorým by ho mohla presvedčiť. Zariadenie na súkromnej klinike, kde bol teraz, bolo lepšie. A tak jej neostávalo nič iné, len čakať a dúfať. Bude sa snažiť navštevovať ho tak často, ako jej to situácia dovolí. Čakala ju však najdôležitejšia vec v jej živote. Konečne vypátrať, kto je ich dcéra. S hlavou ponorenou do víriacich sa myšlienok, sa zrazu otvorili výťahové dvere a von vyšla Alenka s Patrikom. Pred pár minútami dostali prepúštaciu správu.

"Nevieš, kde je Zuzka?" šepla Alenka Patrikovi tesne predtým, než sa ocitla zoči voči Vilme. Keď sa Vilma vrátila naspäť do reality, šokovane uprela pohľad do Alenkiných očí. Aj Alenka chvíľu prekvapene stála, po pár hlbokých nádychoch sa však jemne usmiala a vystúpila z výťahu k Vilme. Patrik ju ticho nasledoval.

"Alenka, čo tu robíš?" zmätene sa spýtala s očami skákajúcimi raz na ňu a raz na Patrika. Alenka k nej uprela pokojný pohľad. Chvíľu jej to trvalo, ale potom pochopila. Konečne nastal ten správny čas. Už dlhý čas sa modlila k Bohu, aby jej pomohol v tejto ťaživej situácii. A teraz si bola viac ako istá, že práve toto stretnutie je Božou odpoveďou. Chytila Vilmu za ruku a s láskou ju pohladila. Potom sa otočila k Patrikovi.

"Prosím, počkaj ma v aute. A zavolaj Zuzke, aby sa neponáhľala. Potrebujem teraz určitý čas na rozhovor. Je to pre mňa dôležité." šepla mu a ľahko ho pohladila po líci. Patrik chápavo prikývol a odišiel von, do auta. Alenka sa otočila naspäť k Vilme.

"Myslím, že je čas, aby sme sa otvorene porozprávali, nemyslíš?" vážne, ale so stále pokojnou tvárou, sa vyznala Alenka. Bola pripravená konečne povedať všetko. Vilma ticho prikývla.

"Ani nevieš, ako veľmi to potrebujem." vyslovila Vilma bolestne. Potom obe nastúpili do výťahu. V neustálom, ale upokojujúcom tichu vošli až do Vilminej kancelárie. Veronika sa prekvapila dvojnásobne. Prvýkrát, keď uvidela, že konečne prišla Vilma a druhýkrát, keď sa spoločne zavrela so Zuzkinou mamou. Prekvapene hľadela na zavreté dvere a premýšľala, odkiaľ sa asi navzájom môžu poznať.