Bolí to, keď rastieš? - 111.časť

Zuzka pomaly otvorila oči a so zamilovaným úsmevom sa zahľadela na Tomáša, ktorý spokojne oddychoval hneď vedľa nej. Potešila sa, že večer neodišiel. Potom sa pozrela na hodiny. Nahnevane stiahla obočie a rýchlo sa posadila. Nečakala, že bude toľko hodín. Už dávno mala byť v nemocnici. Mamu už určite prepustili. Tomáš prekvapene otvoril oči a zahľadel sa na Zuzku, ako sa snaží čo najrýchlejšie obliecť.

"Asi sme trochu zaspali, však?" pokojne sa usmial a pobavene sledoval Zuzku ako sa snaží potichu otvoriť dvere. Prekvapene sa zvrtla jeho smerom. Tomáš sa pomaly postavil a odkráčal ku nej.

"V kľude si ešte oddýchni, ale ja musím utekať. Mamu už určite prepustili. Bude sa čudovať, prečo tam nie som." povedala vážne. Tomáš ju nežne pobozkal na pery. Jej tvár okamžite zjemnela.

"Ak ju už prepustili, za chvíľu ju uvidíme doma, nemyslíš?" objasnil jej s ľahkým úsmevom. Zuzka pokrútila hlavou.

"Ale ja chcem byť s ňou už v nemocnici." povedala vážne.

"Láska. Poznám tvoju mamu krátko, ale nemám z nej pocit, že by sa na teba hnevala, keby si náhodou prišla neskoro alebo by si ju privítala doma. Určite pochopí, že sme zaspali. Neskúsiš sa upokojiť?" nahol sa k jej lícu a podaroval jej tvári niekoľko hravých bozkov, aby ju rozveselil. Zuzka sa k nemu privinula a spokojne sa nadýchla.

"Asi máš pravdu. Skúsim zavolať Patrikovi." povedala a ešte niekoľko minút si užívala jeho hrejivé objatie. Rána s ním boli vždy nádherné. Rovnako ako noci, keď ju bozkami a nežnými dotykmi dokázal upokojiť natoľko, že v jeho objatí vždy pokojne zaspala. Zrazu jej zazvonil mobil. Odtiahla sa od Tomáša a podišla k stolíku.

"Patrik, práve som ti išla volať. Prosím, povedz mame, že sa veľmi ospravedlňujem, ale tak trochu som zaspala." povedala previnilo. Patrik sa chápavo usmial.

"To je v poriadku, Zuzka. Ja som ti chcel iba povedať, že sa nemusíš ponáhľať, lebo Alenka si potrebovala niečo vybaviť a bude jej to chvíľu trvať." vysvetlil jej s pohľadom upretým na dvere nemocnice. Zuzka sa nechápavo otočila k Tomášovi. Ten na ňu zdvihol obočie.

"Sama?" spýtala sa nechápavo.

"Vlastne, stretla jednu známu. Neboj sa. Alenka je úplne v poriadku. A ja na ňu počkám toľko, koľko bude treba." povedal Patrik upokojujúco.

"Prídem o pol hodiny. A ďakujem Patrik." keď sa rozlúčili, Zuzka sa posadila na posteľ a zamyslene sa zahľadela z okna. Tomáš si k nej prisadol a chytil ju za ruku.

"Deje sa niečo?" starostlivo skúmal jej zadumanú tvár. Zuzka sa k nemu otočila a zahľadela sa do jeho pokojných modrých očí.

"Mama vraj stretla nejakú známu, takže sa nemusíme ponáhľať." vyslovila ticho.

"Niečo sa ti na tom nezdá?" pohladil Tomáš Zuzku po ruke a so záujmom čakal na jej reakciu.

"Neviem. Prečo ju Patrik nechal samú?"

"Možno chcela Alenka súkromie. Veď ti to objasní, keď sa stretnete. Nestrachuj sa, moja sladká." priblížil sa k jej tvári a zamilovane ju pobozkal na pravé líce, keďže stále zamyslene pozerala do okna. Potom ľahko chytil jej bradu a otočil jej tvár k jeho perám. "Takže máme ešte chvíľku čas sami na seba. Nechaj, prosím, nech sa moja duša nasýti z tvojich pier. Aspoň na malú chvíľu, buď tu so mnou." šepol s horúcim, túžobným pohľadom, ktorý Zuzke okamžite omámil celé vnímanie. Tomáš ju pomaly položil na posteľ. Nenáhlivo a vnímavo si vychutnával chuť jej pier a teplo, ktoré z nej vychádzalo, na znak toho, ako veľmi milovala jeho blízkosť.

Alenka chvíľu mlčky stála pri stoličke a so záujmom si prezerala Vilminu kanceláriu. Tá prešla okolo nej, otvorila dvere a Veronike ticho oznámila:

"Prosím, nech nás nikto neruší. A prineste mi do kancelárie dva čaje. Ďakujem." Veronika súhlasne prikývla a odišla do kuchynky, aby rýchlo pripravila dva bylinkové čaje, tak ako to riaditeľka mala rada. Ešte stále spracovávala tú skutočnosť, odkiaľ sa vlastne Vilma pozná so Zuzkinou mamou.

"Prosím, posaď sa, Alenka." povzbudila ju Vilma, keď sa usadila oproti nej. "Onedlho nám prinesú čaj." povedala s jemnou nervozitou. Trochu neisto hľadela na Alenkinu tvár, keď sa usadila. Možno sa za malú chvíľu konečne dozvie, kto je jej dcéra. A ako vyzerá. Na srdci sa jej usadila ťaživá naliehavosť.

"Ďakujem, že si ma prijala." povedala Alenka pokojne. Už dlhý čas na toto čakala. Konečne to ťaživé tajomstvo, ktoré tak razovo prišlo, keď sem Zuzka nastúpila, mohla objasniť. "Dlhý čas som premýšľala nad tebou. Vlastne, zakaždým, keď som uvidela Zuzku sedieť v izbe na rovnakom mieste ako teba, som si na teba spomenula. Ako asi dokážeš žiť s niečím takým zraňujúcim a bolestivým." začala Alenka priamo. Vilma, nad prezradeným menom jej dcéry zaskočene zdvihla obočie.

"Dievčatko, ktoré som nechala u teba sa volá Zuzka?" uistila sa, hoci počula správne.

"Áno, keď nám ju Silvia priniesla, také meno mala na rodnom liste. Myslím, že to bola jediná dobrá vec, ktorú Silvia v tom všetkom, dokázala urobiť. Meno Zuzka sa k nej hodí naozaj dokonale. A už to nie je dievčatko. Je to nádherná a silná Božia žena." povedala hrdo Alenka. V očiach sa jej zaleskli slzy. Vilma sklonila hlavu. Cítila ako v nej emócie začali pracovať na plné obrátky. Zrazu sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere a dnu vošla Veronika. Najskôr položila šálku pred Vilmu a potom pred Alenku. Tá sa na ňu priateľsky usmiala. Pamätala si ju zo včerajšej večernej návštevy. Veľmi príjemne sa spolu porozprávali. Veronika jej úsmev opätovala. Všimla si však Alenkine lesklé oči a slzy na Vilminej tvári. Chvíľu na obe nechápavo pozerala a potom mlčky vyšla von, keď na ňu Vilma pozrela naliehavým pohľadom. Nastalo medzi nimi ticho, kedy si Alenka pokojne odpila z čaju. 

"Veľmi ťažko." prerušila ticho Vilma.

"Prosím?" spýtala sa Alenka nechápavo, s upretým pohľadom do jej neistých, bolesťou naplnených očí.

"Pýtala si sa, ako som s tým dokázala žiť. Tak ti odpovedám, že veľmi ťažko. Keď som bola mladšia a študovala som, každú ťaživú myšlienku som sa snažila odohnať tým, že som študovala viac, ako by ktokoľvek dokázal zvládnuť. Za krátky čas, som sa svojimi schopnosťami dokázala vypracovať dosť vysoko. Vieš na úkor čoho?" bolestne Vilma stiahla obočie. Alenka pokrútila hlavou, že nevie. "Každý večer som si predstavovala ako asi dieťa mňa a Sebastiana vyzeralo. Plakala som, veľmi. Každý večer, takmer pol roka. Bez toho, aby som to komukoľvek povedala. Po určitom čase som potajme vyhľadala psychológa. Ten mi veľmi pomohol. Aspoň tak som si to myslela. Po dlhom čase, kedy som bola sama, som sa zamilovala a prišlo druhé dieťa, ktoré mi na krátky čas zacelilo ranu. Hovorím, že na krátky čas, pretože potom prišiel Sebastian do môjho života opäť a všetko sa mi vrátilo." posledné slová vyslovila Vilma veľmi ťažko. Nakonci sa jej zlomil hlas a so vzlykaním sa rozplakala. Alenke súcitne po tvári stieklo niekoľko sĺz. Bolo pre ňu veľmi ťažké počúvať, čo všetko musela prežívať.

"Prečo si nás nikdy neprišla navštíviť? V kútiku duše som nad tým veľakrát premýšľala." spýtala sa citlivo. Vilma si utrela slzy z tváre a s hlbokým povzdychom sa na Alenku zahľadela. Po chvíli pokrútila hlavou.

"Ja na túto otázku nemám vhodnú odpoveď. Bola som slabá a bála som sa. To isté som povedala aj Sebastianovi. Keď som mu povedala o našom dieťati, veľmi ho to zlomilo. Chcel Zuzku vyhľadať. Teda nevedeli sme jej meno, iba mama mi dala tvoju adresu." Vilma sa opäť odmlčala. Stratila sa v zamyslení nad tým, čo sa Sebastianovi, počas toho všetkého stalo.

"Silvia chcela, aby sa Sebastian dozvedel o svojej dcére?" zmätene čakala na odpoveď.

"Nie. Povedala som jej, že to chcem vedieť ja. Chcela som Sebastiana uchrániť od zbytočného jedu mojej matky." ticho vysvetlila. Tentokrát sa zamyslela Alenka. Už chápala, prečo za ňou Silvia prišla. Alenka sa strhla a nechápavo uprela pohľad opäť na Vilmu. 

"Ako to, že Sebastian neprišiel?" Vilma po tej otázke privrela oči. Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu zadržala dych. Keď oči opäť otvorila, takmer nedokázala vysloviť slovo. Tak iba ticho šepla:

"Po ceste mal autonehodu." keď to dopovedala, srdce jej zaplavili ďalšie výčitky, že za všetko môže iba ona sama. Alenka bolestne stiahla obočie, ruku si priložila k perám a ticho zhíkla.

"Ako je na tom?" spýtala sa ihneď.

"Zle. Je v kóme a doktori nevedia, či sa vôbec preberie." odpovedala opäť v záplave sĺz Vilma. Alenka na ňu naliehavo pohliadla.

"Zuzka musí vedieť, kto je jej otec." povedala nástojčivo. Vilma mlčky prikývla a snažila sa prehltnúť tú bolesť, ktorá ňou prechádzala. Keď sa Vilma trochu upokojila a utrela si všetky slzy, opäť sa zhlboka nadýchla.

"Práve preto som ťa chcela vyhľadať. Ja si odpustenie, za to všetko, čo som urobila, nezaslúžim, ale on áno. On ju chcel, Alenka. Povedal mi to predtým, než sa mu to stalo. Ja som mu tú možnosť odoprela, aby za ňu bojoval. A Zuzka to musí vedieť. Že jej biologický otec by ju miloval a chcel by ju, keby som mu dala možnosť poznať tú pravdu." skryla si tvár v dlaniach Vilma. Nevládala už ďalej hovoriť.

"Poznáš ju." vyslovila ticho Alenka. Vilma si odtiahla ruky z tváre a nechápavo sa pozrela Alenke do očí.

"Prosím?" zmätene stiahla obočie Vilma.

"Poznáš svoju dcéru. Je to sestrička, ktorá sa s toľkou obetavosťou a láskou starala o tvojho syna. O svojho nevlastného brata." Alenke sa pri poslednej vete zatajil dych a vážnosťou sa jej zovrela tvár. Vilma šokovane otvorila ústa a mlčky si prezerala jej oči. Nemohla uveriť vlastným ušiam. Tak blízko mala svoju dcéru? Zimomriavky ju zaplavovali po celom tele.